Paríž olympiádu nepotreboval, olympiáda potrebovala Paríž. Francúzi si spravili sviatok

PARÍŽ. „Považovali sme sa za ľudí, ktorí sa radi sťažujú a stali sme sa fanúšikmi, ktorí nechceli prestať spievať.“

Slová šéfa organizačného výboru olympiády v Paríži Tonyho Estangueta dokonale vystihli uplynulých 16 dní.

Paríž nepotreboval olympiádu, no olympiáda potrebovala Paríž. Francúzi usporiadali hry, ktoré si budeme dlho pamätať.

Uzavreté stanice, menšie tržby

Francúzska metropola je jednou z najpopulárnejších turistických destinácií, kam prúdia tisíce cestovateľov aj bez nejakej olympiády.

Dalo sa to všimnúť už hneď na letisku – kým na minulých olympiádach sa po prílete nahrnuli desiatky ľudí k stolíku, kde sa vybavovali akreditácie, na letisku Charlesa de Gaulla išlo z jedného letu k olympijskému pultu iba zopár ľudí.

Ani ten pult nebol výnimočný, zdobili ho milé, no nie veľmi grandiózne detské kresby s maskotom či s olympijskými kruhmi.

Kým olympijská akreditácia okolo krku v iných mestách vzbudila vždy pozornosť a možno až určitú formu úcty, v Paríži sa na človeka pozerali skôr s opovrhnutím.

Domáci lamentovali, že pre olympiádu sa v meste nedá žiť tradičný život, okolie hlavných atrakcií bolo uzavreté, ceny verejnej dopravy sa zvýšili, metro na niektorých staniciach vôbec nezastavovalo a klasickí turisti radšej zostali doma, lebo sa chceli vyhnúť olympijskému chaosu.

Taxikár sa posťažoval, že v čase olympiády má oveľa menšie tržby ako zvyčajne, lebo ľudia, „ktorí sú ochotní jazdiť taxíkom, sa z mesta vytratili“.

Mesto svetla, lásky a krásy

Olympiáda je však fenomén, ktorý nenechá chladným ani tých najväčších cynikov a odporcov.

Akonáhle sa začali súťaže a pred našimi očami sa písali tie najrôznejšie inšpiratívne príbehy, tak sa začala meniť aj všeobecná nálada v Paríži.

Prihovorili sa mi cudzí ľudia, zaujímali sa, odkiaľ som, vypytovali sa, či už Slovensko získalo nejakú medailu a, samozrejme nesmela, chýbať otázka, či sa mi páči Paríž.

Olympijské hry si ani nemohli želať krajšie dejisko ako mesto svetla a lásky. Niektoré športoviská boli vskutku ikonické.

Plážový volejbal pod Eiffelovkou asi ťažko niečo ešte prekoná, ale zvláštne čaro mal aj šerm pod oceľovo-sklenou konštrukciou Grand Palais či moderný päťboj vo Versailles.

Ale stačilo sa len tak prejsť po ulici a kam oko zablúdilo, natrafilo na dominantu.

Olympijský oheň v jednej línii s pyramídou Louvru, obeliskom na námestí Concorde, Víťazným oblúkom a novým „víťazným oblúkom“ na La Défense lákal nielen profesionálnych fotografov.

Obyčajný presun autobusom na Stade de France ponúkal vždy jeden konkrétny moment, keď sa medzi výškovými budovami otvoril pohľad na majestátnu baziliku Sacré Coeur.

Merci, les Bleus

Krásy mesta sa dokonale spojili s olympijskými ideami. Podľa údajov organizátorov si väčšinu z 9,5 milióna predaných vstupeniek kúpili Francúzi.

Športoviská boli plné a domáci neúnavne povzbudzovali svojich miláčikov. Na každom športovisku zaznela aspoň raz, ale často aj viackrát francúzska hymna La Marseillaise.

Ako povedal Tony Estanguet – Francúzi nevedeli prestať spievať.