Na cestách je to poriadna divočina. Vodiči ignorujú čiary aj semafory

PJONGČANG. Zdvihnem ruku a zamávam. Taxikár zastaví, nastúpim, pozdravíme sa a ukazujem mu vytlačenú mapku s adresou, kam sa chcem dostať.

Zoberie ju do rúk a skúma. Minútu, dve, tri. Všetko je napísané v Kórejčine. Som už mierne nervózny.

Ukazujem mu na navigáciu, ktorú má vedľa seba, aby tam zadal adresu. Odpovedá mi niečo v kórejčine. Nerozumiem. Slovák žijúci v Soule mi hovorí, že Kórejčania sú príliš hrdí, aby si adresu zadávali do navigácie. Zrazu sa však pohne.

Na semafore je červená, ale taxikár ju ignoruje a odbočí doprava. Neskôr som sa dozvedel, že je to dovolené. Čiary na ceste sú namaľované často zbytočne.

Zrazu takmer narazí, keď šofér pred ním sa rozhodol zastaviť v strede cesty bez žiadneho signálu. Trúbi naňho a asi nadáva. Som rád, že stále žijem. Na moje veľké prekvapenie nachádza cieľ mojej cesty.

Pri ďalšej ceste to zažívam znovu. Po minúte taxikárovi beriem mapu. Po anglicky mu hovorím, že ho budem navigovať. Najskôr váha, ale potom pochopí. Rukou mu ukazujem, kedy a kde má zabočiť. Opäť to zvládame. Teraz už navigujem po slovensky. Dohovoríme sa.

Raz som nastupoval pri Slovenskom dome. Po chvíli mi taxikár vraví Czechoslovakia. Zistil som, že po anglicky nemá zmysel odpovedať. Vysvetľujem mu po slovensky, že v minulosti bolo Československo, ale teraz je už len Česko a Slovensko. Niečo hovorí v Kórejčine.

Rozumiem len ako rýchlo povie Czechoslovakia a potom povie opäť Czecho, urobí pauzu a doplní Slovakia. Takto sa bavíme spolu päť minút. Mám pocit, že sme sa pochopili.