Má za sebou viac než dve desiatky výprav do polárnych oblastí sveta. Je prvým Slovákom, ktorý dosiahol Severný i Južný pól. Jeho motto znie: „Čo nemáš, to nepotrebuješ“. Hosťom podcastu Vykroč bol polárnik PETER VALUŠIAK.

Miroslav Jakeš, legenda českého polárnictva, hovorí, že mráz je jeho najlepší kamarát. Kto alebo čo je vaším najlepším kamarátom? 

Sú to moji priatelia. Mráz je krásny, ale, ako každý človek, ani ja nemám rád pocit zimy. Je to potom už skôr otázka nastavenia hlavy, či si to pripúšťam alebo nie. V princípe som však teplomilný človek, rád sa „vypečiem“ na slnku a nevadili mi ani púšte. 

Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnom Poprade? Boli ste svojim najbližším okolím vedený k aktívnemu pohybu?

Môj dedko bol Čech a babka Nemka, ktorá s ním precestovala celé Československo, až sa usadili v Poprade. Keď som sa narodil rodičom, boli ešte vysokoškolskí študenti v Bratislave a ja som od svojich štyroch-piatich rokov pendloval medzi Bratislavou a Popradom, kde som trávil všetky prázdniny.

Maminy bratia boli športovci a v útlom veku som sa v batohu dostal napríklad aj na Gerlachovský štít. Mal som pekné detstvo, nielen samotné Tatry, ale aj celé okolie je nádherné. Sú tam aj rôzne zákutia, ktoré poznali iba miestni pytliaci a keďže dedko si sem-tam šiel niečo nepovolené chytiť, mal som aj takéto zážitky. 

Čo vás viedlo k myšlienke stať sa polárnikom? 

Ešte počas strednej školy som aktívne hrával volejbal a k inému športu som sa veľmi nedostal. K lezeniu a horám som viac pričuchol až na vysokej škole a k polárnictvu som sa dostal úplnou náhodou.

Ešte na vysokej škole sme snívali o tom, že sa dostaneme na Špicbergy a za polárny kruh. Ani vo sne mi nenapadlo, že ma raz osloví kamarát, či nechcem s ním ísť v lete na Zem Františka Jozefa. Ani som nevedel, kde to je.

V našich atlasoch v tej dobe niesla názov Zem Lomonosova. Myslel som si, že myslí nejakú dovolenku v mori. Povedal som mu, že neviem, či na to budem mať čas. Až keď som zistil, kde to je, som mu s malou dušičkou zavolal, že mám čas. (smiech) 

On na to, nech si zoženiem dvoch ľudí, jedno dievča a jedného chlapca, a ideme. Dostal som aj jednu úlohu – postaviť loď z matildy, čo boli nafukovacie valce, z ktorých sa robili rafty.

Pričom má byť schopná ísť na plachtu aj na motor. V živote som nebol na jachte, stavali sme to na Zlatých pieskoch a vodáci uzatvárali stávky, či nám to vydrží 15 či 30 minút a mali z nás veľkú „srandu.“ Nakoniec to dobre dopadlo, dostal som sa za polárny kruh a už sa to na mňa nalepilo.

Severný pól je najsevernejšie miesto našej planéty. Prvým, kto o sebe tvrdil že stál na severnom póle, bol v roku 1909 Američan Robert Peary. Dnes sa to však spochybňuje. V roku 1926 preukázateľne ponad pól vo vzducholodi preletel nórsky polárnik Roald Amundsen. Ale až v roku 1948 sa ľudstvu podarilo dosiahnuť Severný pól ľudskou nohou. Prečo bol severný pól po zemi dosiahnutý až 37 rokov po južnom?

Antarktída na juhu planéty je pevnina, znie honosnejšie a má väčší cveng. Ja som to tak aj sám vnímal, avšak pre mňa to bolo opačne, pre mňa Antarktída nemá taký cveng ako Severný pól. Bolo to aj o politike a o tom, kto si čo uzurpoval pre seba. Na severe toho veľa nie je, kdežto na juhu si každý snažil „odkrojiť“ kúsok pre seba a prehlásiť územie za svoje. 

Vy ste Severný pól dosiahli v roku 1993 ako člen prvej slovenskej expedície do týchto končín. Kto stojí na severnom póle, stojí na plávajúcom ľade, pevný bod severného pólu je totiž v hĺbke štyri kilometre pod nohami. A aj na póle je človek len chvíľku, lebo ho odplaví driftujúci ľad. Slovenská expedícia ostala na nebezpečnom mieste 9 dní. Robili ste merania a výskumy. Dobytie pólu však nebolo jednoduché. Aké to teda v roku 1993 bolo?

Pôvodne sme mali byť rozdelení na dve skupiny – športovú a tú, čo nás bude čakať lietadielkami na póle. Športová časť napokon zlyhala kvôli financiám a materiálovému vybaveniu. Hovorím, že našťastie, pretože sme na to ešte nemali – fyzicky možno aj áno, ale v živote sme tam neboli a nemali sme skúsenosti z polárnych akcií. Chvalabohu sme šli iba na lietadlový „výlet,“ ktorý bol pre mňa obrovskou školou a zážitkom. 

Zažili sme absurdity, ktoré sa dali v tom čase zažiť iba v Rusku – napríklad to, že vám primrzne lietadlo a vy ho musíte roztláčať a naskakovať za jazdy. Alebo pilot zahlásil, že potrebuje ísť doprava, tak máte potiahnuť tiahlo pri hlave, ktorými ste ovládali klapky na lietadle.

Takisto, keď ste v zadnej časti lietadla sedeli na 300-litrovom sude benzínu a vedľa vás Rus s cigaretou. Leteli sme na takom malom „čmeliakovi“ dvojplošníku, ktoré bolo vynikajúce lietadlo a jediné ruské, ktoré malo lyžiny a vedelo pristáť v tom teréne. Bolo to veľké dobrodružstvo. 

Používali ste na navigáciu aj GPS?

Rusi v tom čase GPS ešte nemali. Boli sme dve lietadlá a Rusi sa celú cestu navigovali v podstate podľa slnka. Marián Zaťko, ktorý sedel v druhom lietadle a bol hobby pilot, zohnal jedno GPS a zobral ho so sebou. Keď im ho s hrdosťou ukázal, celí nadšení sa začali navigovať podľa GPS. Až do momentu, kým im nedošli baterky. (smiech)

To bol však problém, keďže sme leteli kvázi samostatne a zrazu bolo jedno lietadlo preč. Keď došiel lietadlám benzín a bolo treba tankovať, tak pristáli a mali obrovské šťastie, keď sme boli z opačnej strany tej istej ľadovej bariéry a videli sme signalizačné svetlice. Ak by sme sa vtedy nevideli, tak by ich tam už ani Pán Boh nenašiel. Niekedy je technika aj na škodu.

Aký to je pocit stáť na severnom póle, keď je celý svet geograficky pod vami?

Je to skôr o tom, že ste na mori a neustále sa to pod vami hýbe a vydáva zvuky. Keď sa tam dostanete športovo, cítite splnenie svojho detského sna, nemáte tam nikoho, nie sú tam mobily a viete si vychutnať a užiť si, že ste tam.

V roku 1998 ste spolu s troma ruskými polárnikmi ako prví ľudia v histórii prešli autonómne, peši a na lyžiach naprieč Arktídou od brehov Ruska cez Severný pól na pobrežie Kanady! Režisér Pavol Barabáš o tejto výprave natočil úspešný film 118 dní v zajatí ľadu. "Bola to pre mňa škola života a aj správania sa v prírode, dobrá očista pre človeka," povedali ste po návrate. Ako ste to mysleli?

Keby sme boli štyria Slováci alebo ja a traja západniari, tak neprežijeme.

Bolo to založené na improvizácii a polovica bola vyslovene o hlavách a nastavení. Aj keď sme nevládali, šli sme ďalej a aj keď sa všetko kazilo, či už počasie alebo materiál, tak sa vždy niečo našlo a pokračovali sme ďalej. Bol som najmladší a bola to partia ako otec so synom.

Čukov mal už 50 rokov. Za štyri mesiace sme sa ani nepohádali, pričom sme mali rôzne problémy, aj zdravotné s nejakými vykĺbeninami. Ani jeden deň sme si nepripustili, že by sme tam mali ostať a niekto by mal zahynúť. Bolo tam veľa dramatických situácií, bola to vysoká škola improvizácie. 

Čo sa týka tej očisty, keď šliapete, môžete sa rozprávať akurát sám so sebou, lebo ďalší je pred alebo za vami. Každý je ponorený do svojich myšlienok. Keď to trvá týždeň či dva, tak je to v pohode, ale štyri mesiace sú niekedy „na palicu,“ je to dobrá „práčka na hlavu.“

Ako sa budujú psychická odolnosť a charakter?

Nás naučil takej „otrlosti“ a psychickej odolnosti systém, ktorý u nás vládol a ktorý nás fackoval. Neboli sme naučení mať všetko, a keď to nejako nešlo, často sa improvizovalo, aj v reálnom živote. Prvé, čo mi Čukov povedal, bolo: „Nikdy nemôžeš ísť proti prírode. Keď je zlá viditeľnosť alebo keď nás drift ťahá preč, neurobíš s tým nič. Ono to prestane a bude nás to potom hádzať inde.“ 

Stále sme sa museli prispôsobovať a pristupovať k prírode s pokorou a vedomím, že proti nej nič neurobíme. Keď nás odplavilo o 12 km naspať, nedávalo zmysel sa rozčuľovať, skrátka sme to iba zmerali a vyrazili naspäť, kde už sme boli.

Na Severnom póle sa nedá nemenne umiestniť vlajka označujúcu jeho polohu. Rusi však označili dno mora a deklarujú tak svoj nárok na arktické teritórium. Rusi boli a sú v Arktíde dominantní. Čo všetko ste si s nimi zažili?