Z knihy Antona Zerera Hry a sny
Ako Carmen sa navliekla do provokatívne výstredného kostýmu, o ktorom jej neprajníci klebetili, že sa hodí skôr do cirkusu než do vážneho umenia.
,,Každý muž uprednostní pohľad na dobre stavanú ženu pred pohľadom na niečo, čo sa podobá guľatej lopte,“ odkázala kritikom s odstupom času Katarina Wittová v rozhovore pre časopis Vogue.
Dvadsaťdvaročná nemecká tmavovláska s ohňom v hlbokých hnedých očiach a prirodzeným šarmom bola ako stvorená vliať svoj život do postavy rozmarnej krásky.
,,Carmen mi evidentne sadla. Prišla akurát, hodila sa mi aj vekovo. Milujem španielsku hudbu, jej temperament, páči sa mi tento príbeh. Carmen je veľká a večná téma. Vždy vo mne prebudí prúd emócií. Carmen som nehrala, jednoducho som sa ňou na ľade stala, a tak som sa do nej vžila, že medzi skokmi som stihla koketovať aj s publikom.“
Trénerka Jutta Müllerová prejavila dobrý nos, keď hľadala pre Kati na voľnú jazdu do Calgary primeranú postavu, ktorá by ju vystihovala.
,,Carmen jej padla ako uliata: občas plachá, utiahnutá, občas nespútaná, plná vášní.“
Pikantnosť voľných jázd ženskej krasokorčuliarskej súťaže na zimnej olympiáde 1988 spočívala v tom, že na ľad vystúpili hneď dve predstaviteľky Carmen. Jedna biela, jedna čierna a – obe favoritky. Zaujala však iba Katarina.
Američanka Debbie Thomasová síce pred zvodným tancom Bizetovej cigánskej hrdinky viedla, ale psychicky v ňom vo voľnej jazde zlyhala a skončila až tretia. Zaujala aspoň jedným primátom: na medailových stupňoch sa objavila prvá korčuliarka čiernej pleti.
Prichádzala s povesťou, že športová hodnota jej voľnej jazdy sa môže porovnávať s mužskou náročnosťou. Ale jej interpretácia Carmen stroskotala na tom podstatnom – na gracióznosti...
VIDEO: Wittovej jazda počas ZOH 1984 v Sarajeve
Kati vstúpila do súboja bravúrnych melódií ako obhajkyňa sarajevského zlata spred štyroch rokov.
,,Prvé olympijské zlato som bezprostredne po triumfe brala ako každé iné. Ako osemnásťročné dievča som si vôbec neuvedomovala jeho výnimočnosť. Až neskôr som pochopila, že olympiáda je pre milióny udalosť, keď sa jednoducho zastaví čas.“
Modernú Marie z West Side Story vystriedala extravagantná Carmen. Pravda, ani jej cigánska verzia, ktorú formovala trénerka Jutta Müllerová a český choreograf Rudolf Suchý, nepatrila v ten deň k najoslnivejším. Napriek tomu dokázala to, čo pred ňou v ženskej kategórii iba Sonja Henie – obhajiť olympijské zlato.
,,Mejkapom som sa nalíčila už v Olympijskej dedine,“ vykreslila rozladenú prípravu. ,,Potom som sa išla na ľad rozcvičiť. Bola som taká nervózna, že svoje rozrušenie som kompenzovala ďalším mejkapom. Keď som sa zbadala v zrkadle, zhrozila som sa: Katarina, ako to vyzeráš!“
Neprekážalo jej, že si s Debbie vybrali rovnaký námet?
,,Ona sa viac sústredila na hudbu, ja som stavila na drámu tejto postavy.“
Carmen sa objavuje na ľadovej scéne takmer nepretržite. Vďačná hudba aj téma. Niet šampionátu, v ktorom by publikum nechytili za srdce aspoň Bizetove tóny.
,,Keď sa o Carmen niekto snaží na ľade, zväčša reagujem: nie, nie, nie, to predsa nemôže zvládnuť,“ bráni sa Kati pokusom ďalších uchádzačiek. ,,Na každú Carmen žiarlim.“
Katarina Veľká, atraktívny stroj východonemeckého systému so západným podnikateľským duchom. Ani po rokoch ho nezatracovala:
,,Šport v Nemeckej demokratickej republike pracoval ako americká ekonomika. Tí najlepší stáli v popredí. Patrím ku skupine ľudí, ktorí si veľmi radi spomínajú na NDR. Prežila som tam krásne detstvo, mladosť a v krajine, podporujúcej šport, som si naplnila sny.“
Časopis People ju dvakrát zaradil medzi päťdesiatku najsympatickejších ľudí sveta.
,,Najkrajšia tvárička socialistického športu,“ napísal v roku 1998 časopis The Time.
Jeden z amerických reportérov si duchaplne zavtipkoval:
,,Ak takto vyzerá tvár socializmu, súhlasím s tým, aby aj Spojené štáty boli socialistické...“
Po páde berlínskeho múra v roku 1989 viedli jej kroky za oceán, kde sa usadila a uchytila.
,,V USA sa mi veľmi páči. Už dlhší čas žijem polovicu roka v Amerike a polovicu v Nemecku. Povolaním sa stále cítim krasokorčuliarka a v USA dostávam podstatne viac príležitostí. Navyše sa mi pozdáva americká mentalita. Otvorenosť, pozitívna energia skrytá vo výraze – just do it. Som doma na oboch brehoch Ameriky: v New Yorku mám byt, do Kalifornie ma ťahá slnko.“
Nerada počúva, ak ju spájajú so sprofanovaným režimom, kde ju od roku 1971 na ľade v Karl-Marx-Stadte (od roku 1990 Chemnitz) vychovávala Frau Müller, ako ju oslovovala.
,,V časoch, keď existovala NDR, neprichádzali za mnou na rozhovory žiadni západní novinári. Preto bolo pre nich ľahké vyrobiť zo mňa mýtus chladnej princeznej na ľade, bez pocitov a bez srdca. Po páde berlínskeho múra sa to zmenilo. Aj reportéri rýchlo zistili, že som uvoľnený a veľmi zábavný človek.“
Jutta Müllerová ju trénovala od deviatich rokov a ani neskôr s ňou neprerušila spoluprácu.
,,Bez nej by som nebola, čím som,“ vyznala sa v českom Reflexe. ,,Bola pri tom, keď som vyrastala, dospievala, prešla so mnou obdobie, ktoré nebolo jednoduché. Neraz sme sa pohádali, kričala som na ňu, nenávidela som ju, plakala som, ale na druhý deň som nastúpila na ľad, lebo obe sme chceli vlastne to isté: aby som bola najlepšia na svete.“
Spolu s calgarským olympijským víťazom Brianom Boitanom pripravila revuálny program, nakrútili spolu film Carmen na ľade (vyznamenaný cenou Emmy), v Hollywoode si vo filme Ronin zahrala ruskú krasokorčuliarku, manželku mafiánskeho bossa, ktorého stvárnil Roberto de Niro.
U chýrneho Du Ponta sa stala prototypom športového modelingu. S televíznou spoločnosťou CBS podpísala komentátorsku zmluvu na krasokorčuľovanie a založila vlastnú športovú agentúru With Witt.
VIDEO: Katarina Wittová na ZOH v Calgary 1988
Ako hviezda sa vraj už narodila.
,,Nezáleží mi na tom, kde som. Hneď mi je však lepšie, keď na mňa svet upiera oči. Mám rada šou, vystupovanie pred publikom, potlesk.“
A prezradila aj svoju exhibičnú taktiku:
,,Počas vystúpenia si vyberiem z hľadiska sympatického muža, pre ktorého jazdím.“
V dvadsiatich ôsmich rokoch ako prvá nabrala odvahu a požiadala o reamaterizáciu. Experti ju pred tretím olympijským vystúpením v Lillehammeri (1994) varovali, že jej repertoár trojitých skokov je chudobný a zaostáva za vývojom.
,,Nevraciam sa preto, aby som upútala pozornosť,“ odvrkla, ,,ale aby som ešte raz zažila takú atmosféru ako dvakrát predtým.“
Za siedme miesto ju ocenili iba diplomom. S akým pocitom odchádzala?
,,So zmiešaným – so slzou v jednom oku a s úsmevom v druhom. Nič však neľutujem.“
Ostala po nej iba krásna melódia autora Peta Seegera, a nádherné slová pesničky Povedz mi, kde tie kvety sú. Ostatné už bolo zjavne nad jej sily...
Rozruch spôsobila, keď sa ako 32-ročná objavila v roku 1998 v Evinom rúchu v časopise Playboy za honorár stotisíc dolárov. Bolo to v histórii druhé najpredávanejšie vydanie. Pred desaťročiami ju predstihlo iba číslo s Marilyn Monroe...
,,Playboy ma roky oslovoval. A teraz, povedala som si, nastal na akty ten pravý čas. Tak ako veľa žien, aj ja som hrdá na svoje telo. Podstatné pre mňa bolo, ako sa tieto fotografie urobia, a že som si sama mohla vybrať fotografa a tému. Prvé reakcie boli pozitívne. Je to komické: vyhrám dve olympijské zlaté, a nie sú na ne také silné ozveny, ako keď sa vyzlečiem. Snímky boli nádherné. Nemali nič spoločné s tým, že som krasokorčuliarka, predstavili ma ako ženu. Bola to oslava mojej ženskosti. Túžila som po fotografiách v prírode. Niečo prirodzené. A prirodzené je aj byť nahý. Nebolo to nič erotické, iba čistá príroda.“
Playboy si na nej zgustol aj v texte: ,,Neskutočná ženská. Kto by to čakal od dievčiny z NDR? Tá to vedela na ľade rozpáliť. A myslím, že nie iba tam... Nazdávam sa, že na olympiádach musela štartovať hneď prvý deň, inak by ju sotva ustrážili. Páči sa mi jej celková vizáž a prečo to nepriznať – aj prsia. Nehovoriac o nohách, má ich ideálne tvarované, pevné svaly. Zadok je takisto stopercentný, žiadne blato.“
Pech má vraj iba s mužmi: jej životopisci registrujú sedem vážnejších vzťahov a rozchodov. V októbri 2005 vydala knihu Only With Passion (Iba s vášňou), v nej rieši aj svoj ,,mužský“ problém:
,,Nechcem nikoho, koho život by sa krútil iba okolo mňa.“
Ako čerstvá štyridsiatnička brázdila svetom so svojou revue Čaro zimy – mimochodom, aj s Jozefom Sabovčíkom a dvoma olympijskými víťazmi Alexejom Urmanovom a Alexejom Jagudinom. Akoby roky na nej nezanechávali stopy...
,,Vždy hovorím, že som celý deň na ľade, a ten ma v podstate konzervuje,“ žartovala v rozhovore pre český Sport. ,,Ale vážne. Žijem zdravo, stále trénujem a veľkú úlohu zohrali aj gény. Ak človek robí niečo, čo ho baví, podpíše sa to aj na jeho výzore.“
Je človek – dnes sa to už akosi tak nenosí – ktorý sa usiluje robiť veci nie na 100, ale 110 percent. Ešte stará škola...
,,Všetko sa dnes podriaďuje rýchlemu úspechu – zažiariť a okamžite sa na chvíľkovej sláve usilovať čo najviac zarobiť,“ povedala pre Reflex. ,,Dlhodobé kariéry sa dnes nenosia. Preto som veľmi šťastná, že som si vybudovala veľkú kariéru, čo trvá. Nie je nádherné, že tu sedíme a spomínate mi moju voľnú jazdu na hudbu z Bizetovej Carmen predvedenú takmer pred dvadsiatimi rokmi? To je neuveriteľné. Ktorá súčasná krasokorčuliarka to dokáže?“
Kati pozná svoje limity. Keď ju v roku 2005 zaradila Nadácia medzinárodného ženského športu do svojej siene slávy, požiadala v ďakovnej reči publikum:
,,Ak má ešte aj v päťdesiatke uvidíte na ľade, vyžeňte ma z neho...“
Prečo by však odchádzala, keď je stále žiadaná?
Návštevníka svojej webovej stránky víta životným mottom:
,,Vášeň je motivácia inšpirovaná láskou, ktorá ti napomáha napredovať bez ohľadu na to, aká náročná je výzva.“
Celá Carmen. Dodnes v nej drieme.
,,Stačí, aby ma upozornila maličkosť. Išla som napríklad do divadla na balet a zbadala som plagát, ktorý pozýval na premiéru opery Carmen. Hneď sa mi srdce rozbušilo.“
