Pokora ho vyniesla vysoko. V čom Slafkovský prevyšuje Černáka?

Bol triednym učiteľom i trénerom Erika Černáka. Okrem neho viedol viacerých hráčov, ktorí sa dokázali presadiť v NHL či v iných ligách v zahraničí.

Trénoval aj Juraja Slafkovského, ktorý má len sedemnásť rokov a už si zahrá na seniorských majstrovstvách sveta. Dostal sa totiž do nominácie na šampionát v Lotyšsku.

Vedúci prípraviek HC Košice TOMÁŠ POLLÁK trénoval talentovaného mladíka už ako desaťročného. Jeho rýchly vzostup ho prekvapil. 

„Talent a nadanie je potrebné rozvíjať už od detstva. Dôležitá je aj pokora. Tá nesmie chýbať, ak chceme, aby z dieťaťa vyrástol dobrý človek a športovec,“ hovorí Pollák.

Juraja Slafkovského ste trénovali v štvrtom a piatom ročníku. Ako na vás v tom čase pôsobil?

Mal na svoj vek výborné fyzické parametre. Bol veľmi vysoký a mohutný, jednoducho dobre stavaný. Už to bol skvelý predpoklad pre jeho ďalší rozvoj. Prekvapila ma aj jeho korčuliarska technika a práca s hokejkou.

Teraz meria 192 centimetrov a váži takmer sto kilogramov. Dá sa povedať, že má ideálnu postavu na hokejistu?

Určite áno. Gény mohol zdediť aj po mame, ktorá je bývalá reprezentantka Slovenska v plávaní. Obaja rodičia sú navyše dosť vysokí. V hokeji ho výrazne podporovali už od začiatku. Jeho potenciál bol zrejmý. U detí je však stále otázne, či im to vydrží. Majú prakticky neobmedzené možnosti.

Sledovali ste jeho hokejový vývoj aj po odchode do zahraničia?

Z Košíc odišiel ešte v dorasteneckom veku. Jeden rok strávil v Rakúsku a Česku. Následne odišiel do Fínska, kde hrá dodnes. Myslím si, že mu to dalo veľa skúseností do života a, samozrejme, pomohlo mu to aj v hokejovom raste. Ak si udrží mentálne nastavenie, má naštartované na peknú kariéru.

Bolo na ňom už od malička vidieť, že má hokej v krvi?

Prejavovala sa u neho veľká láska k športu a k hokeju obzvlášť. Venoval sa mu naplno a väčšinu tréningov si poctivo oddrel. Nepatril k tým, ktorí sa pravidelne flákali. Vždy pracoval poctivo a s veľkým nasadením.

Ako sa prejavoval v zápasoch?

Pôsobil ako líder. Či už išlo o zápasy na regionálnej úrovni alebo aj medzinárodné turnaje, vždy vedel na seba zobrať zodpovednosť. Keď bolo treba rozhodnúť, robil maximum, aby tím dotlačiť k víťazstvu.

Vynikal aj z povahovej stránky?

Je veľmi disciplinovaný. Vždy rešpektoval trénerov. Nemal nikdy problém s tréningovým procesom. Aj s kolegami sme videli, že má talent a nadanie. Ten je však potrebné rozvíjať. Dôležitá je aj pokora. Tá nesmie chýbať, ak chceme, aby z dieťaťa vyrástol dobrý človek a športovec. On si to uvedomil už v skoršom veku a aj preto sa dostal tam, kde je.

Už v sedemnástich si zahral na majstrovstvách sveta hráčov do 20 rokov. Aký dojem na vás spravil na šampionáte?

Bol som veľmi rád, že napodobnil Erika Černáka, ktorý si tiež zahral na juniorských majstrovstvách v rovnakom veku. Erikovi som bol až do deviateho ročníka aj jeho triednym učiteľom. Mal som možnosť trénovať aj Tomáša Jurča, Martina Marinčina, Vlada Draveckého či Riša Jenčíka.

Všetci títo chlapci už v mladom veku vynikali nad rovesníkmi. Navyše boli aj výborní študenti. To bolo pre nich veľké plus.

Ako ste vnímali, keď Slafkovský nedávno prekonal rekord Mariána Gáboríka a stal sa najmladším slovenským hokejistom, ktorý kedy nastúpil na zápas v seniorskom národnom tíme?

Priznám sa, že som ani nepredpokladal, že by mohol v takom mladom veku hrávať v seniorskej reprezentácii. Z dlhodobého hľadiska som vedel, že z neho niečo môže byť. Vždy to však závisí v prvom rade od hráča, ako sa s tým dokáže vyrovnať. Veľa záleží aj od toho, ako je vedený doma, v škole či v rámci klubu.

Je to výsledok práce celého tímu trénerov. Keď vidíme, že sa chlapcom, ktorých sme viedli, darí, všetkých v klube nás to nesmierne teší. Každý si prejde určitým vývojom, na ktorom sa podieľa viacero ľudí.

Slafkovský sa prebojoval aj do záverečnej nominácie na seniorské majstrovstvá sveta v Rige. Aké pocity to vo vás vyvoláva?

Je to obrovský úspech, ak sa na šampionáte predstaví taký mladý chlapec. Držím mu palce tak ako aj ďalším mladým hráčom, ktorí sa tam dostali. Konečne máme možnosť po dlhšom čase vychovať podobnú generáciu, akou boli chlapci zo zlatej éry. Treba však s nimi naďalej systematicky pracovať.

Veľa hráčov odchádza už v mladom veku do zahraničia. Iní, ako napríklad Filip Mešár z Popradu, ostávajú na Slovensku, kde však potrebujú dostať šancu medzi mužmi. Ktorá cesta je lepšia?

V zahraničí sú hokejisti už od útleho detstva vedení úplne inak ako na Slovensku. Na podmienky sa aspoň u nás v Košiciach nemôžeme vyhovárať. Myslím si, že sú nadštandardné.

Čo sa týka Juraja, rozhodol sa spolu s rodičmi, že to skúsi vo Fínsku. V tomto prípade zrejme urobili dobrý krok. Na druhej strane ani spomínaný Filip Mešár nespravil chybu tým, že ostal doma. Prešiel si mládežníckymi kategóriami a teraz hráva stabilne v áčku. Vždy záleží od konkrétneho hráča, ktorá cesta mu viac sadne.