Hokejový tím, a to vám povedia hráči aj tréneri, je ako veľká rodina. A možno je v hokeji veľmi málo trénerov, ktorí by o rodine vedeli povedať viac ako BRAD TAPPER, súčasný tréner HC Slovan Bratislava.
Narodil sa v kanadskom meste Scarborough, na drsnom predmestí Toronta. Brad bol najmladší zo súrodencov, no rodina bola vždy väčšia, než len štyria chlapci a dvaja rodičia.
"Moji rodičia vychovávali aj deti v pestúnskej starostlivosti. A nebolo to vôbec ľahké," hovorí Tapper v rozhovore.
Hodnoty, ktoré ho naučil sám život, sa snaží v premiérovej sezóne na Slovensku vštepovať aj hráčom Slovana.
Mužstvo pod jeho vedením spravilo veľký progres, Slovan ukončil základnú časť na 2. mieste, vo štvrťfinále play-off sa stretne s Liptovským Mikulášom.
Rozprávame sa s vami po skončení tréningu. Máte pocit, že tím je už nastavený na play-off?
Všetci sa už nevedia dočkať začiatku. Mali sme 12 dní na regeneráciu a oddych, ale zároveň sme tvrdo trénovali. Súťažili sme medzi sebou, pracovali sme na kondícii. Chalani sú pripravení ísť na to. Každý chce už začať, takže tréningy boli veľmi dobré.
Na začiatku sezóny bol Slovan príjemným prekvapením. Vyhrali ste niekoľko zápasov, viedli tabuľku, no na konci základnej časti tím párkrát prehral a možno sa trochu trápil. Ako ste spokojný s touto časťou sezóny?
Myslím si, že to bola fantastická sezóna. Skončili sme na druhom mieste. Oproti siedmej priečke z minulého roka sme sa posunuli o 21 bodov. Dali sme viac gólov, dostali sme menej gólov. Podľa mňa to bola veľmi úspešná základná časť.
Dokonca som nedávno spomínal: zápas v Košiciach sme pravdepodobne mali vyhrať. Viedli sme 1:0, rozhodca z ničoho nič odpískal dve vylúčenia. Oni mali presilovku o dvoch hráčov, vyhrávali 2:1 a potom dali gól do prázdnej bránky, 3:1.
Spišská prišla, viedli sme 1:0, dvaja ich hráči sa hodili o ľad, prehrali sme 1:2. To je šesť bodov. Nitra prišla, bolo 1:1, nebudem hovoriť, že ďalší hráč išiel k zemi pri rozhodcovi, prehrali sme znova.
Takže naša hra v oslabení musí byť o niečo lepšia. Musíme byť aj rozumnejší v tom, kde máme hokejky. Nemôžeme dovoliť hráčom, aby sa po ľade hádzali všade možne.
Ako pracujete s tímom po sérii nevydarených zápasov tesne pred play-off? Čo je podľa vás kľúčové na prekonanie menšej krízy v tomto období?
Súťaživosť, s akou musíme v play-off hrať. Teraz sa začína nová sezóna. Na tréningoch sme súťažili, makali sme na kondícii.
Musíme hrať extrémne tvrdo. Je to ako nová sezóna a chalani sú nedočkaví. Dôležité bude vyhrávať osobné súboje, ktoré vyhrávať musíme.
Aký Slovan uvidíme v play-off?
Ten istý a dúfam, že ešte lepší. Ako som povedal, mali sme skvelú základnú časť, skončili sme druhí. No viete si predstaviť, že ľudia sú stále nahnevaní, že sme skončili druhí? To je šialené. Uvidíte ten istý tím, ale hladnejší. Tím, ktorý chce vyhrávať.
Čo hovoríte na súpera. Vo štvrťfinále budete hrať proti Liptovskému Mikulášu?
Je to tím s dobrými brankármi. Majú dobrých obrancov, ktorí sú ofenzívni, ale aj blokujú strely. Je to mužstvo zložené z mladých, šikovných a rýchlych útočníkov. Je to kvalitný tím a bude to veľmi ťažká séria.
Keď sa vrátime do minulého roka, ako ste reagovali, keď vás s ponukou trénovať Slovan Bratislava kontaktoval generálny manažér klubu Lukáš Havlíček?
Nevedel som, čo mám čakať. Ale teraz, po deviatich mesiacoch v tejto krajine, môžem povedať, že milujem Slovensko.
Myslím si, že ste veľmi podobní nám Kanaďanom. Aj my máme radi hokej, sme naň hrdí a máme preň vášeň. A to je úžasné.
Milujem toto mesto. Či už sú ľudia s nami alebo proti nám, všetci sme Slovan a všetci fandíme belasým. Je veľmi dôležité držať spolu bez ohľadu na to, čo sa stane v piatok (prvý zápas štvrťfinále, pozn. red.), pretože séria je dlhá.
Prekvapilo vás, že sa o vás zaujímal klub zo Slovenska?
Ani nie. Mám rád cestovanie, milujem svet. V Bratislave som sa zastavil na tri dni už pred dvoma rokmi. Veľmi sa mi tu zapáčilo. Bývam blízko Starého Mesta, chodím tam každý deň na prechádzky.
Chcel by som tu zostať čo najdlhšie. Pokiaľ som na mieste, kde majú radi Kanaďanov a dobrých ľudí - a my takí sme - som priateľ s každým. Som tu naozaj rád.
Milujem túto prácu. Som šťastný, že ma Lukáš (Havlíček) oslovil a cítim sa poctený, že mám túto pozíciu.
Koľko je tu vlastne hlavných trénerov na najvyššej úrovni? Dvanásť? Štrnásť? Je to veľmi obmedzený počet, takže som rád, že patrím medzi vyvolených.
Čo bol dôvod vašej návštevy Bratislavy pred dvoma rokmi? Boli ste tu ako turista?
Vtedy som počas leta s priateľkou precestoval desať krajín Európy. Začali sme na severe vo Fínsku, potom sme išli cez Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Chorvátsko, Slovinsko až na Slovensko.
Autom?
Nie, cestovali sme lietadlom a vlakom. Milujem spoznávať krajiny. Bol som aj v Dubaji, na Mauríciu či v Južnej Afrike.
Keď som bol prvýkrát v Bratislave, videl som Modrý kostolík, hrad, Staré Mesto, hneď som si to tu zamiloval. A keď ma o rok neskôr Lukáš (Havlíček) kontaktoval, bolo to šialené. Veci sa v živote dejú z nejakého dôvodu.
Vedeli ste pred príchodom niečo o Slovane?
Nie. Ale dostal som rýchlu lekciu od Petra Kúdelku a Lukáša (Havlíčka). Vysvetlili mi, čo znamená byť Slovan.
Milan (Vajda) z marketingu ma zobral na obed a rozprával mi o derby, rivalitách, histórii od roku 1921. Teraz už chápem, prečo je kanadské a slovenské dedičstvo v hokeji také dôležité.
Takže teraz už poznáte všetky tie historické fotografie, ktoré tu visia na stene?
Väčšinu už áno. Aj v kabíne máme fotografie majstrovských tímov. Videl som tiež veľa starých dresov Slovana, ktoré sú, mimochodom, veľmi pekné. Každý klub by si mal takto ceniť históriu.
Poznali ste niektoré legendy Slovana, napríklad tie, dres ktorých visia pod strechou štadióna?
Niektorých určite. Raz som bol na obede s Petrom Šťastným. Bolo úžasné počúvať jeho príbehy a históriu.
Prečo ste sa napokon rozhodli ponuku Slovana prijať?
V Nemecku som bol tri roky na tom istom mieste. Dvakrát z troch rokov sme hrali finále, ale nevyhrali sme. Myslel som si, že je čas posunúť sa ďalej, chcel som byť znova hlavným trénerom.
Nebojím sa zlyhania ani prehier. Som veľmi skromný človek, verím v prípravu, neverím v tlak. Nenávidím to slovo.
Makám naplno, hráči makajú naplno, ľudia v klube makajú naplno. Trénovanie je moja vášeň a som rád, mám príležitosť pracovať pre Slovan.
Neveríte v tlak ani tu v Slovane?
Nie. Úprimne, nikdy v živote som nepočul slovo tlak tak často ako na Slovensku. Keď ho budete stále opakovať, všetci ho začnú cítiť.
Tlak je vtedy, keď nie ste pripravení. Je to hra. Poďme makať a nechať na ľade všetko. Tlak je pre ľudí, ktorí majú slabú myseľ.
Je trénovanie na Slovensku pre vás veľká zmena oproti Nemecku či Severnej Amerike?
Ani veľmi nie. Úroveň hokeja v Európe je dosť podobná. Mňa najviac baví učiť hráčov a pomáhať im. Chcem, aby sa z úrovne C dostali na úroveň B a potom z „béčka“ až na „áčkovú" úroveň. Rozumiete mi? To sa dá robiť iba dobrou a tvrdou prácou a budovaním dôvery. To je to, čo na trénovaní najviac zbožňujem.
Čo je na práci trénera na Slovensku najťažšie?
Najťažšie je povedať hráčovi šesťkrát niečo, čo by ste mu mali povedať len raz (smiech). Ale milujem túto prácu, aj keď je veľmi náročná.
Ľudia v skutočnosti nevidia, čo sa deje v zákulisí. Vstávam o piatej, oficiálne končím na obed, ale potom pozerám video do desiatej večer. Oddýchnem si možno mesiac či dva v lete.
Rozumejú hráči dobre vašim pokynom a myšlienkam?
Úroveň angličtiny v kabíne je skvelá, naozaj na vysokej úrovni. Všetci v klube ju dobre vedia, aj moji asistenti, a ďalej sa zlepšujú.
Zažili ste počas sezóny moment, keď ste si povedali: toto je dôvod, prečo som prišiel do Slovana?
Skvelá otázka, ale tých momentov bolo naozaj veľa. Domáca výhra štyri sekundy pred koncom proti Banskej Bystrici, mal som zimomriavky. Alebo napríklad gól Jonáša Petereka proti Trenčínu štyri sekundy pred koncom. To sú úžasné momenty.
Najradšej ale vidím deti na ľade s hráčmi, rodiny, manželky, ktoré ich podporujú. Preto ma mrzelo, keď sme prehrali posledný zápas proti Michalovciam a deti nemohli prísť oslavovať na ľad. Vyhrávame spolu, prehrávame spolu.
Ale tiež som sa veľa naučil, keď sme s tímom cestovali na východ, napríklad do Michaloviec. Nikdy som nebol tak blízko Ukrajiny. Videl som po ceste vidiek, chudobnejšie miesta, staršie budovy.
Rešpektujem kohokoľvek na svete, aj v Toronte máme „horšie" štvrte, ale takéto niečo som nikdy nevidel, otvorilo mi to oči. Práve preto by ste mali byť každý deň vďační za to, čo robíte.
Niektoré deti na tomto svete nemajú čo jesť päť či šesť dní. Niekedy počujem hráčov, ako sa sťažujú. Viete, toto je moja životná skúsenosť. Mám takmer 50 rokov.
Hráči sa nemôžu sťažovať na cestu autobusom. Nemôžu sa sťažovať, že občas dostanú zlé jedlo, lebo musíte myslieť aj na druhú stranu spektra.
My sa živíme tým, že hráme hokej. A niektorí ľudia na tomto svete nemajú čo jesť celý týždeň. Na niektoré deti práve teraz padajú bomby.
Takže naozaj by sme mali klásť dôraz na to, aby sme sa jednoducho posúvali dopredu. Asi to som tým chcel povedať.
Keď ste prišli do Slovana, v kabíne ste zaviedli, že hráči pred zápasmi nosia obleky – podobne ako to bývalo zvykom v NHL. Prečo ste sa rozhodli pre takúto zmenu?
Aby vyzerali profesionálne. Hokej je náš biznis. Nemôžete prísť do práce v civilnom oblečení. Toto je ich práca, za ktorú sú platení a preto tam musia aj vyzerať profesionálne.
Aké ďalšie pravidlá ste nastavili?
Presnosť. To ma naučil otec. Pri mne nikdy nemeškajte. Ak prídete na míting o 12:01, nejdete dnu. Musíte si ho absolvovať sami.
Ďalšie pravidlo je, že verím v rešpekt. Ku každému, bez ohľadu na rasu či orientáciu. Rešpektujem pani upratovačku, ľudí z marketingu či vrátnika. Každý si zaslúži rešpekt.
Ako reagovali hráči na tieto pravidlá?
Na prvý míting prišiel každý o 10 minút skôr (smiech). Máme v kabíne niektorých hráčov, ktorí sa stále nenaučili chodiť na čas, ale menovať ich nebudem. Jeden taký už napríklad s nami nie je, lebo nedodržoval pravidlá.
Pozrite sa na hodiny na stene.
Áno?
Pozrite sa, ako čas beží. Na nikoho nečaká. Čas je všetko, čo máme a kto si ho nevie vážiť, musí sa to naučiť. Kto mešká, zaplatí pokutu a ospravedlní sa nielen mne, ale aj celej kabíne.
Ako by ste opísali svoj trénerský štýl? Ste s hráčmi skôr kamarát alebo ste prísny tréner?
Som kamarát s každým v kabíne. Nezáleží, či ma majú radi alebo ma nenávidia, urobím pre nich všetko. Ak mi hráč zavolá v noci, že nemá odvoz domov, som tam za dve minúty.
Telefón mám pre hráčov stále zapnutý. Rovnako tak moje dvere, sú vždy otvorené. Ak niekto za mnou príde s otázkou, prečo nehrá, sadnem si s ním a vysvetlím mu to.
Rešpektujem každého a chcem, aby každý rešpektoval mňa. Nechcem mať žiadnych nepriateľov.
Mladí hráči dnes vzhliadajú k hviezdam ako Connor McDavid, na Slovensku je veľkým vzorom Juraj Slafkovský. Mali ste aj vy nejaký vzor?
Ako hráč som miloval Pata LaFontaina.
Nehovorím vám to preto, že ste Slováci, ale keď som nastupoval na svoj prvý prípravný zápas v NHL, hrali sme proti St. Louis s Pavlom Demitrom. Vtedy som si uvedomil, aký bol naozaj výnimočný. Nech odpočíva v pokoji.
Mám rád dobrých ľudí. Nemám rád hviezdy, ktoré dajú milión bodov a sú arogantné k fanúšikom.
A čo trénerské vzory? Mali ste niekoho takého?
V profesionálnom hokeji som 25 rokov, 10 ako hráč a 15 ako tréner. Od každého trénera, ktorí ma trénoval, a nezáležalo, či bol dobrý alebo zlý, som sa niečo naučil.
Trénerské remeslo je naozaj ťažké a ľudia tomu neveria. Každý deň musíte riadiť 30 ľudí. Keď teraz prídem do šatne, dostanem sedem otázok od siedmich ľudí a ja ich musím zodpovedať. Ako tréner musíte byť vždy pripravený. Je to ťažké, ale milujem to.
Veľmi ma ovplyvnil Mark French, s ktorým som pôsobil v Nemecku. Bol ako môj mentor.
Hovorili ste, že ako turistovi sa vám Bratislava páčila. Ako sa vám tu žije?
Skvele. Bývam pri Eurovei a Nivách. Milujem prechádzky popri Dunaji. Máte tu skutočne dobré nákupné centrá, sú neuveriteľné. Jedlo tam je fantastické.
Milujem byť súčasťou komunity a ľudia tam ma spoznávajú. Niekedy ma zastavia a dobre sa porozprávame.
Mám rád toto mesto, len by som si želal viac fanúšikov na tribúnach. Hokejový zápas by mala byť vždy veľká udalosť, bez ohľadu na výsledok. Myslím si, že robíme pre nich dobrú šou, naše marketingové oddelenie sa snaží, ale prial by som si viac fanúšikov.
Keď prídete do Nitry, ľudia tam sú všetci spolu. Áno, máme väčšiu arénu, ktorú je ťažšie naplniť, ale chcem, aby ľudia mali v piatok večer vyhradený čas na hokejový Slovan.
Ste známy tým, že veľa času trávite aj za počítačom, kde sledujete videá či štatistiky. Čo vám pomáha vypnúť od hokeja?
Nebudete mi veriť, ale veľmi rád chodím do kina. Raz, niekedy dvakrát týždenne. Popcorn, M&M’s, Coca-Cola. Musím vypnúť. Alebo idem na prechádzku popri Dunaji alebo do mesta so slúchadlami.
Veľmi rád chodím na basketbal, ale aj na futbal. Vždy, keď mám možnosť, idem podporiť Slovan. Hokejistky Slovana postúpili do finále play-off, to je skvelé. Určite sa pôjdem pozrieť aj tam.
Aký film, ktorý ste videli nedávno, sa vám najviac páčil?
Milujem horory. Nedávno som videl Scream 7 (Vreskot 7) a bolo to skvelé. Bol som skoro sám v kine a veľmi som sa bál. Výborný film.
VIDEO: Najnovší diel podcastu Hokejový BOSS
Viete si predstaviť, že by ste v Bratislave alebo na Slovensku pôsobili dlhodobo?
Mám tu zmluvu ešte na rok. My tréneri sa vždy pozeráme na väčšie výzvy, ale teraz sa sústredím na prítomnosť, na Slovan.
Neviem, čo bude za desať minút alebo zajtra. Ale teraz keď prídem do šatne, musím nájsť odpoveď na tých sedem otázok (smiech).
Mali sme dobrú základnú časť a chceme na tom stavať aj v play-off. Neviem, čo sa stane v budúcnosti.
Je priateľka s vami v Bratislave?
Nie, často cestuje. Pracuje v médiách, robí dokumenty. Momentálne je vo Francúzskej Guyane v Južnej Amerike. Cestuje po svete, chodí do džungle, po mestách a ukazuje malé komunity.
V januári ste si zahrali hokej na rybníku s fanúšikmi a dokonca ste pomáhali odpratávať z ľadu sneh. Fanúšikovia o vás vtedy písali, že ste „najlepšia posila“. Prečo je pre vás dôležité pracovať v komunite medzi ľuďmi? Na Slovensku totiž takýto prístup trénerov nie je úplne bežný.
Pretože to tu nie je bežné a malo by byť. Fanúšikovia a celý klub by mali byť ako rodina. Oni majú byť tí, ktorí šíria osvetu o tomto športe.
Hráči by mali chodiť do škôl, podpisovať autogramy v nákupných centrách. Ľudia sa musia naučiť, že Slovan je spôsob života. Musíme byť s fanúšikmi čo najviac prepojení.
Je to niečo, čo ste sa naučili už v detstve?
Keď som bol chlapec, otec ma zobral na zápasy Toronta Maple Leafs. Bol som očarený. Hráči prichádzali, podpisovali autogramy, s fanúšikmi boli úplne prepojení. Odvtedy som fanúšikom Maple Leafs na život a na smrť. Nenávidím ľudí, ktorí fandia Montrealu (smiech).
Ale presne takto musíme vytvoriť prepojenia hráčov na fanúšikov. V hľadisku sú určite deti, ktoré fandia Bakošovi, Pecararovi či Janusovi. Oni musia cítiť, že tí hráči ich poznajú. A preto je dôležitá práca s komunitou.
Hovoríte o tom, že klub musí fungovať ako rodina. Vy ste vo veľkej rodine vyrastali. Čítali sme, že vaši rodičia pomáhali vychovávať v pestúnskej starostlivosti desiatky detí s ťažkými osudmi.
Môžeme tu sedieť hodiny, ja vám porozprávam príbehy a vy o tom môžete nahrať dokument alebo napísať knihu. Ale poviem vám krátky príbeh.
Môj otec 50 rokov pracoval ako údržbár. Teraz má demenciu a mňa by možno ani nespoznal. Mama bola pestúnka.
V malom dome nás bolo stále jedenásť, v jednej izbe sme žili aj štyria. Rodičia mali za tie roky v pestúnskej starostlivosti vyše 250 detí.
Ako chlapec som videl hrozné veci. Možno to najhoršie, čo si dokážete predstaviť. Prebaľovať som sa naučil 11-ročný, pretože moja mama potrebovala pomoc.
Muž sa zo mňa stal veľmi rýchlo, pretože som zažil množstvo zlých vecí a v tom čase bolo potrebné dospieť.
Napríklad k nám prišlo mesačné dievčatko, ktoré malo na predlaktiach popáleniny od cigariet, pretože jeho rodičia to považovali za zábavu. Boli drogovo závislí. Niektoré deti prišli so zlomeninami.
Keď som mal asi desať rokov, rodičia sa snažili adoptovať si černošské dievčatko, ktoré u nás bolo sedem rokov. Stala sa mojou sestrou.
Niektoré deti u nás boli sedem rokov, niektoré dva mesiace.
Mám nevlastného brata, ktorý žije vo Vancouvri. Keď k nám prišiel, boli sme chlapci. Mali sme možno 11 rokov. Jeho mama bola prostitútka v Toronte a zavraždili ju.
Adoptovali sme si ho. Bolo to správne? Nebolo? Ja netuším, ale stal sa mojim bratom. Nerozprávali sme veľa, ale viem, že teraz žije vo Vancouvri.
Boli sme pestúnska rodina. A nebolo to vôbec ľahké.
Ako vás takéto detstvo ovplyvnilo?
Veľmi. Naučilo ma to disciplíne a tomu, aby som bol dobrým človekom. Naučilo ma to pomáhať deťom, byť k nim dobrý, pretože na svete je veľa zlých ľudí.
Vyrastal som vo veľmi zlom prostredí, ale naučil som sa, ako byť silný v akomkoľvek životnom momente.
Ste s niektorými z tých detí v kontakte aj teraz?
Bohužiaľ nie. Ale viem, že veľa z nich malo ťažké životy. Skutočne zlé príbehy.
Sledovali ste počas olympiády zápasy slovenskej reprezentácie?
Áno, samozrejme.
Hokej na Slovensku je najväčšou vášňou vtedy, keď reprezentácia hrá dobre na nejakom veľkom turnaji.
Áno. Myslím si, že Slováci hrali dobre, ale chýbali im v zápasoch o medaily góly. Myslím si, že tréner Országh odviedol s tímom skvelú prácu.
O realizačnom tíme toho veľa neviem, ale s pár členmi som hovoril. Rozprával som sa aj so Samom Takáčom a ten vravel, že v mužstve panovala dobrá atmosféra. Mal pocit, že to dopadlo dobre. A byť tak blízko k zisku medaily je úžasné.
Myslím si, že na Slovensku treba pokračovať vo financovaní a podporovať hokej od najmenších kategórií až hore.
V Kanade je klzisko doslova na každom rohu a my tú hru milujeme, je to ako náboženstvo. A niečo podobné vidím to aj tu na Slovensku, len v tom treba pokračovať a zároveň spraviť hokej dostupným pre ľudí, aby ho mohli hrať.
Ide o náklady. Keď hráte futbal, stačí vám lopta za pár eur. V hokeji potrebujete korčule, rukavice, prilbu, chrániče ramien, holení, suspenzor, nohavice, platíte ľad, trénerov…
Nejako sa to musí osekať, dostať k hokeju viac detí a ďalej rozvíjať programy všade po Slovensku - na Spiši, v Nitre. Budovať nejaké základy.
