Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
Predstavte si mesto, v ktorom je hokej šport číslo jeden. Má dlhú tradíciu, verných fanúšikov aj potrebné zázemie. Počas zimy sa na každej zamrznutej ploche korčuľujú desiatky detí, snívajúc o tom, že si raz zahrajú v najlepšej lige sveta.
Chýba však to najpodstatnejšie - klub v NHL. Presne takto dnes žije kanadské Quebec City.
V rokoch 1972 až 1995 pôsobil v meste tím Quebec Nordiques a medzi jeho ikonické postavy patrili aj bratia Šťastní – Marián, Peter a Anton.
Klub však v 90. rokoch zlomili finančné problémy aj nevyhovujúca aréna, čo vyústilo do predaja a presťahovania klubu do Colorada, kde vznikli Avalanche.
Od týchto udalostí uplynulo viac než 30 rokov a návrat slávnej značky do NHL je v nedohľadne. Quebec City je často označované za najhokejovejšie mesto sveta bez zastúpenia medzi elitou.
Klub vznikol vďaka náhode
Príbeh Quebec Nordiques sa nezačal v zasneženej Kanade, ale na úplne opačnom konci kontinentu, pod slnkom zaliatou oblohou San Francisca v Kalifornii.
Organizácia, z ktorej sa neskôr stali Nordiques, mala pôvodne niesť názov San Francisco Sea Hawks. Niekde sa spomínal aj dodatok Sharks, ktorý poznáme zo súčasnej NHL.
Vlastnil ju Gary Davidson, právnik, podnikateľ a jeden z hlavných architektov ambicióznej súťaže – World Hockey Association (WHA), kde pôsobil ako spoluzakladateľ aj prezident.
WHA chcela v 70. rokoch konkurovať NHL, lákať hviezdy veľkými zmluvami a preraziť na netradičných trhoch. Lenže realita bola tvrdá.
V roku 1972, len rok po založení WHA, bolo zrejmé, že profesionálny hokej v oblasti San Francisca má problém. V NHL sa trápil tím California Golden Seals a nová franšíza v menej slávnej lige nemala prakticky žiadnu šancu zaujať.
Návštevnosť bola otázna, ešte podstatnejšie však bolo, že chýbali financie a projekt sa začal rúcať ešte skôr, než sa poriadne rozbehol.
A práve v tejto chvíli prišiel zlomový moment. Na poslednú chvíľu pred štartom sezóny 1972/73 odkúpila problémovú organizáciu skupina podnikateľov z Kanady.
Klub presunuli do Quebec City, mesta, ktoré po profesionálnom hokeji túžilo desaťročia. Naposledy tam pôsobil tím Quebec Bulldogs, ktorý ešte na začiatku 20. storočia hrával aj v NHL.
Organizácia sa premenovala na Quebec Nordiques, čo v preklade znamená „Severania“. Názov reflektoval polohu mesta, v tom čase bolo jedným z najsevernejších miest s profesionálnym športovým tímom v Severnej Amerike, a frankofónnu kultúru regiónu.
Nebyť finančného kolapsu v San Franciscu a pohotovej reakcie kanadských investorov, mesto by na elitný hokej zrejme čakalo ešte dlhé dekády.
Iróniou osudu zostáva, že práve peniaze – respektíve ich chronický nedostatok – sa stali prekliatím Nordiques a napokon zohrali hlavnú úlohu aj v ich trpkom konci.
Od improvizácie až k titulu
Keď Quebec Nordiques vstupovali do debutovej sezóny 1972/73 vo WHA, isté mali len jedno – vizuálnu identitu.
Modro-biele dresy s ikonickým červeným iglu uprostred si okamžite našli miesto v hokejovej kultúre, no samotný tím bol veľkou neznámou.
Hoci Nordiques nehrali v rovnakej lige ako Montreal Canadiens, svoj vzor mali jasný. Cieľom bolo vybudovať frankofónny klub, ktorý by sa herne aj kultúrne podobal slávnym Habs a prirodzene zapadol do prostredia Quebec City.
Vedenie stavilo najmä na francúzsko-kanadských hráčov z juniorských líg, aby si tím rýchlo získal srdcia miestnych fanúšikov.
Aby klub získal aspoň základnú dávku kredibility na ľade, podarilo sa mu uloviť hviezdu Canadiens J. C. Tremblaya a neskôr Marca Tardifa, budúce ikony.
Prvým hlavným trénerom v histórii Nordiques sa stal Maurice „Rocket“ Richard, hráč, ktorý má v Montreale pred arénou Bell Centre sochu a je po ňom pomenované ocenenie pre najlepšieho strela základnej časti NHL.
Legendárny kanonier však nikdy predtým netrénoval. Už pred štartom sezóny otvorene priznal pochybnosti. „Neviem, ako dlho pri tom vydržím,“ povedal pre Montreal Gazette.
Ukázalo sa, že mal pravdu. Richard vydržal na lavičke len dva zápasy, enormný psychický tlak bol preňho neúnosný. Nahradil ho hlavný skaut Maurice Filion, ktorý tím doviedol k nelichotivej bilancii. Výsledkovo to bolo trápenie, no základy identity klubu boli položené.
S pribúdajúcimi rokmi Nordiques rástli. Skutočný prelom prišiel v sezóne 1974/75, keď tím pod vedením trénera Jean-Guy Gendrona ovládol Kanadskú divíziu WHA a zahral si aj finále súťaže, kde neskôr podľahol Houstonu Aeros.
Vyvrcholenie éry WHA prišlo o dva roky neskôr. Už pod taktovkou ďalšieho trénera, Marca Boileaua, sa Quebec v sezóne 1976/77 opäť prebojoval do finále – tentoraz s historickým výsledkom.
V dramatickej sedemzápasovej sérii Nordiques zdolali Winnipeg Jets a získali Avco Cup. Prvý a zároveň jediný profesionálny titul v histórii klubu.
Vstup do NHL? Len s povolením Montrealu
V rokoch 1977 až 1979 sa začali vážne rokovania o zlúčení NHL a WHA a Quebec Nordiques patrili od začiatku k hlavným aktérom.
Na základe športových výsledkov, návštevnosti aj podpory fanúšikov patrili medzi najsilnejšie a najstabilnejšie kluby súťaže. Boli logickou voľbou.
Úspešné rokovania medzi ligami napokon viedli k rozpusteniu WHA, pričom štyri zo šiestich prežívajúcich tímov – Edmonton Oilers, Hartford Whalers, Winnipeg Jets a Quebec Nordiques – vstúpili do NHL.
Nie všetci však boli z expanzie nadšení. Tímy NHL sa búrili a pôvodné návrhy o zlúčení odmietli. Najväčší odpor prišiel z Montrealu. Vtedajšie vedenie Canadiens nemalo najmenšiu chuť vítať Nordiques v NHL.
Montreal bol v tom čase dominantným klubom v celej lige a nemal v pláne deliť sa o príjmy, pozornosť ani fanúšikov.
Ako neskôr napísal útočník Jean Béliveau vo svojej knihe My Life in Hockey, provincia Quebec bola dlhé roky považovaná „výhradne za územie Montrealu Canadiens“.
Do hry ale vstúpil iný, málo očakávaný faktor - pivo. Od roku 1976 bola majoritným vlastníkom Quebec Nordiques spoločnosť O’Keefe Brewing Company, ktorá klubu zabezpečila výrazne silnejšie finančné zázemie.
Peniaze boli kľúčové najmä pre nevyhnutné úpravy starej a kapacitne obmedzenej arény Colisée de Québec, bez ktorých by vstup do NHL nebol možný.
Z pohľadu Quebecu to bola výhra, z pohľadu Montrealu čistá provokácia. Montreal Canadiens totiž vlastnila konkurenčná pivovarnícka spoločnosť Molson Breweries.
Predstava, že by pivovar O’Keefe vstúpil na rovnaké hokejové územie, bola pre Canadiens neprijateľná. Výsledok? Montreal sa postavil proti prijatiu Nordiques do NHL a využil svoje vplyvy na zablokovanie ich vstupu. Dokonca viackrát.
V Quebecu to vyvolalo pobúrenie. Vedenie Nordiques považovalo veto Canadiens za arogantnú urážku a protimontrealská nálada sa rýchlo rozšírila ďaleko za hranice provincie.
Fanúšikovia po celej Kanade začali hovoriť o bojkote produktov Molson na znak solidarity s Quebecom. Pridali sa aj priaznivci v Edmontone a Winnipegu, ktorých tímy tiež čakali na vstup do NHL. Plánoval sa doslova „pivný štrajk“ proti Molson Breweries.
Pre rodinu Molsonovcov, ktorá vlastní Canadiens aj dnes, to bola katastrofa. Verejný tlak rástol a netrvalo dlho, kým sa Canadiens ocitli v defenzíve. Nakoniec nezostalo nič iné, než ustúpiť a zmeniť hlasovanie na áno.
Aj keď s jednou bizarnou požiadavkou. Zápasy Nordiques sa päť rokov nemali vysielať v televízii, s výnimkou bezprostrednej oblasti mesta Quebec City.
A tak sa v sezóne 1979/80 zrodila nielen nová organizácia NHL, ale aj jedna z najvášnivejších rivalít v hokejovej histórii.
Tá vyvrcholila play-off zápasom v apríli 1984, ktorý je aj dnes známy pod pojmom „Masaker na Veľký piatok“.
Bratia Šťastní boli skratka
Vstup do NHL však mal aj svoju temnú stránku. Po fúzii WHA s NHL v roku 1979 museli Nordiques – rovnako ako ostatné nové kluby – odstúpiť časť svojho kádra etablovaným tímom NHL, kde mali hráči stále platné zmluvy.
Kluby z večera do rána prišli o veľkú časť svojich hráčov. Nordiques mali v podstate iba dve možnosti, ako vylepšiť svoj káder: draftovať dobrých mladíkov a vychovať ich, čo bolo časovo náročné, alebo priviesť hotových hráčov z konkurenčných tímov, čo bolo finančne náročné.
Ani jedna z možnosti nebola pre novým tím na mape NHL vhodná. Vedenie organizácie na čele s mladým prezidentom Marcelom Aubutom si veľmi rýchlo uvedomilo, že tradičná cesta napredovania je luxus, ktorý si nemôžu dovoliť.
„Povedal som si: Do čerta, čo môžeme teraz urobiť? Musíme vyhrávať. Ak nezačneme vyhrávať, všetkých nás vyhodia. Fanúšikovia v Quebecu sú tvrdí, rozumejú hokeju. Očakávajú, že porazíte Montreal, a nezaujímajú ich mená. Neexistuje tu trpezlivosť,“ spomínal Aubut v rozhovore pre Sportnet.
Práve vtedy prišiel nápad, ktorý najskôr znel takmer absurdne. Generálny manažér Maurice Filion mu spomenul zvláštnu historku: „Je tu jedna matka, ktorá má troch synov. Všetci sú výborní hokejisti. Jeden hrá ľavé krídlo, druhý je center a tretí pravé krídlo.“
Išlo o bratov Šťastných z Československa – Mariána, Petra a Antona. Aubut o nich začal čítať v zahraničných hokejových časopisoch. Priviesť trojicu hráčov spoza Železnej opony však pôsobilo nereálne a hlavne politicky komplikovane.
Napriek tomu sa Nordiques pustili do odvážneho plánu. Aubut si na tento účel nevybral klasických manažérov, ale muža, ktorý myslel inak – Gillesa Légera.
Mal blízko k Európe, často tam cestoval, rozumel mentalite miestnych klubov, mal množstvo kontaktov a nebál sa pohybovať na hrane zákona. Aj vďaka tomu v roku 1974 dokázal participovať na úteku Václava Nedomanského.
To, čo nasledovalo, Aubut aj dnes opisuje ako šialenstvo. Najskôr v auguste 1980 utiekli z Československa počas turnaja v rakúskom Innsbrucku za pomoci Légera a Aubuta Peter a Anton.
O rok neskôr ich doplnil Marián a z Quebecu sa zrazu stal tím, ktorý mal niečo, čo nemal nik iný – elitnú, zohranú, svetovú formáciu bratov, schopnú dominovať NHL bez dlhšieho aklimatizačného obdobia.
Hoci im chvíľu trvalo, kým sa adaptovali, neskôr na ľade excelovali. Všetci traja sa stali hviezdami, ikonami klubu.
„Peter bol komplexný hráč. Mal všetko – silu, techniku, prehľad, fyzickú hru.
Anton nebol taký fyzický, ale bol neuveriteľne rýchly, skvelý nahrávač, výborne čítal hru. Odohral vyše 600 zápasov a mal takmer bod na zápas, čo o niečom svedčí.
Marián bol pre mňa akýmsi mozgom na ľade. Bol tvorcom hry. Spôsob, akým bratia hrali, bol často Mariánov nápad. Nebol najrobustnejší, ale bol mimoriadne inteligentný hráč,“ opísal bratov bývalý novinár Maurice Dumas.
Renomovaný magazín The Hockey News zaradil útek bratov Šťastných medzi 60 najväčších momentov v celej histórii NHL.
Na Stanleyho pohár nedosiahli
Quebec v prvej sezóne v NHL nedokázal postúpiť do play-off. Keď prišli do tímu Šťastní, Nordiques postúpili do vyraďovacej časti sedem rokov po sebe. Dvakrát vyradili Montreal.
Najvyššie sa dostali do konferečného finále, dokonca dvakrát (1981/82 a 1984/85). V prvom pokuse o postup do finále stroskotali na dynastii New Yorku Islanders, ktorá na začiatku 80. rokov vyhrala Stanleyho pohár štyrikrát za sebou, v druhom prípade prehrali s Philadelphiou.
„V útoku sme boli veľmi silní. V prvej formácii korčuľoval Peter, silný, rýchly, vždy v dobrej kondícii. V druhej lajne boli Michel Goulet s Daleom Hunterom, mali sme azda najlepšiu druhú formáciu v celej NHL. Ale mali sme problémy v defenzíve. A úprimne, nemali sme ani brankára, ktorý by nás dokázal doviesť až k Stanleyho poháru," hodnotí neúspech po rokoch bývalý tréner Michel Bergeron.
Postupne sa rozpadlo aj bratské trio Šťastných. Ako prvý odišiel Marián, ktorému v roku 1985 vypršal kontrakt a upísal sa Torontu. Anton na konci 90. rokov odišiel hrať do Švajčiarska.
Najdlhšie v tíme zostal Peter, päť rokov bol kapitán tímu. V marci 1990 ho Nordiques vymenili do New Jersey Devils. Nie pre slabú výkonnosť, ale ako prejav vďaky.
„Cítili sme, že si zaslúži šancu vyhrať Stanley Cup. To bol jediný dôvod. To isté sme spravili s Michelom Gouletom, ktorého sme poslali do Chicaga," ozrejmil Aubut.
Bratia Šťastní sa stali legendami klubu a mesta Quebec City. Na troch Slovákov spomínajú doteraz. Peter je najproduktívnejší hráč histórie Nordiques, Anton je piaty. Spoločne s Mariánom sú stále držiteľmi mnohých rekordov NHL.
Od roku 2019 majú bratia pred arénou Centre Vidéotron v Quebecu svoje podobizne.
Pád na dno a aféra Lindros
Na začiatku 90. rokov sa tím prepadol na dno NHL. V rokoch 1989 až 1991 vyhrali dovedna len 28 zápasov.
Nordiques akoby nevedomky písali manuál „tankingu" (stratégia, pri ktorej tím krátkodobo obetuje výsledky a víťazstvá, aby skončil čo najnižšie v tabuľke a získal vysoký draftový výber, pozn. red.) ešte skôr, než sa tento pojem stal súčasťou hokejového slovníka.
Vysoké draftové výbery umožnili Quebecu získať Joea Sakica, Matsa Sundina a Owena Nolana – mená, ktoré sa rýchlo stali synonymom novej nádeje.
V roku 1991 opäť držali v rukách najvyšší tromf - z prvého miesta na drafte si vybrali Erica Lindrosa.
Nevídaná kombinácia sily, rýchlosti a zručností z neho robila generačný talent, hráča prirovnávaného ku Gretzkému a Lemieuxovi. Pre Quebec to mala byť spása.
Lenže Lindros mal iný plán. Pod vplyvom rodiny, obáv z malého trhu, špekulácií o možnom sťahovaní klubu – alebo, ako sám neskôr tvrdil, kvôli vtedajšiemu vlastníctvu – odmietol za Nordiques nastúpiť.
Počas draftu si dokonca neobliekol dres kanadského klubu. Vedenie tímu muselo konať a nasledoval jeden z najväčších trejdov v histórii NHL.
Nordiques za hráča, ktorý ešte neodohral ani minútu, získali obrovský balík: Petra Forsberga, Mikea Ricciho, Rona Hextalla, Steva Duchesna, Kerryho Huffmana, Chrisa Simona, prvé kolá draftu v rokoch 1993 a 1994 a 15 miliónov dolárov v hotovosti.
V lockoutom skrátenej sezóne 1994/95 Nordiques vyhrali Východnú konferenciu a patrili medzi legitímnych kandidátov na Stanleyho pohár.
Hoci ich v play-off zastavili obhajcovia titulu New York Rangers, v Quebec City vládol optimizmus. Fanúšikovia verili, že to najlepšie ešte len príde. Netušili však, že sledujú labutiu pieseň.
Odchod bol nevyhnutný
Správy o odchode klubu z Quebecu sa v zámorí šírili roky. Lenže až do mája 1995 šlo skôr o fámy.
Kľúčový problém bola infraštruktúra. Aréna Colisée de Québec z roku 1949 bola v polovici 90. rokov beznádejne zastaraná – kapacitou, zázemím aj možnosťami generovať príjmy.
Aubut sa pokúšal presadiť výstavbu novej haly s rozpočtom okolo 300 miliónov dolárov, no narazil na politickú realitu. Mesto Quebec povedalo nie, vláda provincie tiež. A bez súhlasu mesta nebolo možné stavať na mestskom pozemku.
Aj komisár NHL Gary Bettman hovoril otvorene, že bez novej haly klub nemôže v súťaži pokračovať.
Prezident Aubut aj po 30 rokoch tvrdí, že napriek tomu nebolo v jeho záujme organizáciu predať. Aj predbežná dohoda s podnikateľom Charliem Lyonsom z Colorada bola skôr vyhrážka pre vládu.
Situáciu ešte viac zhoršoval slabý kanadský dolár, rastúce platy hráčov vyplácané v americkej mene a obmedzené korporátne zázemie malého trhu. Hoci športový plán fungoval a jadro tímu malo na to, aby bojovalo o Stanleyho pohár, ekonomika bola neúprosná.
Franšízu napokon kúpila americká spoločnosť COMSAT Entertainment Group vedená Lyonsom, ktorý tím presťahoval do Denveru a nazval ho Colorado Avalanche. Cena? 75 miliónov dolárov.
Číslo, ktoré dnes znie takmer absurdne, keďže v súčasnosti stojí vstupenka do NHL viac než dve miliardy.
„Pamätám si, ako som povedal premiérovi Quebecu: 'Pane, tieto kluby nemáme navždy, nám ich len zverili. A keď jeden máte, musíte si ho udržať. Prejdete si ťažkými časmi, ale lepšie časy prídu, ak robíte veci správne'. A mal som pravdu. Keď raz máte klub, nikdy ho nepustite. Nikdy neviete, či dostanete ďalší,“ hovorí dnes Aubut.
Aj keby dokázal vrátiť čas, urobil by rovnaké rozhodnutie. Podľa neho neexistovala žiadna cesta von.
Stanleyho pohár zdvihli inde
Najväčšou iróniou osudu bolo, že nový tím Colorado Avalanche vyhral Stanleyho pohár hneď vo svojej prvej sezóne v NHL (1995/96). S mužstvom, ktoré sa vo veľkej miere formovalo ešte v Quebec City.
„Za Erica Lindrosa som získal takmer celý tím. Čiže keď som poslal tím do Colorada, neposlal som jeden tím, ale poslal som tam dva tímy naraz,“ žartuje po rokoch Aubut.
Posledným dielikom skladačky bol dobrý brankár. Tým sa stal Patrick Roy, ktorého by Montreal nebol nikdy ochotný poslať do Quebecu, no po presťahovaní klubu do Colorada už áno. A Roy prežil jednu z najlepších sezón svojho života.
Pre ľudí okolo Nordiques to nebola závisť, ale hrdosť zmiešaná s bolesťou. „V Quebecu chýbal už len rok, možno dva, a vyhrali by sme Stanleyho pohár,“ dodáva Aubut.
Pre Nordiques, už neexistujúci tím, však nakoniec zostala iba jediná myšlienka, ktorá rezonuje dodnes: mužstvo pre Stanley Cup postavili v ich meste, ale trofej zdvihli inde.
Colorado Avalanche si ctí svoje korene a v sezóne 2025/26, v ktorej si pripomínajú 30 rokov od svojho vstupu do NHL a vzniku klubu po presťahovaní z Quebecu, si v ôsmich zápasoch oblečú ikonické dresy Nordiques, pričom dvakrát v nich nastúpia aj proti najväčšiemu rivalovi z Montrealu.
Do NHL sa už zrejme nikdy nevrátia
Myšlienky na návrat Nordiques do NHL nabrali reálnu podobu v roku 2015.
Mesto dokončilo modernú halu Centre Vidéotron, splnilo všetky infraštruktúrne požiadavky ligy a predložilo oficiálnu žiadosť o expanziu.
Napriek tomu NHL uprednostnila Las Vegas, ktoré dostalo tím Golden Knights. Bol to jasný signál, že liga sa riadi predovšetkým biznisovou logikou, nie historickými či emocionálnymi väzbami.
Pod vedením komisára Garyho Bettmana NHL dlhodobo uprednostňuje rast na americkom trhu, najmä z pohľadu televíznych zmlúv. Pridanie ďalšieho kanadského tímu – hoci do hokejového mesta – neprináša výrazný nárast príjmov.
Navyše panujú obavy zo saturácie kanadského trhu a z nižšej kúpyschopnosti v porovnaní s veľkými americkými metropolami. Ani kanadský dolár, ani ekonomická sila quebeckého trhu sa od 90. rokov výrazne neposilnili.
V súčasnosti má NHL na expanznej mape iných favoritov. Najsilnejšiu pozíciu drží Houston, štvrté najväčšie mesto USA, ktoré liga vníma ako obrovský televízny a marketingový potenciál – navyše s možnosťou vybudovať regionálnu rivalitu s Dallasom.
V závese je Atlanta, ktorá sa po dvoch neúspešných pokusoch (Flames, Thrashers) snaží o návrat cez nový projekt. Napriek histórii zlyhaní ide o mediálne atraktívny trh, ktorý NHL stále láka.
Otvorená zostáva aj otázka Phoenixu. Hoci sa Arizona Coyotes pred sezónou 2024/25 presunuli a rebrandovali na Utah Mammoth, Bettman opakovane deklaroval, že NHL sa chce do oblasti Arizony v budúcnosti vrátiť. Pod podmienkou ak sa nájde vhodná aréna a vlastnícka štruktúra.
V tomto kontexte Quebec City zostáva v úzadí. V súčasnosti má špičkovú halu, vášeň, tradíciu aj fanúšikov, no chýba mu to, čo dnes NHL považuje za kľúčové – strategický televízny dosah. Na začiatku roka 2026 je preto návrat NHL do Quebecu skôr zbožným prianím fanúšikov než reálnym plánom ligy.
Príbeh Nordiques nemá žiadny happy end.
