Peter Bartoš odohral tisíc ligových zápasov. Hokej berie smrteľne vážne

Hoci označenie legenda si nezabudnuteľní hráči vyslúžia zväčša až po skončení hráčskej kariéry, zavše existujú aj výnimky. Hokejistu PETRA BARTOŠA môžeme v košickom ponímaní smelo označiť za ikonu a nezabudnuteľnú postavu už dnes. Charizmatická štyridsaťtrojka je najvýraznejším symbolom mimoriadne úspešnej uplynulej dekády HC Košice. Nedávno oslávil jubilejný tisíci zápas v našej najvyššej súťaži. Hráč, ktorý bol pri všetkých piatich majstrovských tituloch oceliarov v tomto tisícročí, vicemajster sveta z roku 2000, majúci na svojom konte 1 008 stretnutí na najvyššom slovenskom fóre, poodhalil v rozhovore pre denník Korzár okrem svojho hokejového bytia aj mnohé veci zo súkromia.

Tisícku mu pripomína dres i plaketa

Ôsmeho januára ste v zápase proti Popradu nastúpili na jubilejný tisíci zápas v najvyššej slovenskej súťaži. Kedy ste začali vnímať tento míľnik? Naozaj až tesne pred týmto duelom?

„Áno. Krátko pred zápasom s Popradom vyšiel rozhovor s 'Vincom' Školiakom a jeho súčasťou boli štatistiky o tom, ktorí hráči by ho mohli v blízkej dobe prekonať. Figurovalo tam aj moje meno, mal som vtedy na konte okolo 980 zápasov. Vďaka tomu som to zaregistroval, dovtedy som to naozaj nevnímal.“

Máte z tohto zápasu odložený vo vitríne nejaký suvenír?

„Akurát dres s číslom 1 000, ktorý som dostal pred zápasom. A ešte plaketu i pamätnú fotku.“

Držiteľom slovenského rekordu v počte odohratých zápasov je Arne Kroták. Hráč, ktorý vám pri dovŕšení vášho pamätného okamihu symbolicky zablahoželal v pozícii súpera. Považuje jeho doposiaľ 1 210 odohraných duelov za nedostižnú métu?

„Arne strávil celú svoju kariéru, až na malé výnimky, na Slovensku. Ak by som zrátal všetky zápasy, ktoré som odohral aj v zahraničí, dostal by som sa na ešte krajšie číslo (1 515 zápasov na klubovej a 92 na reprezentačnej úrovni, pozn. red.)."

Na Reného Školiaka strácate už len osemnásť zápasov. Do konca základnej časti zostáva desať kôl, nasledovať bude play-off. Posun na druhé miesto by pre vás mohol byť reálny ešte v tejto sezóne.

„Na to skutočne nepozerám, za týmito vecami sa nenaháňam. Ak mi to zdravie a potrebné hokejové šťastie dovolia, tak by sa to mohlo podariť. Prioritou je najmä to, aby sme ako mužstvo boli v hre čo najdlhšie.“

Vo svojej zbierke máte päť extraligových titulov, všetky v drese Košíc. Nechýba vám ešte potrebná motivácia?

„Motivácia určite nie. Ak to má človek rád, ráno sa budí s tým, že sa do práce teší. U mňa navyše platí, že som na zimáku stále. Keď nemám tréning ja, tak ho majú deti. Ambície mám stále najvyššie. Len v takom prípade sa môžem posúvať vpred. Núti ma to neustále pracovať na sebe.“

Pred časom ste sa vyjadrili, že hokej plánujete hrať do 42 rokov. Tento vek ste už „prešvihli“. Napriek tomu slová o definitívnom konci z vašich úst stále nezazneli. Znamená to, že vás na ľade uvidíme aj v nasledujúcej sezóne?

„Na to vám teraz naozaj neviem odpovedať. Myšlienky bývajú všelijaké. Raz je to tak, inokedy zas inak. Keď už začínam uvažovať, či to nezabalím, príde ďalší deň, a znova sa na všetko veľmi teším. Uvidíme, ako dopadne táto sezóna a potom sa rozhodnem, čo bude ďalej.“

Jaromír Jágr sa vyjadril, že chce hrávať až do päťdesiatky. Vedeli by ste si sám seba predstaviť v tejto role?

„Ono sa to ľahko povie. Len nie vždy to je také jednoduché. Môžete sa povedzme v štyridsiatich štyroch rokoch cítiť stále vynikajúco, ale prejde ďalší rok a zistíte, že už to jednoducho nejde. Jágrovi samozrejme prajem, nech mu jeho zámer vydrží.“

Skúste prezradiť recept vašej hokejovej dlhovekosti. Tkvie jej základ v regenerácii? Pridávate si po tréningoch samostatné dávky, aby ste dokázali konkurovať omnoho mladším hokejistom?

„Pridávať si musím, ale s mierou. Počas pôsobenia v Poľsku som stretol maséra, ktorý ma naučil odpočívať. Dovtedy som totiž len drel a drel. Práve on mi vysvetlil, že základom je regenerácia, pretože telo už nedokáže vstrebať záťaž tak rýchlo ako v období, keď som mal dvadsať. S kondičným trénerom Danom Kičurom sa preto aj v súčasnosti snažíme výrazne dbať na túto stránku.“

Skúsenosti máte na rozdávanie, aktuálna sezóna je už vašou jedenástou v Košiciach. Vždy ste pôsobili pokojným a rozvážnym dojmom. Dokážete v kabíne zdvihnúť hlas a usmerniť spoluhráčov?

„Kedysi ak človek niečo povedal, tak videl, že ho ostatní počúvajú. Dnešní mladí hráči to berú inak. Neraz im to ani poriadne neprejde hlavou, ako keby im všetko bolo jedno. Niekedy mám pocit, že si v duchu hovoria, čo ten zas od nás chce. Občas ale treba zdvihnúť hlas. Buď je to parketa Laca Nagya, alebo sa striedame.“

Definitívne Košičania

V minulosti ste povedali, že v otázke miesta bydliska po skončení kariéry je to vo vašom prípade 50:50 medzi Českými Budějovicami a Košicami. Preklopil sa odvtedy tento pomer na stranu Košíc?

„Už áno. Stalo sa tak v čase, keď som odchádzal do Poľska. Deti vtedy prišli za mnou s tým, že v Košiciach žijú už osem rokov, majú tu všetkých kamarátov a nechcú odtiaľ odchádzať. Rovnako je na tom manželka Veronika. Usúdili sme, že by pre nás nemalo zmysel z Košíc odchádzať.“

Ste česko-slovenská rodina. Aký jazyk u vás doma v komunikácii prevláda?

„Všetci u nás doma sú Česi, takže týmto jazykom aj rozprávame. Najmä manželka k tomu nabáda aj deti. Nechceme, aby zabudli svoju rodnú reč.“

Ako ste na tom s češtinou vy?

„Celkom obstojne. Ak by som sa viac snažil, mohlo by to byť ešte lepšie. Obaja moji rodičia boli Česi, takže s tým nemám problém.“