Na EURO nepôjdem, vzdám sa reprezentácie. Hamšíkov príbeh očami otca

Keď sme sa pred štyrmi mesiacmi s Marekom rozprávali, povedal mi, že v takomto stave v žiadnom prípade nepôjde na EURO. Nemá natrénované, nemá ani poriadnu výkonnosť.

Keby ostal v Číne, na sto percent by sa vzdal reprezentácie. Keď reprezentant vládze behať sedemdesiat minút a dvadsať mu chýba, nie je to s kostolným poriadkom. Uprednostňovať niekoho za zásluhy nie je správne.

Aj preto hľadal s manažérom Jurajom Venglošom spôsob, ako to zmeniť. Odišiel do švédskeho Göteborgu, kde mal pravidelné tréningy i zápasy. Škoda, že ho dva týždne limitoval lýtkový sval. Ale rýchlo sa vrátil do formy.

Videl som každý jeho zápas. Vždy odbehal nad dvanásť kilometrov, čo je normálna porcia pre trénovaného futbalistu. Vyzerá to, že by mohol byť na EURO v hernej pohode, aby bol platným hráčom a ťahúňom reprezentácie.

Kopačky nad postieľkou i na tele

Futbalovú kariéru mu predurčili sudičky. Ale nie preto, že som tiež hrával futbal.

Keď som sa dozvedel, že budem mať syna, trochu som sa v ňom videl. Bolo by však priskoro rozprávať, čo z neho vyrastie.

Môj otec nenechal nič na náhodu. Keď zistil, že sa mu narodí vnuk, kúpil mu na služobnej ceste v Maďarsku kopačky. A zavesil mu ich nad postieľku. Bol to akýsi symbol. Možno tam sa začala Marekova futbalová kariéra. Akoby mu starký naplánoval - raz budeš futbalistom.

Boli to kožené kopačky značky Tisa. Behal v nich už ako malé dieťa a hrával v nich až dovtedy, kým ho nezačali tlačiť palce. Ani potom nešli do koša. Marek ich má vo svojej domácej vitríne. Dokonca ich má vytetované aj na tele.

Keď bol malý, ešte som sa hral na futbalistu. Niekedy chodieval so mnou na tréningy. Dcéra Miška inklinovala k hádzanej, ktorú hrávala manželka. Šport bol súčasťou nášho života. A deti sme sa snažili postrkovať, aby sa mu venovali tiež.

Keď mal Marek štyri roky, prihlásil som ho do klubu Jupie Podlavice. Od malička hrával proti starším a aj medzi nimi vynikal. Bolo to príjemné, ale vedel som, že to stále nič neznamená.

Vedel som, že nás čaká dlhá cesta. Je veľa príkladov, keď sa talentované dieťa vo vyššom veku zaseklo a nebolo z toho nič.

Hrali sme sa na prísnych rodičov

Na Marekovi sme však videli, že to s futbalom myslí vážne. Okrem talentu, ktorý mal, začal na sebe tvrdo pracovať. Pavel Nedvěd povedal, že za úspechom je 30 percent talentu a 70 percent driny. Marek sa tohto kréda držal už ako dieťa.

Na svoj vek to mal v hlave až nečakane dobre usporiadané. Začalo sa to už v Jupie Banská Bystrica a pokračovalo v Slovane Bratislava. Keď sa tam za krátky čas vyrovnal najlepším futbalistom v jeho vekovej kategórii, spozorneli sme.

Začali sme vnímať, že je výnimočný.

Keď bol dieťa, hrali sme sa na prísnych rodičov. Chceli sme, aby deti športovali, ale tiež nezanedbávali školu. Nikdy som však nebol taký, že by som ho za zlú známku nepustil na tréning.

Áno, niekedy som mal aj také myšlienky, ale preňho by to bol priveľký trest.

Marek nikdy nebol excelentný študent. Futbal rýchlo prerástol aj školské povinnosti.

Na základnej škole to bolo v poriadku, ale keď prestúpil do talianskej Brescie, stavili sme všetko na jednu kartu - že z neho bude profesionálny futbalista. Ak by to náhodou nevyšlo, školu si dokončí neskôr. Našťastie to vyšlo.

Syna som motivoval peniazmi. Za góly

Vo futbale som bol na Mareka prísnejší ako pri školských povinnostiach. Jeho zápasy som prežíval dosť emotívne. V tom čase mi to prišlo rozumné.

Dosť som kričal, gestikuloval a po zápase som s ním všetko rozoberal. Marek si veľakrát aj poplakal.

Nebolo mu príjemné, keď som toľko vykrikoval a dirigoval ho ako tréner. Dnes už si z toho robíme žarty, ale až neskôr som si uvedomil, že to ťažko znášal. Ale možno aj takéto drobnosti, že mi to nebolo jedno, rozhodli o tom, kam sa neskôr dostal.

Pred zápasmi som sa ho snažil motivovať. Dokonca aj peniazmi. Jednu dobu dostával za gól päť korún, možno aj viac. Najskôr to bola zábava, ale v niektorých zápasoch absolútne dominoval.

Raz v žiackej kategórii proti Dolnej Strehovej strelil 16 gólov. Vtedy ma ošklbal o veľa peňazí. On sa z toho tešil, robil mi takto zle a musel som mu to vyplatiť.

Bolo to motivačné. Aj tak si za tie peniaze zväčša kúpil futbalovú loptu či výstroj.

Požičať si peniaze? V noci som ani nespal

Keď mal štrnásť, absolvoval skúšku v Sparte Praha. Zvládol ju bez problémov. S manželkou sme boli ochotní obetovať úplne všetko. Mali sme talentovaného syna a nechceli sme si raz vyčítať, že sme nespravili to, čo sme mali.

Boli sme pripravení presťahovať sa do Prahy. Klub nám mal zohnať robotu, čo sa však nestalo. A prestup padol. 

V prvom momente sme boli sklamaní, ale prišla druhá šanca, ktorou bol Slovan.

Klub bol vtedy na tom finančne zle a tak sme prestupovú sumu 125-tisíc korún pre Jupie museli zaplatiť z vlastného vrecka.

Predal som rodinnú Felíciu a požičal si peniaze.

Noc predtým, ako som ich šiel vypýtať od Milana Beňu a Vlasta Plavuchu, som poriadne nespal. Bál som sa, ako zareagujú, keď ich požiadam o pôžičku. Ale nebál som sa toho, že ich nebudem mať z čoho vrátiť.

Obaja však boli seriózni. Vraveli mi - vrátiš ich vtedy, keď budeš mať. Bolo to milé a šľachetné.

Keby sa takto nerozhodli, možno sa teraz spolu nerozprávame. Keď som im chcel peniaze vrátiť, nevzali si ich. Tešili sa z toho, že svojou troškou pomohli k Marekovej kariére. Tak som sa im to snažil vykompenzovať aspoň nejakými drobnosťami v podobe dresov.

Marek bol vždy puntičkár

Veľa ľudí ma upozorňovalo, že prechod z malého mesta do veľkého, ktorým pre nás bola aj Bratislava, nie každý zvládne. Marek mal v Slovane spoluhráčov z celého Slovenska a nie každému to vyšlo. Mali sme určité obavy. Ešte šťastie, že mal výborných trénerov.

Igor Bôbik mu bol akoby druhým otcom. O chlapcov sa staral nielen ako tréner, ale aj ako otec. Dokonca im zariadil dve izby priamo na štadióne na starom Tehelnom poli, aby nemuseli bývať na internáte.

Kúpil im postele, skrine i moderný nábytok. Bývali v skromných podmienkach, ale keď sme tam prišli, Marek mal svoj kútik vždy uprataný. Oblečenie mal v „komínkoch“. V tomto je veľký puntičkár. 

Chlapci boli šťastní, že nemali ortodoxný dozor ako na internáte. Ale nezneužívali to. Boli radi, že sú na štadióne a môžu trénovať. A tak Marek večer často piloval priame kopy, kým jeho priateľka sedela na tribúne.

Cez týždeň bol v Bratislave sám, ale cez víkend sme s manželkou chodili na každý jeho zápas. Odvtedy sa moje koučovanie a dirigovanie skončilo.

Tam sa to vo mne zlomilo. Marekovu kariéru som si začal užívať.

Stáli sme za plotom a plakali

S väčšou slobodou prichádzali aj mladícke výmysly. Keď prišiel domov s prvým tetovaním, manželka bola nahnevaná a poriadne ho „zglbala“.

Vedeli sme, že je to moderné, tak sme sa s tým zmierili. Hoci sme netušili, že to prerastie do takej vášne.

Ďalším jeho typickým znakom je účes. Vždy mal neposlušné vlasy. Keď sa neostrihal, mal ich tvrdé a naježené.

Už v Slovane nosil kadejaké účesy. Postupne sa to vyprofilovalo až do kohúta. Na začiatku to bola z núdze cnosť, dnes je z toho symbol.

Marekov účes je jeho pridaná hodnota. Jeho podpis. Každý si ho tak zapamätá. Keby bol Hamšík podpriemerný futbalista, možno by to bolo aj smiešne.

Potom prišiel deň D. Vyprevádzali sme ho na bratislavskom letisku, keď prestupoval do Brescie. Mal sedemnásť.

Pamätám si to ako teraz, keď sme s manželkou stáli za plotom a plakali, že nám odchádza syn do sveta.

Keď však mal túto možnosť, povedali sme - choď to skúsiť, vždy sa môžeš vrátiť. Keď ti to nevyjde, je to v poriadku. Ale nech si raz nevyčítame, že sme to nevyskúšali a nevedeli, či to zvládne.

Našťastie mu to vyšlo. Vo finále to bol veľmi dobrý krok, možno rozhodujúci.

Mal som o syna veľký strach

Prvé týždne, možno mesiace po jeho odchode, sme spolu telefonovali každý deň. Boli sme jeho bútľavá vŕba. Pretelefonovali sme dlhé hodiny, na tú dobu sme mali extrémne účty. Ale vedeli sme, že preňho je dôležité, aby bol s nami v kontakte.

V jednom období v Brescii som mal o syna veľký strach. Možno najväčší v jeho kariére. Marek si myslel, že bude hrať ihneď po príchode v Serii A.

Ľudia v klube si ho však pripravovali postupne. Najskôr hral za dorast, potom tri mesiace trénoval s áčkom a už ako 17-ročný chodil na lavičku.

Bol však nahnevaný, že nehráva. Vtedy povedal, že pôjde aj do Serie C, len aby pravidelne nastupoval.

Hovoril som mu, aby vydržal. Mal chvíľkovú potrebu odísť z Brescie. Nie preto, že by hral zle, ale zúril na trénera i na seba, že ešte nehráva najvyššiu taliansku súťaž.

Keď šancu dostal, už ju nepustil. Odvtedy som už strach nemal. Ani keď ho prepadli v Neapole. Bola výhoda, že tam pôsobil už dlhšie. Neapol je špecifický a človek sa s ním musí zžiť, milovať ho.

Marek nemal nikdy po útoku naňho či manželku myšlienky, že stade zuteká. Boli to nepríjemné udalosti, s ktorými sa museli vyrovnať. Ale inak je život futbalistu v Neapole rozprávka, najmä keď sú výsledky.

Ak nie sú, je to prúser.

Odchod z Neapola? Stačilo povedať áno

Výkonný riaditeľ AC Miláno Adriano Galliani raz povedal, že v živote spravil jednu veľkú chybu - že z Brescie nekúpil Hamšíka.

Predbehol ho Pier Paolo Marino, ktorý ho kúpil do Neapola. Napokon tam ostal dvanásť rokov.

S Neapolom vyhral taliansky pohár i superpohár. Prekonal mnohé rekordy, ale chýba mu jediné – scudetto, taliansky ligový titul.

To je jediná škvrna na Marekovej kariére. Viackrát mal k nemu blízko. V jednom ročníku už bol Neapol jednou nohou majstrom.

Dve kolá pred koncom bol na čele tabuľky. Juventus prehrával s AC Miláno 0:2, ale napokon vyhral 3:2. Naopak, Neapol nezvládol zápas vo Fiorentine. A opäť skončil len druhý.

Neapol sme si všetci užívali. Zrejme aj slovenskí fanúšikovia, ktorí jeho zápasy sledovali v televízii a cestovali aj do Neapola, aby videli Mareka v akcii. Marek si k Neapolu vybudoval vrúcny vzťah.

Dostával viaceré ponuky na prestup, raz bol k odchodu veľmi blízko. Obrovský záujem mal Juventus. Stačilo jediné áno od majiteľa SSC Neapol Aurelia De Laurentiisa. Ten však napokon vyhlásil, že Mareka nepustí, lebo je ako jeho syn.

Marek už bol rozhodnutý, šiel by do Juventusu, aj keď je to úhlavný nepriateľ Neapola. Vtedy v klube ešte nebol tak dlho. Túžil ísť za vidinou titulu a prestúpiť do veľkoklubu.

Keď sa ho však dnes spýtate, či je šťastný, že ostal, nezaváha ani na chvíľu.

Bavíme sa o futbale, rodine i biznise

Neapol je jeho druhý domov. Stále sa tam rád vracia, má tam aj dom. Keď hráč odchádza z Neapola, fanúšikovia sú naňho takmer vždy nahnevaní.

Nevedia odpustiť, keď zradíte Neapol.

Jedine Marekovi preukázali úctu, keď odchádzal z klubu do Číny.

Dopriali mu to bez ďalších vedľajších vplyvov. Dokonca aj nedávno mohol z Číny prestúpiť do Talianska, ale hovoril mi - otec, už si to nepokazím.

Bolo by čudné, keby prestúpil do iného talianskeho klubu.

V Taliansku ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu v Serii A do 21 rokov. Párkrát bol aj v ideálnej zostave celej sezóny. Popritom hrával v reprezentácii a začal získavať ceny pre najlepšieho futbalistu Slovenska.

Keď vyhral tretiu či štvrtú a k tomu som pripočítal jeho úspechy v Taliansku, začínal som si uvedomovať, že je futbalovou hviezdou. Už osemkrát bol najlepším slovenským futbalistom, čo sa v histórii ešte nikomu nepodarilo.

Hoci je už dospelý chlap, má svoju rodinu a deti, stále sa teším na jeho zápasy. Prežívam pri nich vnútornú radosť. Aj mierne stresy, lebo sa modlím, aby sa mu darilo. Keď podal kvalitný výkon, väčšinou víťazili aj tímy, za ktoré hrával.

Aj keď už bol hviezdou, po zápase sme sa bavili o futbale i jeho výkonoch. Hoci už to bolo skôr v kamarátskej rovine. Bolo to uvoľnenejšie. Má však okolo seba partiu šiestich či siedmich kamarátov, ktorí sú s ním v dennodennom kontakte.

Aj keď pôsobil v Číne, na špeciálnych stránkach sme pozerali jeho zápasy. Keď máme chvíľku pre seba, viac sa bavíme o rodine, deťoch. Už je aj podnikateľ, takže riešime aj veci v biznise. Ale futbal je najväčšia vášeň, takže sa k nemu stále vraciame.

Je to obyčajný chalan zo sídliska

Teraz ho čaká jeho tretie veľké podujatie v reprezentácii. Na majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike 2010 bol ešte mladé ucho. V reprezentácii bol krátko, hoci mal výkonnosť, aby v nej hrával. Zbieral však skúsenosti.

EURO 2016 vo Francúzsku ho zastihlo v životnej forme. Ak to trochu pritiahnem za uši, po šampionáte mohol prestúpiť kdekoľvek. Podal tam špičkové výkony.

Teraz je pred koncom kariéry. Možno o rok či dva oznámi, že s profesionálnym futbalom končí.

Za reprezentáciu si ide zahrať na posledné EURO.

Ako rodičia sme mu obetovali veľa, ale len do mládežníckeho veku, kým odišiel do Slovana. Odvtedy si šiel za svojím cieľom.

Boli sme pri ňom, ale všetko je to jeho zásluha. Rodič môže robiť čokoľvek, ale keď raz dieťa nechce alebo to nemá v hlave zrovnané, nič s tým nenarobí.

To, že sme mu v začiatkoch pomohli, nám Marek vracia celý život. Je tak vychovaný. Stále rozpráva, že jeho úspech je úspechom rodiny. Má ju rád, každému dopraje, čo môže.

Nehovorím len o financiách či luxusnom živote. Marek je dobrosrdečný človek a nezabúda, z akých pomerov vyšiel. Má to stále v sebe, ostal nohami na zemi.

Je to obyčajný chalan zo sídliska. Ako keď začínal. Sláva ho nezmenila. Možno pre jeho výzor si niektorí ľudia myslia, že je veľký macher. Ale nie je to tak.

Má v sebe úctu a pokoru.