BRATISLAVA. „Pamätám si, ako na mňa Zdeno Chára pri prvom stretnutí hovoril po anglicky. Celý tréning. Až potom sa dozvedel, že som Čech,“ smeje sa David Krejčí v rozhovore MVP Talkshow so Stanislavom Benčatom.
Jeden z najlepších českých hokejistov posledných rokov rozpráva s nadhľadom a pokojom, ktorý ho sprevádzal počas celej kariéry.
Spomína na momenty s Pastrňákom, „potkanom“ Marchandom, na svoje začiatky aj na rešpekt, ktorý cítil pred Zdenom Chárom. A aj na to, ako sa mu po prvej zrážke v NHL zatmelo pred očami.
VIDEO: David Krejčí ako hosť v MVP Talkshow
Ronaldo ako vzor
David Krejčí vyrastal ako všestranný športovec. Hokej a futbal boli pre neho rovnocenné vášne.
„Bol som dobrý v oboch, ale nakoniec som sa musel rozhodnúť. Na futbalovú školu ma síce chceli, ale vybral som si hokej. Samozrejme, správne,“ hovorí.
Ako dieťa obdivoval Real Madrid a Manchester United.
„Bol som na zápase Chelsea, lístky mi vybavil Petr Čech. Obrovský zážitok. Brat bol od malička fanúšik Chelsea, takže to krásne vyšlo.“
Jeho futbalovým vzorom je Cristiano Ronaldo. „Messi má talent od Boha, ale Ronaldo si všetko vydrel. To sa mi vždy páčilo. Ten človek tvrdo pracuje, žije tým a je to profesionál telom aj dušou.“
Pomohlo mu, že nepatril k najlepším
Rovnako ako Ronaldo, aj Krejčí si v hokeji musel všetko vydrieť. „Nebola to jednoduchá cesta,“ priznáva.
„Nebýval som nikdy ten najlepší v ročníku. Na reprezentačné výbery ma dlho vôbec nebrali. Vždy bolo veľa hráčov predo mnou a to si myslím, že mi pomohlo. Posúval som sa vpred.
Trénoval som najviac zo všetkých – ale to môže, samozrejme, povedať veľa ľudí.
Domov som sa prišiel vyspať iba na dve hodiny a znovu som šiel trénovať. Neustále som strieľal na bránku. To mi pomohlo.“
V osemnástich rokoch ho draftoval klub Boston Bruins. Po drafte pôsobil v juniorskej lige, kde strávil dve sezóny. Aj tam pristupoval k hokeju veľmi poctivo.
„Keď sme šli s chalanmi z tímu von, dali sme si pivo. Väčšina z nich popíjala, tak som aj ja chcel zapadnúť. Dal som si však iba polovicu piva.“
Jeho debut v NHL sa udial veľmi rýchlo – a bol drsný.
„Prvý zápas, tri striedania, a dostal som takú ranu, že som sa prebral až v kabíne. Bol som mimo dva týždne. Hneď ma poslali naspäť na farmu. Volal som domov, že to balím, že na to nemám a vrátim sa do Čiech.
Ale potom som sa vrátil, hral som dobre a znova ma vytiahli hore. Keby nebolo tej druhej šance, možno by som sa v NHL už neobjavil.“
Stretnutie s Chárom: rešpekt aj smiech
„So Zdenom som sa prvýkrát stretol ešte v Ottawe, keď som hral za juniorský tím. Trénoval tam s pár chalanmi, ja som sa pridal. On na mňa hovoril po anglicky celý tréning, vôbec netušil, že som Čech,“ smeje sa Krejčí.
„Až keď som mu neskôr po tréningu v Bostone po česky odpovedal, tak na mňa pozrel, prekvapený: ‚Ty si Čech?!‘“
O Chárovi hovorí s obrovským rešpektom. „Je to legenda. Keď niečo povedal, všetci stíchli a počúvali. Nepotreboval kričať. Bol extrémne inteligentný, všetko si naštudoval, čítal knihy, vedel viesť ľudí. Proste líder telom i dušou.“
A čo jeho povestná fyzická príprava? „To sa nedá popísať. On nemal ani gram tuku. Raz robil zhyby – dal štyridsať. My ostatní dvadsať a koniec. Zdeno bol ako terminátor. Všade mal svaly, aj na palci,“ smeje sa Krejčí.
Boston: tím, ktorý sa zmenil na rodinu
Keď Krejčí prišiel do Bostonu, našiel tam dvoch mužov, ktorí definovali celé obdobie Bruins – Cháru a Patricea Bergerona.
„Zdeno tam bol už ako kapitán, Bergeron ako asistent. Profesionáli, akých svet nevidel. Oni dvaja nastavili kultúru, ktorá sa preniesla na celý tím. My sme sa na nich nalepili. Každý vedel, čo má robiť – a hlavne, ako sa správať.“
Boston sa pod ich vedením stal nekompromisným strojom na úspechy. Krejčí po štyroch sezónach v klube zdvihol nad hlavu Stanleyho pohár. Na oslavy prišlo približne dva milióny ľudí.
„Bolo to ako rodina. Každý ťahal za jeden koniec, každý chcel vyhrať. Keď sme vyhrali Stanley Cup, mal som 24 rokov. Hovoril som si: super, o dva roky ho vyhráme znova.
No už nikdy to nebolo také ľahké. Ale ten pocit... to je droga. Keď raz zdvihneš ten pohár, chceš to zažiť znova. Aj keď sme už nasledujúce dve finále nevyhrali, veľmi si vážim tú cestu, akou sme sa tam dostali.“
Krejčí vždy v play-off svoju formu vyšperkoval.
„Neviem, čím to je. Hrám rovnako v prvom zápase sezóny aj v play-off. Asi mi to sedí, pretože v play-off už vidíš koniec sezóny a chceš vyhrať. A ja som chcel vždy vyhrať. Navyše, vždy som mal dobrých spoluhráčov.“
Chára so zlomenou čeľusťou
Jedno z najikonickejších finále NHL bolo, keď kapitán Bostonu nastúpil so zlomenou čeľusťou. Napriek odporúčaniu na trojmesačný oddych bol Chára odhodlaný tímu pomôcť.
„To bolo šialené. Zdeno hral so zlomenou čeľusťou, mal na sebe detskú mriežku ako dorastenec a stál na modrej čiare. Hala pri jeho mene šalela. Každému na striedačke naskakovala husia koža. To bol moment, na ktorý nezabudnem nikdy.“
VIDEO: Ovácie fanúšikov na nástup Zdena Cháru
V siedmom finálovom zápase však jeho tím nestačil na St. Louis Blues. V sezóne 2018/2019 mal Boston najsilnejší tím. Zahviezdili aj útočníci Brad Marchand a David Pastrňák.
„Brad Marchand bol rovnaký na ľade ako mimo neho. Bol výborný hokejista, ale trochu sviňa. To isté platilo aj v kabíne. Výborný chalan, ale stalo sa, že nám prestrihol šnúrky na korčuliach.“
Šoumen Pasta
A David Pastrňák? Tam bola chémia od prvej chvíle.
„Keď ho draftovali, mal osemnásť. Išli sme spolu na večeru a hneď sme si sadli. Podarilo sa mu rýchlo dostať do prvého tímu.
Hráči ako on nie sú. Má neuveriteľný talent, strelu, prihrávku, myslenie – ale hlavne osobnosť. Má obrovské sebavedomie, a to je pre NHL dôležité.
A v kabíne bol vždy srdcom partie. Spolu s Marchandom po sebe často štekali, ale v dobrom.“
Život po hokeji a návrat domov
Po viac než tisícke zápasov v NHL sa Krejčí rozhodol skončiť. „Chcel som byť s rodinou. Moja manželka si toho odtrpela dosť, keď som bol stále preč. Teraz to chcem vrátiť – byť doma, voziť deti do školy, byť s nimi.“
Počas ročného pôsobenia v Olomouci si vyskúšali aj život v Česku, ale rozhodli sa, že sa vrátia do zámoria, odkiaľ manželka pochádza.
„Deti som učil po česky, ale nešlo to ľahko,“ priznáva. „Staršia dcéra trochu rozumie, mladší zatiaľ nie. Ale na Vianoce sa tešia do Čiech, milujú to tu.“
Po kariére sa jeho vášňou stal golf. „Začal som s tým pred dvadsiatimi rokmi a chytilo ma to. Dáš dobrú ranu a niečo sa stane v hlave – a už sa to nedá pustiť. Je to ako droga. Je to relax,“ smeje sa.
Keď sa obzrie späť na svoju hokejovú kariéru, hovorí s pokorou:
„Mal som šťastie – na trénerov, na spoluhráčov, na celé prostredie. Od momentu, keď ma do Kanady poslal Oto Haščák, cez Boston, až po koniec v Olomouci. Nevymenil by som to za nič. Každý deň v NHL stál za to.“
V NHL odohral cez tisíc zápasov za Boston, zdvihol Stanley Cup a pridal aj ďalšie dve finále. V play-off dlhodobo rástol výkonom a roky tvoril ťažisko Bruins popri Chárovi, Bergeronovi a Marchandovi.
Kruh uzavrel návratom do Olomouca. Dnes hokej sleduje z odstupu, no navždy ostáva súčasťou jeho každodennosti. „Každé ráno si zapnem zápasy NHL. Stále to sledujem, ale už z diaľky.“
