Pred smrťou sa prišiel rozlúčiť. Sedel v šatni a plakal

Je o oddanosti hokeju, o jeho budovaní, o spojení s tímom Canadiens, o stávaní sa legendou a o chorobe, ktorá ukončila jeho mladý život.

Pamiatka naňho zostane navždy poznačená slzami, ktorými pokropil svoj výstroj, keď sa s vidinou blízkeho konca navždy lúčil s hokejom.

ZROD LEGENDY

Vézina sa narodil v januári roku 1887. V rodine francúzskeho imigranta, pekára z mesta Chicoutimi, bol najmladším z ôsmich detí. Zažil pre tú dobu typické ťažké detstvo. V štrnástich rokoch musel zanechať školu a začať vypomáhať v otcovej práci. A hokej? Ten ho lákal od skorého veku.

Je známym faktom, že Québec a hokej idú dokopy. Rodák z Chicoutimi bol odmala zapáleným športovcom. Chodieval hrávať s partiou, aj keď na korčule nebolo a musel sa uspokojiť s topánkami. Hokejový výstroj si prvýkrát vyskúšal až v šestnástich v drese tamojšieho tímu.

A tu sa začala cesta brankára, po ktorom je dnes pomenovaná jedna z najslávnejších individuálnych trofejí.

Od podpisu nováčikovského kontraktu v roku 1909 (mal hodnotu osemsto dolárov) sa Georges stával hokejovou legendou. Medzi sezónami 1911 a 1925 nevynechal jediný zápas. Doviedol Canadiens k prvému Stanley Cupu, ako prvý v NHL si pripísal čisté konto aj asistenciu ako brankár. Zdobila ho najmä hra hokejkou.

Vymenovať všetky Vézinove úspechy a dosiahnuté méty by bolo behom na dlhú trať. Viac ako to všetko je obdivuhodný fakt, akú oddanosť cítil voči tvrdému športu. Chytal v samotných začiatkoch NHL, v chabej výstroji a pri pravidlách, ktoré mu značne sťažovali život.

No on sa rok od roka zlepšoval a keď ho konkurent Clint Benedict štatisticky porážal, zaťal sa a predbehol ho.

• Georges Vézina sa narodil v roku 1887 v rodine pekára
• Zdobila ho hra hokejkou
• V deň, keď Vézina vyhral svoj prvý Stanley Cup (30.3.1916) sa mu narodil syn. Dal mu meno Marcel Stanley Vézina
• Existuje mýtus, že mal až 22 detí
• Za Canadiens odchytal 328 zápasov v rade

Cítil, že v načatej misii chce pokračovať. Jeho túžba bola tak veľká, že mu dovolila hrať aj napriek podlomenému zdraviu. Žiaľ, zdravotníctvo pred 95 rokmi nebolo tam, kde je dnes. A kombinácia týchto okolností sa mu stala osudnou.

Pred takmer sto rokmi sa začal črtať smutný koniec kariéry a životnej púte hokejového velikána.

O PÄTNÁSŤ KÍL ĽAHŠÍ

Pred sezónou 1925/26 bolo na Vézinovi vidieť, že sa - ako sa zvykne hovoriť - "stráca pred očami". Láska k hokeju v jeho prípade prekonávala všetko. Čert to ber, že schudol cez pätnásť kilogramov. Za štrnásť rokov sa do brány Habs nepostavil nikto iný. A meniť to nebolo po vôli ako Vézinovi, tak ostatným zúčastneným.

Nedávno sme písali o brankárovi, ktorý uprostred zápasu prekonal infarkt a stretnutie dochytal. Bohužiaľ, neskôr na problémy spojené so srdcom zomrel. Príbeh Georgesa Vézinu síce nie je rovnaký, no existujú medzi nimi podobnosti. Aj on si náznak blízkeho konca našiel priamo na ľade.

Písal sa 28. november 1925. Montreal Canadiens nastupovali v domácej Mount Royal Arene na prvý zápas sezóny. Ich súperom boli Pittsburgh Pirates. Ako si tamojší priaznivci za tie roky zvykli, do brány Habs sa postavil Vézina. Iného muža hájaceho svätyňu ich milovaného klubu si veľká časť prizerajúcich snáď ani nepamätala.

Pokojného, slušne a zároveň chladne pôsobiaceho gólmana čakal posledný duel v živote. V tréningovom kempe síce bolo vidieť, že z hokejového umenia nestráca, no jeho zdravie bolo veľkým rizikom. Tento zápas bol iný ako stovky pred ním. Tento totiž Vézina nedochytal.

Vstupoval doň s "prstami opuchnutými tak, až pripomínali balóny" a horúčkou. Tá mala dosahovať až 39°C a približovať sa k nebezpečnej štyridsiatke. Napriek tomu bol Vézina neprekonaný. Pirates naňho nenašli recept, a tak sa prvá časť stretnutia skončila bezgólovým výsledkom.

Keď odbil koniec tretiny, Vézina už mal okolo úst krv. Bola to predzvesť ťaživých momentov, čo mali nasledovať.

Počas prestávky vykašliaval až zvracal krv, avšak ani to neprimälo Vézinu zanechať tím "v štichu". Do druhej tretiny sa vrátil. Tú už ale nedokončil. Prvýkrát odpadol už počas prestávky. Druhýkrát na ľade pred očami všetkých prítomných. Ďalší risk nebol vhodný. Každému bolo jasné, že tu môže ísť o život.

Tribúny stíchli.

Jednému z najlepších gólmanov histórie pomáhali z ľadu. Pohľad naňho musel byť strašný. Vychudnutý, bledý, krvavý. Stretnutie síce chcel dokončiť, túžil dostať Habs k ďalšiemu víťazstvu, no týmto momentom odbila posledná sekunda Vézinovej brankárskej kariéry.

Georges si musel vyzliecť výstroj a na jeho miesto sa postavil reprezentant Spojených štátov, Alphonse Albert Lacroix, známy aj pod prezývkou "Frenchy". Neviedol si zle, s výnimkou jedného puku zmaril všetky pokusy "pirátov". Canadiens však vyšli naprázdno, keďže do brány Roya Wortersa z Pittsburghu neprepasírovali ani jednu strelu.

Hokej bol v ten deň druhoradý. Čo bude s Vézinom? Ako je na tom jeho zdravotný stav? Otázka kolujúca mestom bola namieste.

ROZLÚČKA

Kroky 38-ročného brankára smerovali do nemocnice. V deň po poslednom zápase si Vézina vypočul krutý verdikt. Lekár mu diagnostikoval tuberkulózu v dosť pokročilom štádiu. Vakcíny proti tejto chorobe sa začali v praxi používať iba pár rokov predtým. Tuberkulóza bola veľmi vážnou chorobou, na ktorú sa umieralo.

Tento osud, žiaľ, čakal aj tichú hviezdu prvých rokov súťaže.

Na to ho pripravil už jeho lekár. Vézina sa preto 3. decembra prišiel poslednýkrát pozrieť do kabíny Montrealu Canadiens. Chcel dať posledné zbohom klubu, spoluhráčom, trénerom, štadiónu a hokeju. Nemohlo sa to zaobísť bez emócií.

"Pozeral som sa na neho, ako si tam sadol a slzy mu stekali po lícach," opisoval skľučujúce momenty vtedajší tréner a generálny manažér Habs, Leo Dandurand. "Pozeral sa na svoje staré chrániče a korčule, ktoré mu tréner Eddie Dufour pripravil na jeho miesto. Potom si poprosil jednu láskavosť - sveter, v ktorom chytal v poslednom finále."

Klub mu vyhovel. Manželka ho ešte v ten večer vzala do rodného Chicoutimi. O tri a pol mesiaca, 27. marca 1926, sa potvrdili lekárove slová. Vézinov život vyhasol vo veku 39 rokov. Pohrebu v katedrále v Chicoutimi sa zúčastnilo okolo 1500 ľudí.

Hoci odchytal Vézina v sezóne 1925/26 necelý jeden zápas, vedenie Habs sa rozhodlo pomôcť jeho vdove tým, že jej vyplatilo celých šesťtisíc dolárov, ktoré by Georges v tej sezóne zarobil.

Na pamiatku hrdinu z brány venovali Montreal Canadiens súťaži hneď po sezóne 1925/26 individuálnu trofej. Veľká symbolika sa skrýva v jej prvom víťazovi. Stal sa ním George Hainsworth, Vézinov nástupca v bráne Montrealu.