Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
Po stopách bratov Šťastných
Reportéri Sportnetu sa vydali do kanadského Quebec City po stopách bratov Mariána, Petra a Antona Šťastných, ktorí sa po úteku z komunistami ovládaného Československa stali hviezdami zámorskej NHL.
Príbeh slávneho hokejového tria ožíva v spomienkach ľudí, ktorí s nimi intenzívne prežívali víťazstvá aj prehry. Sportnet vyspovedal fanúšikov niekdajšieho tímu Quebec Nordiques, novinárov, trénera, či prezidenta klubu a navštívil aj unikátne súkromné múzeum venované tomuto klubu.
Sylvain Couture vyrastal v Quebec City v časoch, keď hokejový klub Nordiques patril k prirodzenej súčasti mesta. Ako chlapec sledoval s otcom každý zápas svojho obľúbeného tímu.
Ikonický dres, rivalita s Montrealom a hviezdy ako Michel Goulet či bratia Šťastní formovali jeho detstvo.
„Peter Šťastný bol pre mňa idol, najlepší hráč svojej generácie,“ hovorí dnes 49-ročný chlapík, ktorý sa k detskej láske vrátil nečakaným spôsobom.
Pred dvomi rokmi začal zbierať predmety spojené s hokejovým klubom Quebec Nordiques. Najskôr len ako dekoráciu, bez veľkého plánu.
VIDEO: Súkromné múzeum Quebecu Nordiques
Dnes má v zbierke stovky, možno tisíce artefaktov – dresy, ktoré mali hráči oblečené v zápasoch, hokejky, ktorými strieľali góly, puky, lístky, fotografie či unikátne suveníry z éry WHA aj NHL. Väčšina z nich má presne zdokumentovaný pôvod a príbeh.
Couture ich nevystavuje v hale ani galérii, ale vo vlastnom dome. Z miestností, ktoré pôvodne slúžia ako obytný priestor, dokáže v priebehu niekoľkých hodín vytvoriť hotové múzeum.
Šťastných poznajú všetci
Keď sme hľadali v Quebec City priestor na rozhovor s Robertom Laflammom, autorom knihy o bratoch Šťastných, sám navrhol, aby sme sa stretli v súkromnom múzeu Nordiques. Počkať. Súkromné múzeum klubu, ktorý už tri desaťročia neexistuje?
Nevedeli sme, čo máme od pojmu „súkromné múzeum" očakávať.
Z historického centra Quebec City vedie ku Sylvainovi Coutureovi netradičná trasa. Najskôr sa musíte nalodiť na trajekt, ktorý vás preplaví cez zamrznutú rieku svätého Vavrinca do susedného mesta Lévis. Na druhej strane si objednávame taxi.
Vodič Étienne sa nám okamžite prihovorí. Keď zistí, že sme reportéri zo Slovenska a v Quebecu pátrame po stopách bratov Šťastných, spustí vlastný spomienkový monológ o Nordiques.
„Pamätám si na bratov Šťastných. Chodil som na zápasy v starom Colisée, sledovali sme zápasy Nordiques v televízii. Bol som vtedy mladý. Mužstvo bolo vďaka nim výnimočné. Poznám ich príbeh.
V tom čase bolo Slovensko za železnou oponou. Jeden z manažérov, myslím, že Marcel Aubut, tam išiel a všetko zorganizoval tak trochu potajme – vybavoval papiere a formality, aby ich dostal do Kanady. Najmä starší ľudia si na Šťastných dobre pamätajú. Boli to hviezdy a ľudia ich mali radi.
Mladší už o nich vedia menej, veď Nordiques odišli z mesta pred tridsiatimi rokmi. V tom čase sme stratili Nordiques, prehrali sme v referende o nezávislosť a zároveň sme prišli aj o šancu usporiadať zimnú olympiádu, ktorú nakoniec hostil Vancouver. Boli to tri veľké rany naraz a ľudia boli smutní.“
V sérii si prečítate
- 28. 1. Reportáž z Quebec City
- 29. 1. Rozhovor s Robertom Laflammom (autor knihy o bratoch Šťastných)
- 30. 1. Rivalita Quebec Nordiques vs. Montreal Canadiens
- 31. 1. Rozhovor s Michelom Bergeronom (bývalý tréner Nordiques)
- 1. 2. Príbeh klubu Quebec Nordiques
- 2. 2. Reportáž zo unikátneho súkromného múzea Nordiques
- 3. 2. Rozhovor s Marcelom Aubutom (bývalý prezident a majiteľ Nordiques)
Múzeum Nordiques je svetový unikát
Auto zastaví v pokojnej štvrti s rodinnými domami. „Tu by to malo byť. Ste si istí, že je tu múzeum?“ pýta sa šofér taxíka.
Váhavo prikývneme a vystúpime do nevľúdneho kanadského počasia. Po chvíli sa na dome pootvoria dvere a v nich volá a kýva akýsi pán.
Na chodbe si hneď všimneme dvere oblepené fotografiami a plagátmi. Za nimi sa nachádza malý svetový unikát. Schádzame po schodoch dolu, na stene obdivujeme ďalšie historické fotky.
V troch miestnostiach s veľkosťou malého bytu sa rozprestiera azda najväčšia zbierka predmetov Quebecu Nordiques.
„Páči sa vám to? Pripravoval som to tri dni, desiatky hodín. Nachystal som to pre vás. Vybral som všetko o bratoch Šťastných, čo vlastním,“ hovorí Sylvain.
„Zo začiatku som nemal žiadny cieľ. Denne som tomu venoval možno zopár minút, len som hľadal nejaké veci. Keď som si však založil facebookovú stránku, ľudia ma začali kontaktovať, rozprávať sa so mnou, sledovať ma.
Zistil som, že je neuveriteľne zaujímavé hovoriť so všetkými tými ľuďmi okolo, s bývalými hráčmi a počúvať ich príbehy. Zrazu to nebolo o zbieraní predmetov, ale o ľuďoch a ich spomienkach.“
V múzeu už čaká Robert Laflamme. Obkolesení históriou kanadského klubu sa zhovárame takmer hodinu. Sylvain počúva so zatajeným dychom. Všetko si fotí a nahráva. Aj pre neho je to výnimočné stretnutie, veľa faktov z príbehu o Šťastných doteraz nepoznal.
„Pamätám si éru bratov Šťastných a veľké zápasy proti Montrealu Canadiens. Väčšina mojej rodiny fandila Montrealu, ale môj otec a ja sme boli na strane Nordiques. Spomínam si aj na ten legendárny zápas s obrovskou bitkou. Boli sme všetci pokope doma a sledovali sme to. Bol to úplne bláznivý moment,“ vraví s nadšením a vedie nás do jednej z miestností.
Zo skrine zloží dolu veľkú fotografiu Petra Šťastného, na ktorého v šatni práve niekto vylieva pohár piva. „To bolo po jednom z jeho ikonických gólov do siete Canadiens, v siedmom zápase play-off,“ vysvetľuje Sylvain.
Fotografiu zdobí podpis Petra Šťastného. V minulosti sa stretol so všetkými troma bratmi. Opisuje to ako „silný zážitok“.
Bez príbehu sú to obyčajné veci
Pri pohľade na neuveriteľnú zbierku sa na jazyk tlačí množstvo otázok. Sylvain sa dostáva počas prehliadky do akéhosi druhu opojenia a ochotne vysvetľuje.
„Poznám príbeh takmer každého predmetu. Mám tu napríklad svoju úplne prvú vstupenku zo zápasu. Bol to duel v roku 1992, keď sa Eric Lindros prvýkrát vrátil do Quebec City už ako hráč Philadelphie. Vstupenku si uchovávam dodnes,“ chváli sa.
Predmety najskôr získaval tak, že oslovoval blízkych ľudí. Pýtal si vstupenky, časopisy, suveníry. Zbiera všetko, na čom sa nachádza ikonické logo iglu alebo nápis Nordiques.
Niektoré veci kúpil v aukciách, ale dnes sa im už skôr vyhýba. Ceny sú podľa neho vysoké, a tak radšej kupuje priamo od ľudí.
Málokedy sa stane, že mu niekto niečo iba daruje.
„Občas mi dá niekto lístok alebo drobnosť zadarmo, ale väčšinou ľudia nepoznajú skutočnú hodnotu vecí. Jeden obyčajný lístok nemá veľkú hodnotu, ak nemá príbeh – napríklad prvý zápas Petra Šťastného. Bez príbehu je to len kus papiera.“
Hokejka Petra Šťastného? Ani za desaťtisíc
Medzi množstvom predmetov sa vyníma zbierka hokejok. Tri z nich sú vo veľkom drevenom ráme zavesené na stene. Pri pohľade bližšie je jasné, že tieto hokejky držali v rukách bratia Šťastní.
„Sú originálne,“ hovorí Sylvain a ukazuje fotografie bývalých hokejistov, ako pózujú pri ich odovzdávaní. Palec hore v podaní Mariána, Antona aj Petra znamená, že ich pravosť dosvedčili.
„Niekoľko mesiacov sa mi nedarilo získať žiadnu hokejku a zrazu mi niekto povedal, že má hokejku Petra Šťastného. Okamžite som sa toho chytil, veď Peter bol v detstve môj idol,“ rozpráva Sylvain ďalší príbeh.
„Tú hokejku by som nikdy nepredal. Ani za desaťtisíc dolárov. Má pre mňa obrovskú hodnotu.“
Rovnako veľmi cenný artefakt je originálny zápasový dres Mariána Šťastného, na ktorom je vidieť značné opotrebenie. Do zbierky ho doniesol Robert, Mariánov syn žijúci neďaleko Quebecu.
Veľa predmetov pochádza ešte zo 70-tych rokov, keď Nordiques nehrali v NHL, ale v konkurenčnej lige WHA (World Hockey Association).
Sylvain má fotografie, plagáty, brankárske betóny, prilby, dresy, puky, vlajky, rôzne suveníry, časopisy, ročenky… Všetko predmety nesmiernej hodnoty.
„Najdrahší kúsok? Dres hráča menom François Lacombe s číslom 22. V tom drese hral vo finále Avco Cupu v 1977, keď Nordiques vyhrali jediný titul vo WHA. Ten dres ma stál kopu peňazí, mám od neho aj certifikát pravosti,“ dodáva Sylvain.
Hoci je múzeum unikátne, fanúšikovia sa k nemu dostanú len výnimočne. Do svojho kráľovstva pustí oddaný fanúšik len svojich najbližších a zopár bývalých hráčov, ktorí sú ochotní podeliť sa so svojimi príbehmi. A ešte aj dvojicu slovenských reportérov.
„Trávim tu veľmi veľa času. Niekedy som tu celý deň až do noci. Je to moja vášeň. Keď mám čas, viem tu stráviť hodiny. Chcel by som tu mať gauč, televízor, pozerať zápasy, sedieť medzi týmito spomienkami,“ vraví Sylvain.
Ešte aj po odchode na horné poschodie jeho domu sa chce rozprávať o hokeji a teraz kladie otázky on. Skutočný fanatik.
Snom Sylvaina je otvoriť si raz skutočné múzeum, no v tomto koníčku ho poháňa iná myšlienka.
„Chcem stretávať ľudí a počúvať ich príbehy. Bez toho by to nemalo žiadny zmysel.“
Kto sú bratia Šťastní
Pochádzali zo šiestich súrodencov (päť chlapcov a jedno dievča). Narodili sa v Bratislave, ale každé prázdniny trávili na vidieku u starých rodičov v Pružine neďaleko Považskej Bystrice. Hokeju sa venoval aj starší brat Vladimír. Pred aktívnou kariérou uprednostnil štúdium, neskôr sa stal trénerom. Bol asistent trénera, pôsobil v realizačnom tíme na ZOH 1994, aj na MS 2000, 2002 i 2003, keď Slovensko získalo kompletnú medailovú zbierku.
Marián Šťastný
(8. januára 1953)
Do zostavy Slovana Bratislava prenikol už v sezóne 1970/71 pod vedením trénera Jána Staršieho. Postupne sa stal lídrom a najlepším strelcom tímu. V majstrovskej sezóne 1978/79 sa stal najproduktívnejším hráčom najvyššej československej súťaže so 74 bodmi (39 gólov a 35 asistencií). Od roku 1974 si obliekal aj dres reprezentácie ČSSR. Získal s ňou titul majstra sveta v roku 1976 aj 1977, zahral si aj na premiérovom Kanadskom pohári 1976 (druhé miesto) a na ZOH 1980 v Lake Placid. Po úteku bratov Petra a Antona ho vyradili z tímu, bol pod dohľadom komunistickej štátnej bezpečnosti. O necelý rok neskôr aj emigroval do Kanady a pripojil sa k bratom v tíme Quebec Nordiques. Po štyroch sezónach podpísal ako voľný hráč ročný kontrakt s
Torontom Maple Leafs. V NHL odohral dovedna 322 zápasov a nazbieral 294 bodov. Hráčsku kariéru dohral vo Švajčiarsku, kde potom aj trénoval. Vrátil sa do Quebecu, kde sa usadil, vybudoval tu golfový areál. V roku 1988 sa stal v Kanade predsedom Svetového kongresu Slovákov, bol jeden z iniciátorov Sviečkovej manifestácie na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Žije neďaleko v Quebecu, bojuje s Parkinsonovou chorobou.
Peter Šťastný
(18. septembra 1956)
V sedemnástich si odkrútil premiéru v Slovane a skôr, než dovŕšil dvadsať, už korčuľoval v reprezentačnom drese. Získal tituly majstra sveta (1976, 1977), zahral si na Kanadskom pohári aj na ZOH 1980. S bratmi potiahol Slovan za historickým titulom federálneho majstra (1979). Po úteku do Kanady sa rýchlo stal ofenzívnym ťahúňom Quebecu Nordiques. Vyššiu produktivitu mal v prvej polovici 80. rokov v NHL iba Wayne Gretzky. Po necelých desiatich sezónach ho klub, v ktorom nosil na drese aj kapitánske céčko, vytrejdoval do New Jersey Devils. Zámorskú kariéru zavŕšil v tíme St. Louis Blues. Peter Šťastný je jediný hokejista na svete, ktorý reprezentoval tri krajiny. V roku 1984 nastúpil vo hviezdnom výbere Kanady na Kanadskom pohári a skóroval v zápase proti Československu. Na sklonku kariéry po rozdelení spoločného štátu s Čechmi sa stal lídrom a kapitánom slovenskej hokejovej reprezentácie. Na ZOH 1994 v Lillehammeri bol vlajkonosič slovenskej výpravy, o rok neskôr vytiahol Slovensko medzi hokejovú elitu na turnaji B-kategórie MS v Bratislave. Neskôr bol pri medailových úspechoch slovenskej reprezentácie na MS 2002 a 2003 vo funkcii generálneho manažéra tímu.
Politicky sa angažoval v SDKÚ, zvolili ho za poslanca Európskeho parlamentu. Žije striedavo v St. Louis a v Bratislave.
Anton Šťastný
(5. augusta 1959)
Najmladší z hokejového tria. Spoluhráči a kamaráti ho neoslovovali inak ako „Stenly“. Aj preto, že bol krstený ako Stanislav Anton. Už v šestnástich nazrel do prvého tímu Slovana. Jeho talent neunikol ani trénerom mládežníckych reprezentácií, takže si zahral na dvoch MS do 20 rokov a v roku 1979 už aj na seniorskom šampionáte a o rok neskôr na ZOH 1980. V majstrovskej sezóne 1978/79 nastrieľalo výnimočné bratské trio Šťastných v československej lige dovedna 103 gólov (Marián 39, Peter a Anton po 32). Po úteku do Kanady s Petrom sa v drese Quebec Nordiques rýchlo adaptoval na NHL. Už v nováčikovskej sezóne dosiahol 85 bodov za 39 gólov a 46 prihrávok. Počas deviatich sezón v NHL odohral v základnej časti 650 zápasov, v ktorých nazbieral 636 bodov (252 gólov + 384 prihrávok). V kariére pokračoval vo Švajčiarsku, kde neskôr aj trénoval. Po vzniku samostatného Slovenska si na popud brata Petra znovu obul korčule. Šťastní pomohli v lete 1993 slovenskému tímu k víťazstvu v olympijskej kvalifikácii v Sheffielde. V Lillehammeri si však Anton na rozdiel od Petra nezahral, dostal dištanc pre inzultáciu rozhodcu v prípravnom zápase a ukončil kariéru. Žije vo Švajčiarsku, kde úspešne podnikal v nábytkárskom priemysle.














