Patril k najlepším slovenským útočníkom, v St. Louis vytvoril slovenský útok s Pavlom Demitrom a Ľubošom Bartečkom, získal titul majstra sveta v Göteborgu a s Chicagom vyhral aj Stanley Cup.

Po návrate na Slovensko pomáha s výchovou mladých hokejistov pod hlavičkou vlastnej hokejovej školy v Banskej Bystrici. Hosťom podcastu Vykroč bol bývalý hokejový útočník MICHAL HANDZUŠ.

Niekto raz povedal, že šport je zrkadlom života, ale je oveľa rýchlejší. Súhlasíte?

Je rýchlejší, ale či je aj zrkadlom? To je taká filozofická otázka. Ako sa k veciam staviame, tak to dostávame aj späť, aspoň u mňa to tak platí. Čiže, ako sa spoločnosť stavia k vytváraniu prostredia pre svojich občanov, tak sa nám to vracia späť.

Šport by mal byť súčasťou spoločnosti, má veľa benefitov, a tým nemyslím profesionálny šport, ale šport rekreačný a mládeže. Podľa mňa sa k tomu však nestaviame tak, že je to dôležité. A potom si zrkadlo každý môžeme sami nastaviť, ako to berieme.

Iba 16 percent ľudí robí prácu, ktorá ich baví a realizujú sa v nej. Zvyšok, až 84 percent ľudí, to nerobí. Pričom vieme, že keď človek robí to, čo ho baví, vyplavujú sa mu do tela endorfíny a má to blahodarný účinok na psychické aj fyzické zdravie. Niet pochýb o tom, že patríte medzi spomínaných 16 percent, ale prečo je taký veľký nepomer medzi tými, čo robia to, čo milujú a tým zvyškom, ktorý to nerobí?

Nie je úplne ľahké nájsť si koníček, ktorý sa stane vaším zamestnaním. Cítim sa šťastný, že sa mi to podarilo a beriem to ako to najviac, čo mi život v hokeji dal – že to bol najskôr môj koníček a potom aj zamestnanie. Ale nie je to ľahké. Keď ste malí, máte radi veľa vecí. A ako rastiete, musíte sa rozhodnúť, čo budete robiť neskôr, a to veľa ľudí vo veku 14-15 rokov ešte nevie.

Vyberiete si jeden smer a potom sa ťažko prechádza do iného, keď zistíte, že vás to nebaví. Preto si treba vážiť, keď to máte a takisto to treba hľadať, keď to nemáte a niekedy aj riskovať. Veľakrát sa stáva, že niečo vyštudujete, máte dobré zamestnanie, možno aj dobre zarábate, ale nie ste šťastný, lebo nerobíte to, čo vás baví.

Ale je veľmi ťažké odísť a povedať si, že idete do niečoho neprebádaného, čo ma síce bude baviť, ale bude tam neistota, a preto sa ani ľuďom netreba čudovať, ak to nespravia. A je to náročnejšie, ak už majú rodinu a deti. 

VIDEO: Michal Handzuš so Stanleyho pohárom

Ako si spomínate na detstvo v rodnej Banskej Bystrici? Boli ste, ako každý rovesník v danom období, tzv. dieťa ulice? Boli vaši športovo založení rodičia motiváciou, aby ste sa aj vy venovali športu? 

Bol som dieťa ulice ako všetci v tých časoch, čo hodnotíme ako krásne detstvo. Na ulici som prežil polovicu času – polovicu v škole a polovicu vonku. Mamina bola veľmi aktívna a zorganizovaná – chodili sme na záhradu pracovať, na rôzne výlety, ona bola turistka aj lyžiarka.

Nebol som teda úplne odkázaný iba na ulicu, ale keď som mohol a nemal som povinnosti, tak som sa šiel na ulicu hrať. Detstvo bolo veľmi pekné, nemám sa na čo sťažovať a tým, že som bol aktívne dieťa, je veľmi dôležité, že som bol v prostredí, kde som mohol byť aktívny, byť rád a cítiť sa komfortne. 

V prvom tíme Banskej Bystrice ste debutovali ako 17-ročný. Ako má mladý hráč čo najlepšie zvládnuť prechod z juniorskej do seniorskej kategórie? Museli ste po prechode starším spoluhráčom vykať, zberať puky po tréningu, či nosiť tašky a podobne?

Samozrejme, vtedy to bolo úplne iné ako dnes, vtedy museli mladší veľmi „šúchať nohami“ a robiť rôzne veci. Aj keď ja som mal šťastie, že si ma pod krídla zobrali niektorí starší hráči, bolo to fajn a veľmi mi to pomohlo aj v tom, že som sa presadil, keďže som sa cítil komfortne. Boli sme tam dvaja s Vladom Országhom, hrali sme spolu aj v jednom útoku a o to to bolo ľahšie.

A čo poradiť? Vytrvať. Nie je to ľahké a mám pocit, že veľa ľudí sa vzdá alebo sa opustí a povie si: „Toto je príliš ťažké, toto nie je komfortné a necítim sa tu dobre.“ Práve vtedy si treba pripomenúť, čo je váš cieľ, čo vás baví, kam sa chcete dostať a vytrvať. Veľakrát síce ľudia pokračujú, ale v hlave sa vzdávajú, pričom hlava je jedna z najdôležitejších súčastí a ovplyvňuje to, ako telo aktivity vykonáva. 

Je dôležité v kritickom období, keď vám nikto neverí a aj sám máte pochybnosti, mať pri sebe niekoho blízkeho, kto vás nasmeruje a pomôže vám? Dnes sú to rôzni kouči, ale kto to bol v 80. rokoch minulého storočia? 

Rodičia. Otec mi zomrel, keď som mal 10 rokov, v podstate ma vychovala mama a staršia sestra. Vždy sme držali spolu. Vždy, keď som postupoval kariérou a išiel som do neznámeho prostredia, bol som v strese, ale práve z rodiny prišlo povzbudenie, že to dokážem a zvládnem. Táto podpora bola pre mňa veľmi dôležitá. 

Teraz je to ľahšie, sú rôzni mentálni kouči a podobne. Ale niekedy to môže byť až príliš a je treba nájsť správnu mieru. V niektorých situáciách aj dieťa musí nájsť samo správnu cestu. Aj ja som rodič a niekedy skĺzneme do toho, že chceme dieťaťu pomôcť a skĺzneme k tomu, že im dávame až príliš veľa. Aj ja to robím a nie je to ideálne.

Keď som sa spätne pozeral na svoj život, na veľa vecí som prišiel aj sám – bol som vnímavý, veľa som rozmýšľal. Veľa vecí som si dal poradiť, čo je dôležité, takisto som veľa vecí odpozeral, čo je takisto dôležité, ale na veľa vecí som prišiel aj sám svojou skúsenosťou. Vtedy potrebujete to komfortné prostredie v pozadí, ale dokázať to musíte sami.

Do NHL vás draftovali v roku 1995 klub St. Louis Blues, ale svoju prvú sezónu ste začali na farme v tíme Worchester Ice Cats v sezóne 1997/1998. Strávili ste tam celý rok napriek tomu, že ste viedli kanadské bodovanie a možno ste čakali príležitosť v NHL. Aké bolo pre mladého chlapca byť za morom sám, ako ste prežívali prvý rok mimo Európu?

Určite to bolo náročné, ale pomohlo mi aj to, že som po drafte ešte dva roky hral na Slovensku – rok v Banskej Bystrici a rok v Poprade, kde som bol na vojenčine, hoci to bola taká športová vojna a nemôžem sa úplne chváliť tým, že som bol v kasárňach a podobne. Tým pádom som už v Poprade trochu žil mimo domova. 

Keď som šiel do Ameriky, nevedel som po anglicky, čo bolo náročné. Boli sme však asi štyria Slováci a jeden Čech, takže sme rozprávali slovensky a česky a ani som sa veľa po anglicky nenaučil. (smiech) Z tohto pohľadu to nebolo až také ťažké, hral tam aj Robo Petrovický, ktorý už roky bol v Amerike a vedel nám poradiť s vybavením apartmánu a s ostatnými vecami, o ktoré som mal doma postarané, ale tam nie. 

V hokejovej oblasti si to však každý musel preskákať a vybojovať sám. To, že som bol celý rok na farme, beriem ako najlepšiu vec. Mal som tam trénera, ktorý mi veril a nechal ma hrať v rôznych situáciách a to, že ma nezavolali do NHL, bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

Vtedy som síce tomu nerozumel, bol som aj nahnevaný, chcel som hrať NHL čo najskôr. Ale ľudia na farme, ako aj generálny manažér a tréner St. Louis, zvolili pre mňa perfektnú cestu – potreboval som rok na farme, nebol som ešte pripravený na NHL.

Dnes som presvedčený, že ak by ma aj zavolali „hore“ do NHL už v tom čase, tak v kariére neodohrám napokon toľko zápasov v NHL ako sa mi podarilo. Hranica medzi úspechom a neúspechom je niekedy veľmi tenká.

Mohlo sa stať, že by ma po dvoch mesiacoch z farmy zavolali do NHL, kde by som hral vo štvrtej päťke s bitkármi päť minút za zápas a nedotkol sa puku. Stratil by som sebavedomie, bol by som tam možno mesiac a poslali by ma naspäť na farmu, ale už by som nemal to sebavedomie a ktovie, ako by som na farme hral po návrate.

Takto ma nechali na farme, učil som sa po anglicky, učil som sa kultúru života v Amerike, učil som sa štýl hokeja – hral som presilovky, hral som oslabenia, hral som veľa. Ďalší rok som sa dostal do NHL a už som sa na farmu nevrátil. Mal som obrovské šťastie a môžem ďakovať ľudom, ktorí mi to zariadili.

St. Louis Blues draftoval aj Dalibora Dvorského, ktorý, na rozdiel od Juraja Slafkovského, akoby nasledoval vašu cestu a ostáva nateraz vo Švédsku. Je pre mladého hráča lepšie sa vyvíjať nejaký čas po drafte mimo NHL alebo naskočiť do NHL rovnými nohami hneď po drafte?

Cesta každého hráča je individuálna a nedá sa povedať, že moja cesta bola najsprávnejšia. Mne moja cesta vyhovovala, hoci St. Louis po drafte na mňa tlačilo, aby som šiel do juniorky v zámorí.

V Banskej Bystrici sme však pred draftom vybojovali historický postup do extraligy a cítil som, že mužský hokej v Bystrici je pre mňa vtedy dobrá voľba. Mal som 18 rokov, nazbieral som asi štyri body za celú sezónu. Učil som sa, ale nebol som ešte pripravený na väčší hokej, možno ani na tú zámorskú juniorku. 

Potom som šiel do Popradu, hoci St. Louis ma opäť chcelo do juniorky. V Poprade sme skončili tretí, čo bol posun oproti Banskej Bystrici, hral som s dobrými hráčmi, mal som dosť bodov. A potom som už šiel na farmu do Worchesteru. 

Boli to pomalé kroky, ktoré mi vyhovovali. Ale nemusí to tak byť. Napríklad Rišo Zedník šiel do juniorky a nakoniec mal krásnu kariéru v NHL. Sadlo mu to, v juniorke mu bolo super, mnoho vecí sa naučil a potom šiel do NHL. Je to individuálne, treba to zvážiť, aj počúvať múdrych ľudí okolo seba, ale aj vnímať a cítiť samého seba. 

Po roku na farme ste sa dostali do NHL v drese St. Louis Blues, kde tréner vytvoril tzv. Slovak Pack, útočnú formáciu z troch Slovákov v zložení Handzuš-Demitra-Bartečko. Hrali ste krásny a produktívny hokej a po bratoch Šťastných ste boli druhý slovenský útok v NHL. Ako si spomínate na toto obdobie?

Boli to krásne časy, bol to môj prvý klub, moje prvé pôsobenie v NHL a do toho všetkého sme hrali „európsky hokej.“ Dnes je NHL viac kombinačná a technická a hrá s veľa s pukom, ale vtedy to bolo najmä o nahadzovaní pukov za mantinel a vo štvrtej päťke hrali bitkári, ktorí hrali dve minúty za zápas. Bola to ešte „stará NHL“ a my sme zrazu hrali hokej – točili sme sa, nahrávali si a podobne. Bolo to krásne a veľmi sme si to užívali.

Bohužiaľ sa nám nepodarilo vyhrať Stanley Cup, hoci ja si myslím, že mužstvo malo obrovský potenciál a keby ho nechali hrať spolu trochu dlhšie, tak sme mali šancu bojovať aj o najvyššie miesta. Boli to však krásne časy, okrem nás troch tam bol aj Laco Nagy, na farme Jaro Obšut, Andrej Podkonický či Peťo Smrek a bolo to príjemné prostredie.

Ako vyzerá prípravný kemp pred začiatkom NHL?

Trvá tri týždne, pričom prvé tri-štyri dni sa v podstate hrajú iba zápasy medzi sebou. Je tam asi 60 chlapcov, ktorých rozdelia na štyri mužstvá a hrá sa miniturnaj. Nemal som to rád, bola to taká „oklepávačka,“ kde sa mladí chceli ukázať a hráči po lete ešte neboli ani rozohraní. Ale, samozrejme, keď som bol v St. Louis, bol som ten mladý, kto sa chcel ukázať. (smiech) Ale keď som bol starší, tak to bola skôr povinná jazda, aby sa človek rozbehol. 

Potom sa začínajú tréningy. Prvý týždeň až týždeň a pol je tam veľa hráčov a postupne ich posielajú do junioriek, do Európy či na farmu. Týždeň pred koncom je mužstvo sfinalizované a už sa pripravuje na sezónu.

V marci 2001 vás spolu s Lacom Nagyom vymenili do Phoenixu, ale nebolo to pre vás najšťastnejšie obdobie. Prečo to tak bolo a dokázali ste sa z toho poučiť?

Všetci povedia, že prvý trejd v NHL je najťažší – človek to nepozná a nevie, do čoho ide. O to viac, že v St. Louis nám bolo dobre, boli sme partia a hrali sme dobrý hokej. To, že ma vymenili do Phoenixu, som neniesol dobre a zle som reagoval – bol som nespokojný a nepáčilo sa mi veľa vecí, lebo v St. Louis sa to, samozrejme, robilo inak. Bol som mladý, nereagoval som správne a aj tým som sa hneď na začiatku znepáčil trénerovi.

A keď ste negatívne nastavený v hlave, reaguje na to aj telo – nehrával som dobre. Bolo to nedobré hokejové obdobie, hoci Phoenix bola veľmi dobrá organizácia a v podstate tam žijete ako na dovolenke, je 30 stupňov aj v zime a chodíte v šľapkách. Mal som dom s bazénom a človek by si povedal, že je všetko super.

Ale ja som tam bol pre hokej, a keď sa mi nedaril ten, tak je úplne jedno v akom prostredí som žil. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to veľmi poučné, a keď som bol neskôr trejdovaný, reagoval som už úplne inak, bral som to ako súčasť hry menom NHL. Človek asi musí prejsť aj takýmito zážitkami, aby sa niečo nové a iné naučil.

Keď skauti Pittsburghu skautovali Sidneyho Crosbyho, chodili k nemu až do rodiny. Chceli zistiť aké má mentálne kvality, aký má charakter a či bude schopný naskočiť do NHL a viesť Pittsburgh za titulom. Sleduje sa v NHL aj správanie hráča aj mimo ľadu? Napríklad, či trénuje naplno a udržiava sa pripravený na svoju príležitosť, aj keď nie je na súpiske?

Áno, je to prvá vec, ktorá sa sleduje, charakter je veľmi dôležitý. V NHL v podstate iba rozmýšľajú o tom, ako vyhrať Stanley Cup. To je pre nich smerodajné. Play-off má štyri kolá, trvá dva mesiace, je to v podstate vojna. Testuje sa fyzická aj mentálna odolnosť každého hráča. Dostať sa do finále Stanley Cup-u a prehrať, to je nič – druhé miesto neexistuje. Počas celej sezóny vás testujú, či sa zlomíte alebo nie, ako reagujete, keď príde ťažká chvíľa. To tím sleduje a je dôležité vedieť, aký je charakter daného človeka, či maká, či sa vzdáva alebo nevzdáva, aký je mimo ľadu a tak ďalej. 

Keď som skončil s hokejom, mal som viacero ponúk z NHL, pričom jedna bola z Chicaga, aby som im robil skauta. Povedal som im, že nechcem až tak veľa cestovať, ale na začiatok im len tak pomimo môžem pomôcť a aspoň si to aj otestujem. Skautoval som zopár chlapcov v Česku a oni mi povedali hneď ako prvé: Počuli sme o ňom, ale prvé, čo chceme vedieť je, aký je mimo ľadu.

Aký je v kabíne, ako sa správa k trénerovi, či maká a aký je charakter. Ak nám ho odsúhlasíš z tejto stránky, potom ho začneme podrobnejšie sledovať aj hokejovo. Ale ak nie, tak už ho ani nejdeme sledovať a ideme ďalej. Takto fungujú. Potrebujú silné charaktery, ktoré sa nezlomia, lebo ich úžasný cieľ je náročný a musíte byť naň pripravený.

V roku 2002 ste prestúpili do Philadelphie, kde ste sa stretli s krajanmi Radom Somíkom a Brankom Radivojevičom. Hrali ste výborný hokej a siahali na Stanley Cup. Bolo herne vaše najlepšie obdobie?

Myslím si, že vtedy som hral najlepší hokej. Mal som okolo 25-28 rokov, dobre som sa cítil, bol som na vrchole. Mali sme vynikajúce mužstvo aj trénera a každý rok bol cieľ vyhrať Stanley Cup a nič iné, čo sa mi veľmi páčilo. Mal som pri sebe aj Slovákov, s Radom Somíkom sme doteraz najlepší kamaráti, ale aj ostatní chalani boli fajn. Veľmi dobre som sa tam cítil, je to športové mesto, má vášnivých fanúšikov, čo sa mi páči.

Sú takí aj v dobrom aj v zlom – aj keď máte prípravný zápas pred sezónou, je prvá tretina, prvá presilovka, a keď sa vám nedarí, začnú bučať a kričať, že čo to hráme. A to je prvý prípravný zápas, kde je ešte polovica mladých chlapcov z juniorky. Fanúšikovia sú však vášniví, chcú, aby sme makali a mali výsledky. Páčilo sa mi to, mal som to tam rád. Boli to roky, na ktoré rád spomínam.

V roku 2006 vás trejdovalo Chicago, ktoré vo finálnej fáze vašej kariéry zohralo zásadnú úlohu. V sezóne 2006/2007 ste však pre zranenie odohrali len osem zápasov. Bola to najťažšia fáza vašej kariéry? Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Bolo to náročné, ale nepovedal by som, že to bola najťažšia fáza. Mal som vynikajúci začiatok sezóny, hral som v prvom útoku s Havlátom a Vrbatom, hral som 25 minút v zápase a mal som priemer zhruba bod na zápas. Bolo to super, hrali sme taký česko-slovenský hokej. A potom do toho prišlo zranenie. Keď mi povedali, že to je koniec sezóny, nejako som sa s tým zmieril – mal som 28 rokov, povedal som si „smola“ a musím zamakať.

Bol to predný krížny väz v kolene, ale už v tom čase ho vedeli dobre operovať. Nebolo to ľahké, ale povedal som si, že zamakám, dám sa dokopy a budúci rok sa vrátim v plnej sile. Zlé bolo to, že mužstvo nehralo dobre, do hľadiska chodilo iba 10-tisíc ľudí, ktorí väčšinou bučali a vôbec to vtedy nebolo mesto hokeja, bolo to ťažké sledovať.

Ale mám pocit, že boli aj ťažšie chvíle v kariére, keď sa mi nedarilo a nehral som to, čo si myslím, že by som mal hrať. A potom človek hľadá príčiny a spôsob ako z toho von. Toto bolo dané – si zranený, tu máš operáciu, tu máš rehabilitáciu a rob. Dva týždne som bol veľmi sklamaný, ale potom som mal cieľ, na ktorom som pracoval. Neistota, prečo sa nedarí a ako to zmením a nájdem cestu z toho von, je horšia.

Máte nejaký univerzálny vzorec ako sa z ťažšej fázy dostať? Pozeráte si góly, ktoré ste dávali kedysi alebo veríte v seba, že sa to zmení? Čo fungovalo vám?