Aj Žbirka strieľal hlavou. Ale v bráne neskončila lopta (archívny text)

Ešte predtým, ako sa dal na spevácku dráhu, si zamiloval futbal. Okúzlil ho štadión, dresy, farby aj zvučky Shadows, ktoré púštali na Tehelnom poli cez prestávky.

Strýko David raz MEKYMU ŽBIRKOVI pri jednej z návštev Londýna povedal: „By the way, my fandíme Arsenalu. Rovnako tak mi v detstve povedal brat: my fandíme Slovanu. A odvtedy je to fix.“

Pravidelne čítate okrem našej aj britskú tlač. Ako tam o Slovákoch píšu?

Ak si Angličania niekoho obľúbia, tak pekne. Dúbravka v New Castle už chytil veľa gólov, takže ho majú veľmi radi. Oni vravia: Du-brÁvka. Toto ma baví, vždy čakám, čo so slovenským menom urobia. Vždy sa rozhodnú pre nejaký nečakaný prízvuk a hotovo. Asi na to majú nejaký dôvod.

Mimochodom, Premier League, to nie je žiadna sranda. Treba na to veľkú fyzičku, čo sa prejavuje už tým, že keď nastúpi prvý proti poslednému, je to vyrovnaný zápas. Aj v tom poslednom tíme sú výborne pripravení hráči, takže prejsť Premier League je najlepšia škola.

Aký status majú futbalisti v britskej spoločnosti?

Absolútny. Keď je človek hviezdou, je hviezdou ako v pop music. V Premier League hrajú hráči z celého sveta, ale že sa jej tak darí, za to môžu fanúšikovia. Tam je každý zápas vypredaný. A to je veľká vec, keď si uvedomíte, že v upršaný deň by mohli zostať aj doma alebo si pozrieť zápas zo záznamu. Nie, oni potrebujú byť na zápase. Byť tam.

Navyše, Briti pochopili, ako má vyzerať futbalový štadión. Nemá mať atletickú dráhu okolo ihriska. Keď tam je, nevidíte nič. Tam na štadiónoch, naopak, môžete dýchať hráčom na chrbát. To je tá atmosféra. A keď aj majú nejaké Wembley, kde atletická dráha je, usadia na ňu divákov.

Neraz ste spomínali, že Briti sú od malička vychovávaní k slušnosti.

Áno, pamätám si, že sme mali takú úvahu: Politeness is important. Slušnosť je dôležitá.

Prenáša sa to aj na štadión?

Tam by som sa na to príliš nespoliehal. Raz som šiel v Bratislave vo výťahu s anglickými fanúšikmi a skoro ma bezdôvodne zbili. Oslovili ma veľmi bojovým tónom. Ja som však odpovedal, na čo jeden z nich tomu druhému hovorí: však ti hovorím, ten je náš!

Zachránilo ma teda, že som z fleku zareagoval v angličtine, inak by som dostal jednu preventívne. Bezdôvodne. Takže, pozor, fanúšikovia bývajú rôzni, ale hľadajme radšej pozitíva, pretože z pozitívnych vecí sa má človek učiť. Na čo si všímať niečo, čo nie je obdivuhodné.

A čo na britských fanúšikoch obdivujete?

Oni neklesajú na duchu. Spievajú svoje pesničky, aj keď ich mužstvo prehráva nula tri. Oni idú ďalej. Ja na sebe pozorujem, že keď je nula jedna, už kričím: no to som hovoril! Ježiš, koho to postavil? Takže toto sa od nich učím. Zápas sa neskončil, fandíme až do konca.

A spievajú dobre?

No to je práve vec, ktorú nechápem. Existuje pesnička You‘ll Never Walk Alone, pre ktorú sa rozhodli fanúšikovia Liverpoolu. Vybrali si ju za hymnu. Samozrejme, veľkú úlohu v tom zohralo to, že skupina Gerry and The Pacemakers bola liverpoolska skupina, navyše, hrali v nej rovesníci The Beatles.

Chápem teda, že si ju vybrali, ale ona je fakt ťažká. Je to intonačný oriešok. Keď diváci spievajú Hey, Jude. Alebo Yellow Submarine, je to ľahšie, ale You‘ll Never Walk Alone bola určená pre muzikál. Keby jej autori vedeli, koľko ľudí ju spieva a vychytávajú jej intervaly, boli by veľmi prekvapení. Aj pre mňa je to veľká záhada, keď ju diváci dajú celú a unisono.

Vy však fandíte Arsenalu, takže vy si ju nezaspievate. Ľutujete?

Čoby som si ju nezaspieval. O mne sa vie, že v pop music patrím medzi tých, čo majú k futbalu vzťah, lebo som hrával za Amforu. Takže raz ma Šmicer a spol. pozvali na akciu a spýtali sa, či by som sa ju nenaučil. Dokonca sme ju aj nahrali.

No ale keď už spomínate Arsenal. To je zase londýnske dedičstvo po strýkovi Davidovi, ktorý mi pri jednej návšteve Londýna povedal: By the way, my fandíme Arsenalu. Rovnako tak mi v detstve povedal brat: my fandíme Slovanu. A odvtedy je to fix.

Nikdy som sa ho nevedel zbaviť, takže teraz, keď Arsenal nedosahuje také dobré výsledky, nie som v ľahkej situácii. Tak vám poviem, sme radi, že sme ôsmi. Viete, koľko zápasov som v tejto sezóne pretrpel? A koľkým iným mužstvám som mohol fandiť?

Napríklad Liverpoolu, že?

Liverpoolu som teraz aj fandil a poviem vám prečo. Jedným zo špecifických zápasov týchto dní bol zápas Liverpoolu - už ani neviem s kým. Ale šlo o to, že ak nedajú gól, stratia možnosť hrať Ligu majstrov. Bola posledná minúta predĺženia a liverpoolsky brankár sa rozhodol ísť dopredu pomôcť svojmu mužstvu. Bol rohový kop, ale rozhodca už mal pripravenú píšťalku, že odpíska koniec, pretože predpokladal, že s tým už aj tak nič nenarobia.

Išlo o veľa. A zrazu dobehne brankár, hlavičkuje, a dá gól. To je už v inej kategórii, ako je šport. To je niečo, čo sa nedá vymyslieť, niečo, čo sa muselo stať. Keby mi dal niekto za úlohu, aby som napísal nejaký futbalový príbeh, toto by som určite nenapísal, pretože by každý hneď vedel, že som si to vymyslel. Taká nepravdepodobná vec, to musí byť rozprávka!

A predsa. Potom ešte Liverpool hral dva zápasy, oba vyhral a vďaka tejto hlavičke bude v Lige majstrov. To je poézia. Brankár tento gól daroval otcovi, ktorý pred nedávnom zomrel. Bol plný emócií - až sa mi zdá, že sa to muselo stať. Cítil som, že som videl niečo, čo je medzi zemou a nebom.

Myslíte si, že len skutočný fanúšik neprestáva veriť svojmu tímu, aj keď zápas vyzerá beznádejne?

Takúto vieru som zažil len v Anglicku. Je to ťažké od nich prevziať. Lebo naozaj, keď začnú padať góly do vašej bránky, začnete klesať na duchu. Ale oni to tak nemajú. Je to fantastické, celoživotne sa to od nich snažím naučiť, a tu i tam sa mi to aj podarilo, že som ani neviem odkiaľ, vylovil nečakaný optimizmus. A oni to aj otočili a ja som v miestnosti vyzeral ako prorok.

A odkiaľ to vlastne Angličania majú?

Tak sú naučení. Pravdepodobne sa navzájom takto formujú. Mohli by sme ale ešte jednu vec spomenúť. Manžel tej Spice Girls, what´s his name?

David Beckham.

Beckham!

Ten by sa potešil.

Ja mám proste pop music nadradenú, je vyššie ako futbal. Manžel tej zo Spice Girls, veď aj takto ho možno rozpoznať. Zaujímavé však je, že on do futbalu priniesol nóvum. Záležalo mu na tom, ako vyzerá a aký má účes. To kedysi k futbalu vôbec nepatrilo. Vybehol nejaký hráč, odpracoval to, behal, kopal, dával hlavičky. A zrazu prišiel niekto, kto sa začal česať - ale aj tak bol dobrý. Nemožno povedať, že bol slabý hráč. Nie. A navyše, takto rozšíril aj publikum. Svet sa stále mení a aj Beckham bol revolučným medzníkom.

Majú aj anglickí futbalisti mentalitu nevzdávať sa? Sú v tom silnejší ako Slováci?

Ak sa v 92. minúte nevzdávajú, potom by sme sa to mali od nich naučiť. Prichádzajú mi teraz na um aj kanadskí hokejisti. Tréner sa s nimi radí 22 sekúnd pred koncom, ako keby boli len v druhej tretine. Ešte máme 22 sekúnd, to dáme!

Samozrejme, v hokeji je to jednoduchšie, lebo je to rýchlejšia hra. Základom je však podobná mentalita: hrá sa až do konca. Je dobré to mať na pamäti, najmä, keď na vás padne depka, že už je rozhodnuté. Na každom mužstve sa však snažím nájsť, čo sa dá od neho naučiť. Pri Britoch sa mi páči štart na loptu a boj o ňu. Sú strašne draví.

Angličania veľa hlavičkujú. Aj vy rád takto strieľate gól?

Raz som zahlavičkoval a poviem vám presne, aký bol výsledok. Lopta bola mimo brány a okuliare v bránke. Pretože som si neuvedomil, že som nabehol v okuliaroch. Loptu som ale nemohol inak spracovať, letela na mňa a žiaľbohu na hlavu. A tak som hlavičkoval. Rám potom vyzeral trochu inak, preto som vzápätí začal experimentovať s šošovkami, lebo s okuliarmi sa futbal hrať nedá.

Raz som videl hrať jedného chlapíka hokej s okuliarmi. Bol to obranca zo Slovanu, volal sa Bukovinský a mal okuliare typu Roy Orbison. S šošovkami je to každopádne jednoduchšie.

Keď ste chodili na Slovan Bratislava, aké ste mali zážitky?

Bol som len malý chlapec a hral som sa na dvore, keď zrazu prišiel ku mne jeden starší chlapec a spýtal sa: chceš ísť na futbal? Bol som v teplákoch, hovorím, chcem. Tak poď! Rodičia nás vtedy nekontrolovali tak ako dnes, nemali sme mobily, nevedeli, kde som. Tak som šiel.

Bývali sme na Račianskej ulici, prešli sme kúsok popri legendárnom podniku Beseda, dostali sme sa k Slovanu a zrazu som bol na futbale. Bol som okúzlený štadiónom, dresmi, farbami, trávnikom, nikdy na to nezabudnem.

Len sa tam tak nespievalo ako v Anglicku?

Ale na Slovane musel pracovať nejaký chlapík, ktorý bol veľkým priaznivcom skupiny Shadows. Už vtedy som ich vnímal, Cliffa Richarda, a tam v pauzách hrali ich inštrumentálky, odjakživa. Takže keď som chcel počuť Shadows, tak práve na futbale.

A párky s horčicou?

To je ďalší fenomén. Jedna Katkina kamarátka raz telefonovala domov, zistila, že manžel sa chystá pozerať futbal. Vraví jej, rád by som si niečo zjedol. Veď tam máš sviečkovú, stačí si zohriať, povedala mu. No on bol podráždený: ja mám na mysli jedlo k futbalu. To je špeciálna vec. Katka sa na tom smiala, ale ja presne viem, čo je to jedlo k futbalu. To má svoje pravidlá, nemôžem pri ňom jesť niečo, čo sa k nemu nehodí.

Na Slovane robili klobásku, po ktorú sme cez pauzu rýchlo utekali. To bol prosto fix. Keby mi tak niekto takú ešte urobil!

Takže čo sa jedlo na štadióne, to treba jesť aj doma pred televízorom?

Áno, aj doma. Ale ako fanúšik som už trochu starosvetský, mám spomienky z praveku. Keď som vyrastal a dospieval, bol som príliš zamestnaný hudbou, na futbal som sa už nedostal. Ani na hokej. Na hokej som chodieval, keď ešte na Slovane bola C tribúna a tá bol od tých lepších tribún, kde sa dalo aj sedieť, oddelená ostnatým drôtom.

Na ňu mám najlepšie spomienky, lebo tam sa najviac povzbudzovalo. Raz som sa potom stretol s hráčom Karolom Fakom pri televíznej debate a zaveršoval som mu, čo sme tam ako chlapci vyvolávali. Nech žije Fako, kúpime mu sako! To boli moje prvé texty, ktoré sa skandovali.

Boli to nevinnejše časy?

To by som nepovedal. Lebo jednou z povinností, ktorá patrila k hokeju, bolo, že keď napríklad prišla Kometa Brno, musel sa prevrátiť jej autobus. Čo sa párkrát aj podarilo. Až keď prevrátili autobus, mohli odísť chlapčiská spokojné domov. V dnešných dobách by to bol vrchol vandalstva, vtedy to bolo normálne.

A prečo bol na Slovane ostnatý drôt?

Neviem. Asi aby sme nepreliezli dole a nesadli si. Ja som bol vtedy taký malý, že som skoro nič nevidel.

Keď sa stretne Slovensko s Anglickom, prípadne v hokeji s Veľkou Britániou, komu fandíte?

To pre mňa vôbec nie je zložité, pretože som vyrastal tu. Keď hrajú Angličania s niekým iným, som ich veľkým fanúšikom, inak však fandím Slovensku. To je veľmi prirodzený fix z detstva, to veľmi ťažko zmeníte.

Ak je ale reč Československu, to je už trochu komplikovanejšie, to je oriešok, pretože českí a slovenskí futbalisti kedysi hrali spolu a ja som na to nezabudol. Ja fandím aj českému futbalovému mužstvu, keď hrá napríklad proti nejakému holandskému, akurát sa mi ťažko vysvetľuje, že to mužstvo nie je jedno.

V istom momente môžem fandiť Sparte ale - strašne nerád to hovorím - v inom momente aj Slávii. A pokojne aj Ostrave. Aj Olomoucu. A zvyčajne, keď takto pokračujem, sa už ľudia začnú mrviť. Čo to je za charakter?

Keď váš tím prehrá, ako to prežívate? Máte pre nás nejakú útechu, keď sa to napríklad na majstrovstvách Európy stane Slovensku?

Na to nemám recept. Keď prehráme, nemám dobrú náladu. Katka mi vraví, prosím ťa, čo robíš, veď je to len futbal. Máš pravdu, poviem jej. Ale ťažko strávim, keď dvanásť sekúnd pred koncom dostaneme gól. Chce to možno len čas, trochu sa na to vyspať a získať iný pohľad.

Viac o EURO 2020 / 2021

• Všetko o ME vo futbale
• Program a tabuľky
• Výsledky zápasov
• Slovenský tím
• Informácie