Pred začiatkom sezóny 2003/2004 bolo na súpiskách tímov NHL 38 slovenských hokejistov. Momentálne ich je deväť, vrátane zraneného Andreja Sekeru a Mariána Gáboríka. Čomu pripisujete tento klesajúci trend?
„Nie je to nič príjemné, ale bohužiaľ, taký je skutočný obraz slovenského hokeja. Chlapci, ktorí sa tam dostali, majú svoju kvalitu. Bolo by krajšie, keby tam bolo viac Slovákov, ale musíme sa pozrieť do zrkadla. Pokiaľ sa nezačne poctivo pracovať už od mládeže, najbližších pár rokov tento trend nezastavíme.“
Pred pár rokmi patrili hráči ako Bondra, Šatan, Demitra či Marián Hossa medzi lídrov celej súťaže. Mali vtedy ďalší Slováci aj na základe toho jednoduchšiu cestu do NHL?
„Nemyslím si, že sme to mali ľahšie. V NHL sa vôbec nikto nepozerá na to, akú máte národnosť. Musíte ukázať svoje kvality. Skôr to bolo v tom, že naša generácia, ktorá prišla po nich, brala týchto hráčov za svoje vzory. Snažili sme sa im všetkými silami vyrovnať alebo priblížiť a to nás hnalo dopredu.“
Viaceré slovenské hokejové osobnosti zo zámorskej profiligy postupne odchádzajú. Nájdu sa ešte takí, ktorí sú rešpektovaní ako hráči svetovej úrovne?
„Zdeno Chára či Majo Gáborík majú dlhoročné skúsenosti a v NHL odohrali množstvo duelov. Je tu tiež Andrej Sekera, ale zvučnejšie meno si po posledných sezónach vybudovali aj Tatar s Pánikom. Chára patrí stále medzi najrešpektovanejších obrancov v zámorí. Škoda, že nebude môcť hrať Majo Hossa, ktorý patrí dlhodobo medzi najlepších útočníkov v súťaži.“
Marián Hossa prerušil v 38 rokoch svoju kariéru kvôli špecifickej alergii na vlastný pot. Veríte, že sa ešte vráti v budúcnosti vráti do hokejového života?
„Prial by som mu to. Boli sme spolu v kontakte, o jeho ťažkostiach som vedel už dlhšie.