Pochádza z umeleckej rodiny, ale jemu učaroval futbal. Zahral si ho na Slovensku, v Španielsku či Nemecku, neskôr trénoval najpopulárnejší slovenský klub Slovan Bratislava, kde sa momentálne venuje talentom. Hosťom podcastu Vykroč bol bývalý futbalový reprezentant SAMUEL SLOVÁK.

Narodili ste sa v Nitre do umeleckej rodiny, obaja rodičia sú známi herci, dedko slávny dirigent, babka aj teta herečky. Prečo z vás vyrástol futbalista?

Sú to v podstate také isté povolania, akurát my máme oveľa viac divákov – navyše nám nadávajú, čo sa v divadle nestáva (smiech).

Mal som k divadlu blízko, prirodzene som sa s bratom v tom prostredí „motal,“ ale nejako ma to neoslovilo. Prišlo mi to také umelé, navyše mi šiel šport hneď dobre a realizoval som sa v ňom.

Aj keď boli pokusy, keď ma dali na základnej škole hneď do divadelného krúžku bez toho, aby sa ma opýtali, či chcem. Ja som bol však rebel a hneď na prvej skúške som im to začal kaziť, keďže som tam nechcel chodiť, chcel som ísť hrať s chalanmi futbal alebo hokej.

Ako vyzerali vaše mládežnícke roky v Nitre?

Nedávno sme sa práve o tom bavili s ďalším výborným futbalistom, Igorom Demom. Bývali sme v starej časti Nitry a mali sme dvor plný športovcov. Spomeniem hokejistu Juraja Štefanku, hráča Sparty Praha Petra Gundu a podobne. Ako správne sídliskové deti sme hrávali futbal, hokejbal a ďalšie športy. Nitra je pre šport dobré mesto, je plná športovísk, alebo aspoň vtedy bola.

Ja som mal šťastie, že vo futbalovom klube vtedy bol Milan Lešický, ktorý zaviedol isté pravidlá, metodiky a podobne, čo mi dalo veľa. Bolo tam veľa detí a ja som mal šťastie, že som začínal práve v čase, keď sa tam tvorila silná akadémia. 

V roku 1989 ste prestúpili do Slovana Bratislava. Dedo aj otec boli slovanisti, bola to teda jasná voľba?

V danom období dostali rodičia ponuku odísť do Bratislavy a tak sme sa sťahovali celá rodina. Bol som vtedy v žiackom veku, šiel som akurát do starších žiakov.

Vtedy mal Inter Bratislava dobré podmienky na trénovanie, vynikajúcu mládež a aj mládežnícky reprezentačný tréner bol z Interu. Keď sa šepkalo, že sa sťahujeme do Bratislavy, interisti okolo mňa „lietali“ a chceli ma do mužstva.

Slovan sa nejako neozýval, až prišiel jeden telefón a volal Rudolf Novák, aby sme prišli na Slovan. Prišli sme na Tehelné pole, otec bol nadšený a ja som hneď pochopil, kam patrím. Interisti boli samozrejme smutní, no ja som sa rozhodol správne.

Slovan mal v tých časoch silný dorast a do A-tímu, ktorý trénoval Dušan Galis, ste prešli napríklad s Jozefom Mužlayom, Igorom Demom alebo Szilárdom Némethom. Dve sezóny po sebe ste stali majstrami Slovenska. Ako ste zvládli náročný prechod z dorastu k seniorom?

Často sa omieľa, aký je ten prechod ťažký. Áno, je ťažký, ale ak ste dobre trénovaný, je to uľahčené. My sme mali v doraste trénera Hrdličku, mali sme nabehané a boli sme aj dosť dobre technicky pripravení.

Keď si nás tréner Galis vybral, pracoval s nami citlivo – dal nás hrať a dal nám dôveru, potom nás zasa nechal oddýchnuť a dal nás aj na tribúnu či na lavičku, neurobil s nami prístup „rýchlo, rýchlo, veľká sláva a potom pád,“ bolo to postupne dobre stimulované a dávkované.

Aj hráči v kabíne, keď videli, že sme posily s novou mladou energiou, ktoré „makajú“ a poslúchajú, nás prijali medzi seba. V kariére je začiatok u mužov dôležitý – u mňa bol dobrý a myslím si, že aj u mojich spoluhráčov.

Zapracovali sme sa do silného Slovana a zažili výbornú éru, keď sme nemali strach z nikoho, ani z mužstiev ako Dortmund. Na Tehelnom poli „horela tráva“ a som rád, že som to ako mladý hráč vtedy mohol zažiť.

V roku 1997 ste zo Slovana Bratislava prestúpili do Tenerife v najvyššej španielskej súťaži. Ako sa prestup zrodil?

V tom čase prestupy neboli ako dnes, keď 16-roční chlapci vedia, že ich snom je dostať sa do zahraničia a oslovujú ich už v tomto veku rôzni agenti. Samozrejme, hráči ako Dubovský či Moravčík už v zahraničí boli, ale my sme boli taká „druhá vlna“ slovenských hráčov, o ktorých sa začali zaujímať zahraničné kluby. Boli sme mladí a nemali sme agentov.

Môj otec trochu predvídal a cez novinára Petra Šurina pátral po nejakom agentovi. Tak sme sa dostali k jednému nemeckému emigrantovi, ktorý prišiel a priniesol tri ponuky, z toho dve vážne – Mönchengladbach z bundesligy a Tenerife. Tenerife vtedy hralo semifinále Pohára UEFA, trénoval ich Heynckes, ktorý si ma aj vybral.

Slovan ma však nechcel pustiť a ani ma, pre mňa z nepochopiteľných dôvodov, ani nepustil, hoci suma to bola aj na dnešné pomery veľká.

Ja som sa medzičasom s Tenerife dohodol, že pôjdem aj tak. Pôvodne som ani nechcel ísť, celé sa mi to zdalo narýchlo, bol som spokojný v Bratislave, mal som aj obavy. Bolo to ďaleko, nebol internet ako dnes a podobne.

Oni ma však zavolali, ukázali mi všetko najkrajšie, čo tam mali – najkrajšiu časť ostrova, najkrajšiu pláž, najkrajšiu reštauráciu – a ešte som videl, ako krásne hrali a dali Espanyolu Barcelona 5:3. Bavil som sa aj s trénerom a keď som prišiel domov, povedal som, že ideme do toho. Napokon sa to nepodarilo hneď a šiel som až o pol roka neskôr, lebo ma nepustil Slovan.

O Tenerife sa hovorí, že je najkrajším z Kanárskych ostrovov. Ako sa vám pracovalo tam, kam iní chodia dovolenkovať? 

Bol to pre mňa veľký skok. Domáce väzby boli silnejšie, tím fungoval na obrovskom tímovom duchu a opustiť to a ísť do cudzieho prostredia nebolo jednoduché.

Som však pomerne šikovný na jazyky a extréme rýchlo som sa učil španielčinu, čo bolo dôležité a veľmi mi to pomohlo. Takisto príjemní boli aj spoluhráči.

Adaptácia na španielsky futbal bola dosť ťažká, nakoľko aj tréner medzičasom odišiel do Realu Madrid a prišiel tam nový tréner, ktorý si priniesol troch svojich hráčov. Trvalo mi to zopár mesiacov, kým som ho presvedčil, že viem naskočiť aj do španielskej ligy.

A život tam? Je to ostrov, sú tam iba dve ročné obdobia – jar a leto, no ja mám rád striedanie všetkých ročných období. Je tam krásne aj dobré miesto na život, no ja som po piatich rokoch už chcel odísť – ostrov mi prišiel maličký, každý druhý týždeň sme lietali tri hodiny do Madridu a odtiaľ ešte hodinu niekam ďalej.

V januári 2004 ste podpísali 2,5-ročný kontrakt s vtedy druholigovým nemeckým 1. FC Norimberg, kde už pôsobili krajania Marek Mintál a Róbert Vittek. Klubu ste pomohli k postupu do bundesligy, ale v ďalších necelých dvoch sezónach ste odohrali iba 14 zápasov. Každý cudzinec pociťuje v zahraničnom klube istý tlak. Ako ste sa s týmto tlakom vyrovnávali a ako prekonával situácie, keď sa veci nediali podľa predstáv ?

Norimberg bol špecifický, keďže ma brali po zranení s tým, že sa uvidí, čo bude, viac-menej som tam šiel na niekoľkomesačnú skúšku, keďže ani klubový lekár neveril, že to bude dobre fungovať. Jediná výhoda bola, že som prišiel zadarmo a aj mal, na ich pomery, nízky plat a bol lacný.

Fantasticky mi vyšiel prvý polrok – všetko mi zdravotne držalo a postupovali sme. Hral som v podstate iba za prémie za zápasy a výhry. Našťastie sme veľa vyhrávali, veľa som hral a automaticky som dostal dvojročný kontrakt. Začali sa mi však kopiť zranenia – svalové aj kolena. Potreboval som trochu rehabilitácie a tréner mi začal menej dôverovať, keďže nemal pocit, že by som bol zdravý.

Tlak som však nemal, keď porovnám Norimberg a Tenerife, španielsky futbal bola iná futbalová úroveň. Bundesliga mala svoje špecifiká fyzického charakteru, ale technicky som bol v Španielsku priemerný, zatiaľ čo v Nemecku ďaleko nadpriemerný, podobne ako Mintál či Vittek sme patrili v Norimbergu technicky medzi špičku.

Skôr mi prekážalo, že v ich očiach som bol iba z polovice zdravý hráč, na čo sú Nemci veľmi prísni. Človek tam musí mať nabehané a natrénované a keď som potreboval úľavu, už na mňa pozerali medzi prsty.

Často spomínate zranenia ako svoj limit. Čo ich spôsobovalo?

Vtedy sa ešte nerobili pravidelne rôzne silové cvičenia, ktoré majú prevenčný charakter. Boli hráči, ktorí to nepotrebovali, ale aj takí, ktorí áno.

Ja som bol vždy výbušný hráč a môj šľachový systém mal byť podporený dobrým silovým tréningom. To sa však nedialo, my sme v Norimbergu ani nemali kondičného trénera a bolo to celé iba v plienkach. Dnes je to súčasťou už dorasteneckých mužstiev a nie je to zlá vec – slúži to ako prevencia zranení.

A možno k tomu prispel aj výbušný spôsob mojej hry systémom „brzda-plyn“ – keď si človek nedá pozor, rýchlo sa vie zraniť. Hoci musím povedať, že v Norimbergu to bolo skôr psychologické, vážne zranenia som tam nemal. Ale oni ma brali tak, že nie som úplne zdravý a nevydržím celé zápasy a preto som iba naskakoval do zápasov.

V drese slovenskej reprezentácie ste odohrali 20 zápasov, ten posledný v roku 2007. Slovensku sa v tom čase nepodarilo postúpiť na finálový turnaj. Napriek tomu - je nejaký silný moment, na ktorý rád spomínate?

Pravda je, že sme boli taká nešťastná reprezentačná generácia. Boli sme aj dobrí hráči, no zároveň dosť neúspešní. (smiech) Neviem, čím to bolo. Najľahšie je vyhovoriť sa, že tréneri neboli na dostatočnej úrovni, čo je možno čiastočne aj pravda, ale ani my hráči sme sa nedokázali výraznejšie zomknúť.

Mali sme momenty, keď sme dokázali odohrať výborný zápas proti silnému mužstvu a potom sme „pukli“ so slabším. Nedokázali sme úplne naplniť očakávania.

Možno to bolo aj tým, že trénerom chýbala taktická vyzretosť, kde my ako legionári sme videli ten obrovský rozdiel medzi tým, čo je v zahraničí a čo je u nás, čo sa týka prípravy tréningu. A možno to bolo v nás, že si lídri nedokázali povedať, aby sme do toho dali všetko bez ohľadu na to, kto nás trénuje.

Do Slovana ste sa ešte vrátili a v jeho drese ako 34-ročný aj športovú kariéru aj ukončili. Stalo sa tak v roku 2010, po derby s Trnavou, ktoré ste ani nedohrali. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a bol to ten správny moment skončiť?

Ja by som ešte hral aj ďalej. Myslím si, že aj tú poslednú sezónu som hral vcelku dobre a bol som užitočný, akurát som potreboval trochu individuálny prístup. V Slovane sme mali trénera Jankecha, na ktorého nedám dopustiť, mám ho rád a ktorý patril k najlepším trénerom na Slovensku.

Aj on ma mal rád, akurát bol stará škola a nejaký individuálny prístup ho trochu otravoval – buď trénujú všetci, alebo netrénuje nikto. Nemal rád nič medzitým, čo však bolo aj v zahraničí bežné – napríklad Totti hral až do 40-ky, ale trénoval už potom individuálne a s mužstvom sa zapojil do tréningu iba dvakrát.

Ja som po tom zápase s Trnavou prišiel za trénerom, že potrebujem úľavu, že ma trochu bolí koleno. On mi na to: „Stále si zranený, tak teraz končíš.“ A ja som na druhý deň prišiel, že teda teraz končím. (smiech)

Je pravda, že by som ešte nejaký čas potiahol, rýchlosť mi nechýbala a mal som mnoho skúseností. Potreboval som aj ja však pochopenie, že už nemôžem trénovať naplno päť dní v kuse.

Ale nevadí, otvorilo mi to dvere do trénovania, mal som už aj nejakú licenciu a o pár mesiacov mi pán Kmotrík dal ponuku trénovať B-mužstvo a prinieslo mi to niečo iné.

Ako ste sa na trénerskú kariéru pripravovali? Mali ste aj nejaký trénerský vzor?

Keď som už končil kariéru, veľmi som si tieto veci študoval – nahrával som si veci na videokazety a bavilo ma to. Ba dokonca ma to bavilo už od detstva. Pamätám si, ako ma raz pán tréner Hrdlička vyhodil z lavičky, keď som raz nemohol hrať dorastenecký zápas a koučoval som mužstvo z lavičky.

On ma chvíľu nechať a potom už vypenil a vyhodil ma na tribúnu, lebo som tam z lavičky vytláčal obranu a „kafral“ mu do remesla, bavilo ma to.

Polovicu kariéry som sa hádal s trénermi, že sa mi nepáčil tréning, prečo robíme ten-ktorý cvik a podobne. Bavilo ma zamýšľať sa nad tým, ako by sme mali trénovať, ako by sme mali byť rozostavení a podobne. Koniec kariéry ma teda zachytil pripraveného na výzvy, čo ma čakali.

Čo sa týka trénerského vzoru, to je ťažko povedať. Tréneri sú inšpiratívni, ale vtedy si nepamätám, že by som sa niekomu chcel vyslovene podobať. V tej dobre „vyletel“ Mourinho, sledovali sme, ako to robí on, ale nemal som vyslovene trénerský vzor.

Váš trénerský postup bol veľmi rýchly. V roku 2011 ste sa stali trénerom B-tímu Slovana, no v auguste 2012 ste už v seniorskom A-tíme vystriedali trénera Weissa a stali ste sa hlavným trénerom. Cítili ste sa dostatočne zrelý a pripravený na výzvy a tlak v A-tíme belasých?

Celé to šlo veľmi rýchlo. B-tím som prebral v zime, keď bol na poslednom mieste, no veril som si, mal som licenciu a dal som do toho celú svoju energiu. Samozrejme, že človek potrebuje aj trošku šťastia, no napokon sme boli na jar najlepšie mužstvo v 3. lige Západ.

Tréner Weiss bol pri mužstve už dlhší čas a povedal, že nateraz stačí a odišiel. A mne zrazu prišla ponuka, aby som to išiel skúsiť na dva-tri zápasy a uvidíme. Cítil som, že aj pri B-tíme sa mám toho ešte čo naučiť, ale situácia sa vyvinula tak, že som bol v tom čase asi najvhodnejší tréner, aby som A-tím prebral a nejakým spôsobom ho reštartoval. Bola to ponuka od majiteľa, dôveroval mi a ako 36-ročnému mi zveril najlepšie mužstvo na Slovensku.

Získali ste síce majstrovský titul aj pohár, ale po vypadnutí v predkole Ligy majstrov s Ludogorcom Razgrad vás vedenie klubu odvolalo. Ako tréner prežíva takýto, možno z jeho pohľadu aj nespravodlivý moment náhleho odchodu od rozbehnutej práce?

Vedel som, že to nie je jednoduchá pozícia, veď aj ako hráč som videl, že sa striedali tréneri na ročnej báze, okrem trénera Weissa. Vedel som, že úspech je chvíľkový. Vyžrebovali nám Razgrad, čo bol enormne silný súper, ktorý hral štyri roky po sebe potom Ligu majstrov. Doma sme hrali výborne, vyhrali sme, ale vonku to už nebolo ono a vypadli sme.

Hneď na to prišla prehra s Trenčínom, ktorá bola po dobrom výkone a zápase, no spravili sme viaceré chyby a prehrali sme. Tak sa rozhodlo, že končím a príde k zmene. Bral som to ako fakt, hoci možno by mi prospelo v tej dobe to ešte potiahnuť a učiť sa aj na chybách. Tréner sa tiež musí učiť aj na chybách, chyby sú súčasťou procesu formovania trénera, ako aj každého človeka či zamestnanca.

Vo futbale je to však niekedy veľmi rýchle, chyby znamenajú stratu bodov, hoci bol iba začiatok sezóny. Bral som to ako fakt, ani som sa nehneval, bolo to normálne komunikované.

Bez práce ste dlho neostali. Dostali ste ponuku z Liberca, kde ste však pomerne rýchlo napokon aj skončili. Prečo?

Liberec každé tri-štyri roky prechádza obmenou kádra, kolobeh sa uzavrie a niečo sa buduje. Mali sme aj smolu, že sme tam vliezli práve vtedy, keďže Jan Nezmar nám zavolal, aby sme prišli a skúsili pracovať s odchovancami a mladým mužstvom. Zároveň mal majiteľ ambíciu aj niečo dosiahnuť v tabuľke a niekoho nakúpiť. Nastali tam teda situácie, ktoré som nemal úplne pod kontrolou.

Mužstvo bolo napokon rozdelené na dvoch-troch veteránov a veľa mladých hráčov bez nejakej vízie aké posily prídu a zároveň s ambíciou, ktorá k Libercu patrí, avšak mne nebola v čase príchodu akcentovaná – mne bolo spomínané, že ideme mužstvo budovať, ale zmenilo sa to a chceli byť vysoko aj v tabuľke a niečo dokázať aj v pohári.

Mali sme smolu na strieľanie gólov, mali sme veľa remíz a tým pádom nám chýbali body. V dnešnom trojbodovom systéme musíte vyhrávať, remízy veľmi nepomáhajú, a nám sa to nedarilo.

Vedenie prišlo s tým, že sme v tabuľke nízko, hoci máme celkom fajn herný prejav, navyše mi nepomohol v tomto prípade ani mladý vek, keďže starší majitelia chceli potom skúseného staršieho trénera. Napokon tam aj taký prišiel namiesto mňa a vydržal tam iba tri mesiace...

V zime prišiel Bakoš či Breznaník, doplnili mužstvo a Liberec šiel potom v tabuľke nahor.

Už v mladom veku ste mali možnosť trénovať špičkové slovenské a české kluby. Prečo ste po odchode z Liberca už nepokračovali v klubovej kariére, ale zamierili ste na Slovenský futbalový zväz?

Dobrá otázka. Zistil som, že vrcholový trénerský život znamená, že človek musí byť vyrovnaný s tým, že cestuje minimálne po Česku a Slovensku. Skúsenosť z Liberca mi stačila, bol som tam vtedy sám bez rodiny a povedal som si, že tak to úplne nechcem. Bavilo ma trénovať, dosiahol som aj úspechy, ale nechcel som žiť niekde sám alebo ďaleko od Bratislavy.

K tejto úvahe sa pripojila ponuka zo zväzu, ktorá bola pre mňa zaujímavá – pracovať na mládežníckej sekcii a niečo vytvoriť. Zväz bol vtedy vcelku naklonený vytváraniu akadémií, ktoré v zahraničí už bežne fungovali. Ponuka ma zaujala, a hoci som mal ponuky aj z ligových klubov, nevedel som si predstaviť, že budem chodiť domov raz za mesiac či tri týždne a podobne. To mi nevyhovovalo v rámci rodinného života.

Ako sa futbal v posledných rokoch a desaťročiach zmenil a ako sa na tieto zmeny adaptujete vy ako tréner?

Veľa sa rozpráva, že futbal sa mení, ale podľa mňa sa až tak veľa nezmenil. V iných športoch sa veci zmenili výraznejšie, napríklad v hokeji brankársky výstroj.

Vo futbale sa za 150 rokov zmenili v podstate iba tri kľúčové pravidlá – ofsajd, striedanie hráčov a malá domov. A teraz prišla štvrtá – VAR, ktorý mení spôsob hry, ubúda surovosti či držaní rukami.

Rýchli hráči však boli vždy, aj v roku 1976, keď Československo vyhralo majstrovstvá Európy a v zostave bolo 8 Slovákov. Všetko, možno až na výnimku Ondruša, to boli rýchli hráči. Pivarník bol extrémne rýchly, Gögh, Čapkovič, Masný, Švehlík boli všetko rýchli hráči. Futbal je vždy taký rýchly, akí sú rýchli hráči.

Iste, dnes možno taktika priestor zmenšuje a veci treba robiť rýchlejšie. Ale aj vtedy boli obdobia, kedy sa „stláčalo“ ihrisko a potom zasa nie. Nemyslím si, že futbal je stále rýchlejší a rýchlejší, podľa mňa má rôzne obdobia. Niekto so mnou nemusí súhlasiť, ale podľa mňa je to komplexná hra, ktorá sa minimálne menila.

Futbal je čoraz populárnejší, už aj Indovia ho pozerajú a kriket je v ohrození. (smiech) Všetci chcú hrať futbal a neviem, či sa už aj v Kanade viac detí neprihlásilo na futbal namiesto hokeja minulý rok. Je to čoraz populárnejší šport, ale nemyslím si, že princípy sa zmenili – stále platí, že rýchlejší hráč má výhodu, že je dôležitá kreatívna myšlienka a podobne. 

V roku 2020 ste spolu s Marekom Mintálom prijali ponuku asistovať trénerovi Štefanovi Tarkovičovi pri vedení slovenskej seniorskej reprezentácie. Kvalifikovali sme sa na majstrovstvá Európy, kde sme vyhrali s Poľskom, ale zápasy so Švédskom a Španielskom už také vydarené neboli. Čo vám táto skúsenosť dala?

Vynikajúce zážitky. Tréner Tarkovič urobil výbornú prácu, keď sa mu podarilo dotiahnuť starších skúsenejších hráčov späť do reprezentácie. Nás s Marekom si narýchlo zobral k sebe, za čo som veľmi rád, lebo to bola skvelá skúsenosť pracovať na takomto fóre. Navyše sa nám podarilo vyhrať finále kvalifikácie v Belfaste a postúpiť, čo nie je každodenná vec.

Začiatkom roka 2025 ste sa stali šéfom mládežníckej akadémie Slovana. Ako pod vaším vedením napreduje a funguje?

Myslím si, že imidž akadémie Slovana bol horší, než ako sa s ňou pracovalo a to z rôznych dôvodov. Na Slovan sa vždy ľudia pozerajú štýlom „ukážte, čo viete, chlapci z Bratislavy.“ My sme však tomu ani nejako nepomáhali, aby sa takýto imidž zmenil.

Pravda je však taká, že niektoré iné mestá to majú s infraštruktúrou ľahšie, my máme akadémiu na dvoch miestach, nie je to úplne scelená a „vycukríkované.“ Na druhej strane, každý rok-dva sa dostane hráč z akadémie do A-mužstva, čo nie je úplne zlé. Takisto aj predaj Strelca bol dobrý, on tiež vyrastal v akadémii.

Som však presvedčený, že sa to dá robiť ešte lepšie, len sa potrebuje spojiť viac vecí – od skautingu, cez tréningový proces, zabudovávanie hráčov do A-mužstva, B-tím a podobne. Je to proces, ktorý trvá nejakú dobu, kým si to všetko sadne.

Máme vyhrnuté rukávy a každý sa snaží robiť najlepšie, ako vie. Máme veľa detí, veľa šikovných chlapcov s talentom, ktorých treba podchytiť a dobre ich viesť. Veci sa vždy dajú robiť lepšie a to je náš cieľ.

V Bratislave dlhodobo chýba systematická podpora športu a výstavba novej infraštruktúry. Pomohol v tomto smere úspech A-tímu Slovana, keď sa dostal do hlavnej fázy Ligy majstrov, aj vám mládežníkom?

Nám to, paradoxne, skomplikovalo situáciu, keďže každý teraz chce hrať za Slovan, aj malé deti. My však máme obmedzenú kapacitu, hoci Inter či Petržalka sú na tom, čo sa kapacity a podmienok týka, ešte horšie.

Dovolím si však tvrdiť, že veľké slovenské mestá trpia na nedostatok futbalových ihrísk. Takisto nemáme atletický ovál, nemáme poriadnu halu, väčší počet plavární a podobne.

Slovanu by napríklad „bodlo,“ ak by bolo v Bratislave viac lokálnych klubov, kde by s deťmi pracovali a my by sme ich „pozbierali“ o niečo neskôr. Takto ich však máme odmalička u seba, keďže v Bratislave nie je až tak veľmi kde trénovať a najlepšie podmienky máme my.

Aj majitelia Slovana dlhodobo hovoria o výstavbe modernej profesionálnej akadémie 21. storočia. Schyľuje sa k tomu?

Je to nevyhnutnosť a určite to bude. Pribúdajú nám deti, chlapci aj dievčatá, a všetci chcú hrať futbal. Slovan je dnes populárny klub tak, ako má v Bratislave byť a každý, kto môže, chce hrať za Slovan. My na to musíme nejako reflektovať a ihriská potrebujeme, ideálne všetky na jednom mieste.

Verím, že v priebehu niekoľkých rokov Slovan tento krok urobí, je to dôležité aj z imidžového hľadiska, aby sa aj mládež dostala na úroveň, kde je dnes A-mužstvo.

Má nádherný štadión, klubové suveníry, hrajú sa európske poháre, ale aj na ligu chodí veľakrát aj 10-tisíc divákov. K tomu treba, aby aj mládež bola v krajšom šate, než dnes.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za úspešného a zaspávate spokojne?

Toto asi platí, keďže sa tiež zobúdzam netrpezlivý. (smiech) V princípe áno, hoci som s veľa vecami nespokojný, ako každý trochu ambiciózny chlap, to však k tomu patrí.

Nesťažujem sa, vyrastal som medzi futbalistami, ktorí boli rovnako talentovaní, no nemali toľko šťastia ako ja. Poznal som toľko trénerov, ktorí tvrdo pracovali a nič nevyhrali, no mne sa to podarilo. Človek však nemá nikdy zaspať na vavrínoch a má mať pred sebou nejaké výzvy. Ja si ich viem nájsť, oni si takisto vedia nájsť mňa a nechcem sklamať ľudí, ktorí mi veria. To je aj taká moja auto-motivácia.

Nie vždy zaspávam úplne spokojný, niekedy je to aj neskoro, ale zobúdzam sa netrpezlivý.

Máte štyroch synov - Martina, Juraja, Šimona a Samuela. Váš otec vždy hovoril o tom, aký dôležitý je pri výchove detí osobný príklad. Aký otec ste pre nich vy a aký je vzťah synov ku športu?

Vzťah je dobrý. Mali trochu smolu, že robili futbal, hoci najstarší robil aj kanoistiku, čo bolo pre mňa výborné, lebo som si karloveskom ramene sadol do podniku, absolútne som nerozumel tomu, čo a ako trénujú a veľmi sa mi páčilo, ako sa premávali na lodičkách. Nevedel som, či je tréner zlý, či je syn dobrý, nič som nevedel a bolo to úplne skvelé, bolo to najkrajšie obdobie. (smiech)

Ďalší hrali futbal a to bolo už ťažšie – toto mi prekážalo, tamto mi prekážalo. Bol som ešte aj na zväze v tom čase, tak som pozeral, čo majú robiť a nerobia a musím povedať, že dnes, keby sa dalo vrátiť čas, tak to robím úplne inak. Ale vtedy to bolo aj také nervózne, že nie všetko funguje tak, ako by som ja chcel.

Dodnes majú super vzťah k športu, futbal hrávajú kdekoľvek, hoci už žiaden z nich profesionálne. Sú dobrí futbalisti, no keď sa dostali do nejakého veku, museli sa rozhodnúť čo a ako ďalej.

Kedysi ste povedali, že ak by ste boli taký futbalista, aký ste kuchár, bola by to skvelá kariéra! Ako ste na tom s varením dnes? Ste lepší kuchár alebo tréner či manažér?

Pre mňa je varenie koníček číslo jeden, veľmi ma to baví. Asi to máme v rodine, teta Kamila mala reláciu, otec je výborný kuchár, ja som to asi nejako podedil. Variť som sa naučil sám v Španielsku, pretože boli mesiace, keď som tam bol sám, manželka vtedy ešte študovala na škole a prinútilo ma to k tomu.

Zároveň to bola vždy vášeň – kúpiť si dobrý produkt, skúšať si rôzne postupy a techniku. Bez techniky a postupov nie je dobré jedlo. Je to ako vo futbale, technika je veľmi dôležitá a dopracuje sa k nej človek iba a len praxou. Potom ešte treba talent na chute či kreativitu.

Osobne si myslím, že som dobrý kuchár, no určite existuje ešte oveľa vyššia úroveň amatérskych kuchárov ako ja. Ale baví ma variť, hoci teraz varím trochu menej, keďže chodievam domov neskoro.

O čom ešte snívate z pracovnej či súkromnej stránky o päť či desať rokov?

Mám veľmi rád, keď vidím hráča, ktorý ma pobaví. Momentálne mi vo futbale chýba to, že keď som na tribúne, aby ma na ihrisku niekto pobavil, spravil niečo neočakávané, mal nejakú osobitnú vlastnosť. Myslím si, že v minulosti toho bolo viac, hráči boli viac samorasty. V práci by som teda rád videl častejšie hráča, ktorý vymyslí niečo, kvôli čomu sa postavíme a zatlieskame.

V súkromnom živote verím, že ostaneme zdraví a táto krajina sa trošku zorientuje, aby sme sa nemuseli úplne hanbiť, to je pre mňa dôležité. A iné neviem, nechajme sa aj prekvapiť, nedá sa všetko naplánovať.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Vstávam tesne pred budíkom. Ale budík si pre istotu vždy nastavím. Dvakrát za kariéru sa mi totižto stalo, že som zaspal na tréning – vypovedal mi telefón a dokonca ma prišiel zobudiť kustód domov, že kde som a čo sa deje. Tréner ma potom, samozrejme, vyhrešil, čo si dovoľujem, že som raz-dvakrát za dvadsať rokov meškal do práce. (smiech)

A rituál? Vytiahnem maslo z chladničky, aby sa trochu roztopilo pred tým, než sa naraňajkujem. To robím stále a už automaticky.

A ráno sa nemôže zaobísť bez kávy.