Ľudia mu v Bratislave tlieskali v stoji a plakali. Šampión sa vrátil v novej role trénera

Najemotívnejšie chvíle kariéry zažil na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Po poslednej voľnej jazde mu tlieskala v stoji celá hala.

Francúzsky krasokorčuliar FLORENT AMODIO sa prednedávnom vrátil do dejiska svojej rozlúčky ako tréner na kemp slovenskej reprezentácie.

Pri tejto príležitosti si našiel čas aj na rozhovor pre Sportnet.

V roku 2016 ste skončili na majstrovstvách Európy v Bratislave na štvrtom mieste. Po krátkom programe ste boli ôsmy, no zajazdili ste druhú najlepšiu voľnú jazdu. S akými pocitmi ste sa vrátili do tejto haly?

Je to výnimočné, lebo som sa vrátil v novej pozícii trénera. Je to úplne iný život, ale stále v sebe cítim emócie, ktoré som zažil v tejto aréne. Boli to moje posledné preteky, bodka za mojou krásnou kariérou.

Teraz je načase odovzdať všetko, čo som sa naučil, mladým korčuliarom.

Mám rád život trénera, veľmi sa mi páči, že sa môžem podeliť o svoje skúsenosti.

Síce ste pred ôsmimi rokmi neboli na pódiu, ale vaša voľná jazda bola absolútnym vrcholom súťaže mužov. Ako ste to prežívali?

Vtedy som sa vrátil k môjmu starému trénerovi, Nikolajovi Morozovovi. Cítil som veľký tlak, lebo som vopred ohlásil, že končím kariéru. Dosť som sa v predchádzajúcom období trápil, vedel som, že to bude ťažké.

Prišla aj moja rodina, lebo vedeli, že to sú moje posledné preteky, čo tiež znamenalo istý tlak.

Napriek všetkému to však bola najlepšia súťaž mojej kariéry. Zažil som veľa krásnych chvíľ, ale bolo pre mňa dôležité, aby som kariéru ukončil týmto spôsobom. Veľmi mi to uľahčilo prechod na druhú stranu.

Pustíte si z času na čas tú jazdu?

Malú medailu za voľnú jazdu mám v kancelárii, takže nemôžem zabudnúť na tento moment. Niekedy si jazdu pozriem s maminou či inými členmi rodiny.

Zajazdil som úplne čistý program pred tisíckami ľudí a dokázal som na nich preniesť tú emóciu. Mnohí ľudia plakali, čo sa nestáva často.

Aj pre mňa to bolo veľmi silné. Pomyslel som si: áno, spravil si to tak, ako si to naplánoval, teraz sa môžeš rozlúčiť so svetom pretekov. Som na to veľmi hrdý a je to niečo, čo raz budem môcť ukázať svojím deťom.

V roku 2011 v Berne ste sa stali majstrom Európy. Dajú sa porovnať tieto dva momenty?

V Bratislave to bolo oveľa silnejšie. Boli to prakticky moje prvé veľké preteky. O rok skôr som sa stal majstrom Francúzska a tak ma poslali na olympiádu, no až po nej som začal veľmi intenzívne trénovať.

Prišli majstrovstvá Európy v Berne a vyhral som. Ale bol som veľmi mladý a neskúsený, bral som to tak, okej, tak som prvý a čo teraz? Nebolo to niečo, že by to mal byť najväčší moment v mojom živote.

Bratislava bola iná. Už som rozumel tomu, čo znamená korčuľovanie na najvyššej úrovni, tvrdo som trénoval, bol som pod veľkým tlakom a musel som sa s tým vyrovnať. Nie je to jednoduché.

Aj preto sa mi páči, ak šampióni ostávajú dlhšie v športe, môžeme sledovať ich vývoj počas rokov a to je to najťažšie. Vyhrať raz je skvelé ale vyhrávať znova a znova je úplne iný level.

Sám som nesúťažil dlho, medzi seniormi som bol šesť rokov, od 2010 do 2016, ale za ten čas som stále patril do špičky a na to som veľmi hrdý.

Pred ôsmimi rokmi ste povedali, že po skončení kariéry sa chcete venovať žurnalistike, lákala vás práca v rozhlase či v televízii. Napokon ste sa však predsa stali trénerom.

Keď som to hovoril, mal som dosť krasokorčuľovania. Do tých posledných pretekov som vložil toľko energie, že som vôbec netušil, čo bude potom. Ako keby sa mi skončil život.

Pamätám si, ako som vtedy uvažoval: "Krasokorčuľovanie? Nikdy viac! Nič také, že by som bol trénerom, to už vôbec! Chcem robiť niečo iné."

Veľmi ma lákala žurnalistika, mal som pre ňu vášeň. Vystupoval som ešte v nejakých šou, popritom som robil novinára a zažil som skvelé veci. Môj obľúbený futbalový tím je Paríž Saint-Germain, robil som rozhovory s hráčmi, bolo to super.