Mad Mike Milbury vs. Garth Snow: Ktorý z manažérov Islanders urobil väčšie hlúposti?

Je až komické, že prvým generálnym manažérom, ktorý toto ocenenie dostal dvakrát (a hneď aj dvakrát po sebe) sa stal Lou Lamoriello, teda manažér New Yorku Islanders. Klubu, ktorý bol kedysi známy nízkou návštevnosťou a excesmi svojich manažérov.

Predstavte si, že fandíte Islanders, a medzi rokmi 1995-2018 sa (s výnimkou jedného mesiaca) musíte prizerať ťahom Mikea Milburyho a jeho v podstate nástupcu, Gartha Snowa. Lamoriella si na Long Islande vážia ako spasiteľa a niet sa čomu diviť. V porovnaní s rošádami Milburyho a Snowa je to ako porovnávať nebo a peklo.

Poďme si trápenie zhrnúť: Veľa ľudí, čo zažili éru jedného i druhého hovorí, že bol Snow slabým odvarom Mike Milburyho, ktorému sa hovorilo "mad". Sám som jeho dobu nezažil, resp. som ešte vtedy nesledoval hokej, preto pojem "Mad Mike Milbury" vnímam skôr ako legendu než ako spomienku.

Preto som sa rozhodol, že sa na "súboj" o horšieho generálneho manažéra pozriem detailnejšie.

"Mad" ako hráč i ako manažér?

Slovíčko mad z angličtiny môžeme preložiť viacerými spôsobmi. Šialený, bláznivý, pomätený sú niektoré z nich.

Prívlastok šialenca mu však neprischol po zlých trejdoch, draftoch či podpisoch. Mike bol "mad" už ako hráč. Počas 12 sezón za Boston Bruins odohral 754 zápasov a pripísal si 1552 trestných minút. Bol jedným z hráčov "medveďov", ktorí jedného dňa vtrhli na tribúny Rangers. Bil sa ako hráč a búrlivý zostal aj po kariére, keď zostal v Bostone v role hlavného trénera.

Dnes už by sme ho za šialenca zrejme neoznačovali. Milbury v jednom rozhovore pre dailynews.com priznal, že zmenil svoj pohľad na bitky. Pripisuje to svojmu veku, zdravotným následkom i faktu, že sa hokej posunul. "Je čas sa toho úplne zbaviť," veľavravne podotkol.

Zbaviť sa toho tak, ako sa zbavil Zdena Cháru, jedného z fyzicky najsilnejších hráčov posledných dekád?

Musel som si trochu rypnúť. Včera ubehlo dvadsať rokov od momentu, keď bol Zdeno Chára vytrejdovaný do Ottawy Senators. Milbury chcel Alexeja Jašina a chcel ho až tak, že zaňho vymenil Zdena Cháru, Billa Muckalta a voľbu v prvom kole draftu, teda draftovú dvojku, z ktorej si "senátori" vytiahli neskoršiu hviezdu tímu, Jasona Spezzu.

A bol to len jeden z mnohých omylov, ktorým Milbury doviedol Islanders ku dnu NHL. Pozrime sa na niektoré najhoršie z nich. Začnime "all-star tímom" poskladaným z hráčov, ktorých Milbury vymenil z Islanders. Celkom solídne mužstvo, čo vy na to?

Výmena Cháru a podpis Jašina

Alexej Jašin prichádzal na Long Island ako 11. najproduktívnejší hráč NHL. V drese Ottawy si v ročníku 2000/01 pripísal 88 bodov v 82 dueloch. Ani v New Yorku nezačal zle, avšak problémom celého trejdu je protihodnota. Poriadne vysoká protihodnota.

Chára bol na začiatku dlhej a na úspechy bohatej kariéry. Dvojku draftu človek nenájde "na zemi", zvlášť nie takú, akou sa neskôr stal Jason Spezza. Ten bol medzi rokmi 2003-2007 produktívnejší ako Jašin. Jediný hráč, ktorému výmena do Ottawy uškodila, bol Bill Muckalt.

Za všetko však hovorí fakt, že keď sa v roku 2003 stretli Islanders a Senators v prvom kole play-off, ottawské mužstvo s Chárom aj Spezzom v zostave postúpilo po piatich stretnutiach. Jašin si vtedy užíval druhý rok z desaťročného kontraktu, vďaka ktorému mal zarobiť 90 miliónov dolárov!

Jašina spod zmluvy vykúpil Garth Snow po ročníku 2006/07. Islanders mu vyplácali finančnú kompenzáciu do konca sezóny 2014/15.

Výmena Luonga a Jokinena za... (skoro) nič.

Viera vo vlastných mladých hráčov asi nebola Milburyho silnou stránkou. Ako sa inak dá vysvetliť, že vytrejdoval perspektívnych Roberta Luonga a Olliho Jokinena za Marka Parrisha a Olega Kvašu?

Luongo bol predurčený stať sa brankárskou jednotkou, čo na Floride dobre vedeli a s jeho posunom na tento dôležitý post zbytočne dlho neváhali. Olliho Jokinena menovali v roku 2004 ich kapitánom a stal sa z neho hráč, čo pokoril 90-bodovú hranicu.

Protikladom k nim je Mark Parrish, ktorý v drese Islanders nikdy nedosiahol viac ako 60 bodov a hoci nebol márnym strelcom, na Luonga a Jokinena sa nechytal. No a Kvaša... Z toho sa nikdy nestal hviezdny hráč. V sezóne pred lockoutom síce ukázal pekných 51 bodov, no po roku 2006 zmizol do Ruska a v NHL ho už nikto nikdy nevidel.

Rozlúčka so Žigom

Islanders mali výborný nos na draftovanie Slovákov... a ešte lepší na ich vymieňanie pod cenu. Po Chárovi sa do prehľadu najhorších Milburyho prešľapov dostal aj Žigmund Pálffy. Ten bol v roku 1999 súčasťou veľkého trejdu do Los Angeles Kings.

Islanders poslali do Kalifornie Pálffyho, Marcela Cousineaua, Bryana Smolinského a štvrté kolo draftu 1999 (Daniel Johansson) za Mathieua Birona, Josha Greena, Olliho Jokinena a ôsmu voľbu v drafte 1999 (Taylor Pyatt).

Aby sme zdôraznili, aký zlý bol tento trejd, stačí si povedať toto: Ak by Kings za túto protihodnotu získali iba Žigmunda Pálffyho, stále by ho poľahky vyhrali. Jeden z najtalentovanejších hokejistov tej éry získal v ich drese 340 bodov v 311 zápasoch. Celá štvorica hráčov, ktorú získali "ostrovania", dokopy za Isles zaknihovala len 74 bodov v 283 zápasoch. Traja z kvarteta boli útočníci.

Mike, Mike... toto bolo naozaj mad.

Do trejdu ho však z istej časti dotlačili majitelia, ktorí sa potrebovali zbaviť niektorých zmlúv a Mike hľadal partnerov, kde sa len dalo. Údajne boli jedným z najvážnejších kandidátov na kúpu rivali z Rangers. Podľa dohody by Islanders za Pálffyho získali Todda Harveyho a Niklasa Sundströma, s Pálffym by sa sťahoval i Rich Pilon.

Nielen Luongo, aj Chris Osgood

Pamätáte si časy, keď za Islanders chytal Chris Osgood? Jeho meno je spojené skôr s Detroitom, ale sezónu a pol strávil na Long Islande. Keď ho "ostrovania" získali v roku 2001, bol Osgood prevereným gólmanom a dúfalo sa, že konečne nastolí stabilitu v bránkovisku tímu.

Lenže tomu zabránil sám Milbury, ktorý sa po roku a pol rozhodol, že mu pri vyrastajúcom DiPietrovi bude zavadzať. A poslal ho do St. Louis Blues spoločne s tretím kolom draftu 2003. Naspäť získal Justina Papineaua, mladíka, čo v NHL odohral dokopy jednu plnú sezónu, a druhé kolo draftu. Isles si vďaka nemu zvolili Jeremyho Collitona, súčasného trénera Chicaga Blackhawks, ktorý v NHL odohral dokopy 57 zápasov.

Au.

Draftovanie Ricka DiPietra

Milbury mal v roku 2000 perspektívneho Roberta Luonga. Mal v rukách prvú voľbu, vďaka ktorej mohol k franchise gólmanovi získať franchise hráča. K dispozícii na drafte boli mená ako Marián Gáborík, Dany Heatley, Justin Williams, Scott Hartnell a ďalší.

Ale Milbury si vybral DiPietra. A na piatom mieste potom Raffiho Torresa. Rick DiPietro je dnes známy ako jedna z najhorších draftových jednotiek vôbec, ale aj ak sa nezameriame na to, ako jeho kariéra dopadla, bol tento výber ak nie úplne zlý, tak aspoň maximálne čudný...

Avšak uskutočnil ho Milbury, tak čo sa čudujeme...

Mad Mike urobil vo svojej manažérskej kariére množstvo prešľapov. Okrem spomínaných napríklad obetoval za Trevora Lindena duo Bryan McCabe - Todd Bertuzzi a k nim tretie kolo draftu; v prvom kole draftoval Branislava Mezeia, Kristiána Kudroča či Ryana O´Marru; pustil do Chicaga Jean-Pierre Dumonta s piatym kolom draftu, aby získal Dmitrija Nabokova. Okradnúť Milburyho o posledné drobné skrátka nebolo nič ťažké.

Lenže súboj o kráľa najhorších manažérov histórie New Yorku Islanders sa neskončil. Poďme sa pozrieť na prešľapy Gartha Snowa.

Snow začal fiaskom a "úspešne" nadviazal na Milburyho

Gartha Snowa si pamätám viac. Zostával v Islanders dlhšie, než by mal, a hoci som nikdy nebol fanúšikom tohto klubu, už aj mňa začínalo štvať, že tam nikomu nevadil regres a stupídne rozhodnutia z jeho strany. Bolo to však oproti Mad Mikovi naozaj až také zlé?

Spoločne sa na to pozrime rovnako ako u Milburyho - vymenujme, čo najhoršie vyviedol.

Najhorší kontrakt v... histórii?!

Garth Snow nastúpil na manažérsku stoličku 18. júla 2006. Hádajte, čo urobil o necelé dva mesiace. Správne. Podpísal 15-ročný kontrakt s Rickom Dipietrom! V tej dobe šlo o najdlhšiu zmluvu v histórii NHL. Na jeho obranu to síce bolo pod tlakom majiteľov, Snow sa v podstate len "rozkukával", ale aj tak to ide na jeho vrub. Verejnosť vníma pri podpisovaní vždy v prvom rade manažérov.

Zmluva DiPietra je luxusom, ktorý by si chcel dovoliť každý lenivec. Nie, DiPietra neoznačujem za lenivca, ale každý lenivec by rád mal možnosť sedieť na zadku a brať za to milión a pol ročne po dobu šestnástich rokov, no nie?

Parametre jedného z najhorších kontraktov histórie NHL zneli takto: 15 rokov, celková hodnota 67,5 mil. dolárov, zárobok 4,5 mil. dolárov ročne. Ak by DiPietro dokončil jeho trvanie v brankárskej výstroji, skončil by sa mu práve teraz, ak by zostal v Islanders, práve by hral svoje posledné zápasy pod zmluvou.

Lenže Garth Snow ho potom spod zmluvy, ktorú podpísal, aj vykúpil. V roku 2013. A zaviazal sa, že mu bude do roku 2029 vyplácať 1,5 mil. dolárov ročne. Bŕŕ...

Captain Canada

Alias Ryan Smyth. Toho priviedol Snow v roku 2007 výmenou za Roberta Nilssona, Ryana O´Marru a pätnástku draftu 2007. Čo si budeme hovoriť, Snow sa môže žehnať kolenom, že si vtedy Edmonton v prvom kole vytiahol len Alexa Plantea, hoci mal možnosť draftovať voľných Maxa Paciorettyho, Davida Perrona či Iana Colea.

V konečnom dôsledku tak tento trejd nevyznieva až tak zle, ale bol zbytočný. Smyth odohral za Isles aj s pričítaním play-off len 23 zápasov. Potom si pobalil kufre a podpísal v Colorade.

To je tak, radšej je treba sa uistiť, že hráč podpíše. Mimochodom, Smytha potom osud zavial späť do Edmontonu, kde strávil posledné tri roky pôsobenia v NHL.

Hrôzostrašná zmluva Andrewa Ladda

Nielen následky DiPietrovho kontraktu stále bolia tento klub. Garth Snow podpísal aj azda druhú najhoršiu zmluvu histórie klubu, keď sa v roku 2016 dohodol s Andrewom Laddom na sedemročnom kontrakte s ročným platom 5,5 mil. dolárov a všemožnými no-move a no-trade klauzulami.

Ladd bude spomínaný plat poberať do konca sezóny 2022/23, hoci už sezónu 2019/20 strávil skoro celú na farme. V poslednom ročníku odohral jediný zápas, takisto v AHL. Povedzme si rovno, dvojnásobnému držiteľovi Stanley Cupu sa v klube nikdy nedarilo.

Na Ladda nadväzuje ďalší bod...

...neschopnosť udržať si miláčikov publika

V lete 2016 prišiel Ladd a odišli Frans Nielsen, Kyle Okposo a Matt Martin. Okposove výkony po odchode klesali a klesajú doteraz, hoci už má svoj vek. Starý už je aj Frans Nielsen, ale po odchode dokázal byť v Detroite hráčom, akým bol v New Yorku. No a Martin sa po čase vrátil, ale to už za éry Loua Lamoriella.

Všetci traja boli v tých časoch pre Isles veľmi potrební. Okposo zbieral body ako na bežiacom páse, Nielsen popri tom zvládal robiť čiernu robotu a maličkosti s dokonalou precíznosťou, no a Martin bol dušou mužstva, za ktoré neváhal zhodiť rukavice aj niekoľkokrát za sezónu.

Verím, že odchodom týchto troch sa pomaly, ale isto začala cesta Snowa z Long Islandu. Čudujem sa, že ho odtiaľ na záver jeho pôsobenia nehnali fanúšikovia vidlami.

Snowovou špecialitkou boli kontrakty

Vo výmenách nebol Garth Snow taký hrozný ako Milbury, to si povedzme na rovinu. Milburymu som venoval päť bodov, z ktorých štyri boli výmeny. Snowovi venujem tiež päť, z toho tri sú hrozné kontrakty.

Málokto si dovolí podpísať vykúpeného veterána na štyri roky s platom 5 miliónov. Snow to ale dokázal. Jeho experiment podstúpil Michail Grabovskij a určite sa nesťažoval. Veď z onoho kontraktu odohral iba dve sezóny, 109 duelov so ziskom 44 bodov, ale zarobil dvadsať miliónov. Koniec Bielorusovej kariéry poznačili zranenia.

Písal som o tom, že bol vykúpený, čiže priblížim situáciu: V roku 2012 podpísal vo veku 28 rokov päťročnú zmluvu s Torontom Maple Leafs v ročnej hodnote 5,5 mil. dolárov. Nedokončil ju, Leafs s ním ukončili pomer už po jednom roku (48 zápasov, 16 bodov vo výlukovej sezóne).

Potom podpísal na rok vo Washingtone a v 58 dueloch zaknihoval 35 (13+22) bodov. A Snowa presvedčil, že hoci má 30 a od výluky hral ako na hojdačke, zaslúži si spomenutý štvorročný kontrakt.

Klasik, čo si budeme hovoriť.

Asi sa zhodneme, že zmluvy boli veľmi chabou stránkou Snowovho zbytočne dlhého angažmánu na Long Islande. Keď si dnes pozriem, že sa o ňom stále hovorí ako o "chlapíkovi, čo si možno zaslúži ďalšiu šancu", až ma strasie. Snow je manažérom, čo vyhral jedinú play-off sériu za 12 rokov! Aspoň si s Milburym môžu podať ruky, ten pre zmenu za 10 rokov neprešiel do druhého kola ani raz.

Snow sa preslávil aj ďalšími momentmi. Napríklad tým, že nechal pokope nie dvoch brankárov, ale troch, a to dva roky po sebe! Na vlastnej koži to zažili Jaroslav Halák, Thomas Greiss a Jean-Francois Berube. Jeden chytal, druhý bol dvojka, tretí sledoval z tribúny. Kolotoč. Ako písal Halákov agent Allan Walsh, brankári ani zďaleka neboli vyťažení tak, ako by mali, a to ani v rámci tréningov, ani v rámci zápasov. Koniec koncov, Snow nám aspoň všetkým dokázal, že existuje dôvod, prečo drvivá väčšina klubov uprednostňuje mať v prvom tíme len dvoch gólmanov.

No a drafty? Medzi rokmi 2010-2012 mali Islanders zakaždým možnosť draftovať v TOP 5. V roku 2009 si zvolili svojho niekdajšieho najlepšieho hráča, Johna Tavaresa, čo bol od Snowa dobrý ťah. V roku 2010 to bol Nino Niederreiter, momentálne hrajúci za Carolinu Hurricanes. V roku 2011 Ryan Strome, momentálne hrajúci za New York Rangers. A v roku 2012 Griffin Reinhart, momentálne hrajúci v Nemecku. Premárnené príležitosti.

Milbury vs. Snow je veľmi zaujímavý súboj. Prvý menovaný bol ľahkou korisťou v takmer každom trejde, ktorý urobil. Druhý zas rozdával milióny jedna radosť, škoda len, že väčšinou nesprávnym ľuďom.

Duel o negatívneho "víťaza" vyhráva Milbury, hoci stopercentne jednoznačného víťaza by som v boji o najhoršieho generálneho manažéra histórie Islanders nevolil. Každý mal svoje horšie a lepšie... teda, pardon, menej horšie ťahy. Ale Snow aspoň miestami ukazoval, že sa do hokeja rozumie.

Isté však je, že si vďaka tým dvom Islanders zažili dokopy 22 rokov frustrácie, chýb a neúspechu. O to viac si teraz užívajú prítomnosť Loua Lamoriella a boj o finále Stanley Cupu.