Cestou na zápas sa v autobuse trikrát rozplakal. Weissa cena prekvapila

Keď ho pozvali na galavečer, ani tomu nechcel veriť. Veď kto zíde z očí, zíde aj z mysle. Bývalý reprezentačný tréner VLADIMÍR WEISS posledných päť rokov viedol reprezentáciu Gruzínska, s ktorou dosiahol výborné výsledky. Vďaka tomu zvíťazil aj v ankete Futbalista roka v kategórii najlepší tréner. Cenu, ktorá od tohto roka nesie meno legendárneho Jozefa Vengloša, prevzal s neskrývaným dojatím. V debate s novinármi hovoril o svojich skúsenostiach z Gruzínska a prezradil aj svoj názor na slovenský národný tím.

Gruzínsko bolo krok od postupu na finálový turnaj európskeho šampionátu. Prečo vás prekvapilo, že vašu prácu ocenili aj na Slovensku?

Po tých dlhých rokoch, čo som pôsobil v zahraničí, som nečakal, že si niekto na mňa doma spomenie. Je to o to milšie. Tá cena má dušu. Je to cena pána Vengloša, ktorý bol môj tréner, potom môj učiteľ a v neposlednom rade skvelý človek. Veľmi si vážim, že ju mám.

V dnešnej dobe, bez divákov futbal stráca svoje opodstatnenie. Mal by prinášať radosť, emóciu, ale momentálne je to veľmi ťažké. Som rád, že som po dlhých rokoch som videl niektorých hráčov, ktorých som ešte trénoval. Sám som už neveril, že niekedy sa do tejto spoločnosti vrátim.

Cenu pre najlepšieho futbalistu získal Milan Škriniar. Čo na to hovoríte?

Milan je vynikajúci hráč, výnimočný stopér, cenu si zaslúži. Ja som však cenu prial Jurajovi Kuckovi, za celoživotný prínos pre slovenskú reprezentáciu. Či už za to, ako hral na majstrovstvách sveta, alebo ako potiahol mužstvo v barážových zápasoch na Euro. Bol najlepší hráč minulej kvalifikácie. Zaslúžil by si to za svoju kariéru.

Milan je ešte mladý, mohol počkať, ale samozrejme mu to želám. Vyzerá to, že bude dlho kraľovať, tak ako Marek Hamšík či Martin Škrtel. Teraz nastáva asi éra Škriniara, Dúbravku, Lobotku a iných mladších hráčov. Samozrejme, musia podávať dobré výkony.

V kvalifikačnom stretnutí na Cypre akoby chýbala slovenskej reprezentácii kreativita. Čím to je?

Marek Hamšík je zranený. Veril som, že aj môj syn Vlado sa vráti do reprezentácie, veľmi po tom túžil. Aj keď urobil chyby, je si toho vedomý a ospravedlnil sa. Bohužiaľ sa zranil. Títo hráči by možno pomohli nejakou kreativitou vpredu. Ale aj zranenia patria k futbalu, hrali iní.

Na pódiu ste odkázali hráčom slovenskej reprezentácie, že futbal hrať nezabudli. 

Chcel som ich povzbudiť, že proti Malte si musia viac dovoliť, musia byť drzejší, nemať takú trému, lebo niektorým to zväzuje nohy v reprezentácii. Ja sám som to zažil v národnom tíme, strašne som chcel, a niekedy to bolo na úkor kvality.

Ako tréner Slovenska ste zažili eufóriu po zvládnutej kvalifikácii na svetový šampionát v Južnej Afrike. Teraz ako tréner Gruzínska ste prežívali sklamanie, vo finále baráže ste prehrali so Severným Macedónskom doma 0:1. Viete porovnať zápasy v Chorzówe a v Tbilisi?

Tu bolo teplo, tam bolo zima. Tu išlo o všetko, aj tam išlo o všetko. Tam sme to zvládli, tu, žiaľ, nie. Emócie boli také silné, že priznám sa, asi trikrát som sa rozplakal v autobuse počas príchodu na štadión.

Ľudia skákali pod autobus, päťdesiat tisíc ľudí nás sprevádzalo na ihrisko. Hralo sa bez divákov, ale tí Gruzínci boli neskutoční. O to viac ma prehra mrzela. Aj keď je to len šport, život ide ďalej, sklamanie sa dalo krájať.

Čím to je, že aj malé krajiny dokážu čoraz viac potrápiť aj papierovo silnejších súperov?

Futbal sa neustále vyvíja. Aj menšie krajiny majú zahraničných trénerov, alebo sa učia domáci tréneri. Brániť sa naučí každý, ťažšie je dobyť súperovu bránu, obísť hráča, dať gól. To nám na Cypre chýbalo, ale verím, že s Maltou sa chlapci rozstrieľajú a s Rusmi budú hrať iný zápas, lebo proti ťažkým súperom hráme lepšie.

Je niečo, čo Gruzínci majú a Slovákom chýba?

Proti Cypru by Gruzínci určite viac kľučkovali a hrali jeden na jedného. To majú v sebe. Disciplínu sme sa ich snažili aj s kolegami naučiť. Už sme boli organizovaní, dobre sme bránili, hrali sme aj dobré zápasy.

Vyhrali sme v Španielsku, na to sú Gruzínci hrdí, ale potom sme mali zase problém poraziť Macedónsko. Majú teda väčšie výkyvy. Nie je tam ľahké pracovať, ale vážil som si to a užíval som si to do poslednej chvíle, aj keď s nie veľmi šťastným koncom.

Čo podľa vás potrebuje slovenský tím, aby bol úspešný v kvalifikácii?

Zbierať body. My sme pred Afrikou stratili šesť bodov so Slovincami. Teraz Slovinci výborne začali, zdolali Chorvátov, budeme to mať o to ťažšie. Bude veľký boj o prvé i o druhé miesto. Musíme poraziť Maltu a neprehrať s Rusmi. To je základ. Najlepšie by bolo vyhrať oba zápasy a potom by bolo všetko otvorené.

Od svetového šampionátu v Afrike ubehlo už jedenásť rokov, no v reprezentácii stále figurujú mená ako Peter Pekarík, Marek Hamšík či Juraj Kucka. Teší vás to?

Vtedy sme mali mladé mužstvo, najmladšie na majstrovstvách sveta. Martina Škrtela a Mareka Hamšíka som už zdedil, hrali už aj u môjho predchodcu Janka Kociana. Dal som šancu Vladovi, Miňovi Stochovi, Kucovi, Jankovi Muchovi…

Dôveroval som Róbertovi Vittekovi, ktorý strelil na majstrovstvách štyri góly. Rád som videl chlapcov po desiatich rokoch. Spomienky zostanú, ale zo spomienok človek nemôže žiť naveky. Verím, že ešte môžem niekomu poradiť, pomôcť, či už doma alebo v zahraničí.

Máte už nejaké konkrétne plány?

Chcel by som ísť do klubu, pracovať každý deň, ale tréner si nemôže vyberať. Aj keď niektorí si môžu… Možno si môžem aj ja. Uvidíme. Nejaké ponuky mám, ale nechcem sa unáhliť. Počkám si na ponuku, ktorá ma bude napĺňať.

V Gruzínsku som nežil, chodil som len na zápasy ako legionári. Ale päť rokov na tejto úrovni je náročná práca, nie fyzicky, ale psychicky.

V ankete za vami skončili dvaja vaši bývalí zverenci, Ján Kozák mladší a Pavol Staňo. Ako to vnímate?

Teší ma, že sa im darí. Sú to chlapci, ktorí mi zmenili život. Jano Kozák začínal akciu, keď sme s Petržalkou postúpili s Kajratom Almaty v predkole Ligy majstrov v nadstavenom čase, a Palo Staňo dal ten gól. Tak ako ja som sa im snažil niečo dať ako tréner a človek, aj oni mi to vrátili. Držím im palce aj v trénerskej práci.