Dvadsaťročný Dušan Sedlák hrával futbal za Čaňu, Ždaňu a Geču. Napriek jeho mladosti však prišiel čas rozhodovať o jeho budúcnosti a Dušan zavesil kopačky na klinec.
Pokračoval v rodinnej tradícii a na futbalových ihriskách začal pôsobiť ako rozhodca.
O dôvodoch svojho rozhodnutia povedal: „K rozhodovaniu som mal vždy blízko. Už ako malý chlapec som vnímal, ako môj otec chodieval na zápasy najvyššej súťaže a mohol som ho sledovať v televízii.
Po tom, ako otec ukončil rozhodcovskú kariéru, som sa ako sedemnásťročný začal pohrávať s myšlienkou, že by som pokračoval v jeho šľapajach.
Otec ma do ničoho netlačil a nechával to na mne, aby som sa rozhodol, či sa chcem stať rozhodcom alebo chcem pôsobiť ďalej ako hráč.
Zlom prišiel, keď ma raz oslovil predseda komisie rozhodcov ObFZ Košice – okolie Boris Benedik s tým, že práve prebieha školenie nových rozhodcov a či by som nemal záujem. Na jeho ponuku som bez dlhšieho váhania kývol a za pár týždňov som bol rozhodcom.“
Nesprávne vyhodnotenie situácie
Byť arbitrom nie je jednoduché. Prichádzajú zápasy dobré aj horšie. Aj mladý rozhodca sa s takými stretol:
„Môj prvý mužský zápas bolo pohárové stretnutie medzi TJ Ploské a KAC Jednota Košice. Bol to jednoduchý zápas, ktorý skončil 1:6 pre hostí, ale prežíval som ho veľmi intenzívne, nakoľko rozhodovať mužom je oveľa väčšia zodpovednosť ako nejaké stretnutie prípraviek alebo žiakov v okrese.
Ešte som toho veľa neodrozhodoval a ťažko mi vybrať jeden najlepší alebo najhorší zápas.
Avšak mám jeden, keď som nesprávne vyhodnotil situáciu, keď na mňa po mojom rozhodnutí vybehlo asi päť hráčov a minimálne dvaja do mňa vrazili. Považoval som to za inzultáciu a preto som predčasne ukončil stretnutie.
Po zápase sme spolu s kolegami nevedeli odísť z kabíny rozhodcov, pretože nás pred ňou čakali hostia a nechceli nás pustiť domov bez vysvetlenia.
Napokon som zistil, že sa o inzultáciu jednať nemalo, keďže došlo len k nenásilnému vrazeniu do rozhodcu. Za nenásilné vrazenie do rozhodcu sa vylučuje z hry.
Tento zápas ma prinútil viac sa teoreticky a mentálne pripravovať na takéto nezvyčajné a náročné situácie, aby som ich v budúcnosti dokázal vyriešiť správne.“
Divákov vôbec neriešim
Na Slovensku futbalu rozumejú všetci, a tak niekedy ľudia z tribún cítia potrebu vysvetliť rozhodcom, ako by to malo byť správne, často aj veľmi nevyberanými výrazmi.
Aj Dušan Sedlák sa s takýmto správaním stretáva: „Neobjektívne a vulgárne správanie divákov tu vždy bolo, je aj bude. Popravde, ja ako rozhodca divákov na stretnutí vôbec neriešim.
Naopak, skôr sa zasmejem na nejakých hláškach, ktoré zvyknú adresovať na moju osobu.
Avšak osobne to ako fanúšik futbalu odsudzujem, keďže veľakrát sa na stretnutí nachádzajú aj deti, ktoré dostávajú veľmi zlý príklad a toto správanie potom často krát replikujú po svojich rodičoch. Je na každom, ako sa k tomu postaví.“
Slušná komunikácia
Pri tak mladom rozhodcovi je dôležité aj získanie autority. Mnohí hráči sú podstatne starší. Dušan Sedlák to vidí takto:
„So staršími hráčmi je to vždy komplikované. Úplne rozumiem tomu, že starší hráč, ktorý toho odohral veľa aj vo vyšších súťažiach, nebude úplne rešpektovať mladého chalana, ktorý rozhoduje a chce byť na ihrisku osobnosťou a autoritou.
Preto som k nim vždy maximálne slušný a snažím sa získať ich úctu tým, že im už pred začiatkom stretnutia vykám a komunikujem s nimi pokojným tónom hlasu.
Takto pristupujem nielen k starším hráčom, ale aj ku každému inému hráčovi bez ohľadu na vek. Tým, že im prejavíte úctu, vám vaše správanie často zrkadlia a sú úctiví tiež.“
Cenné rady otca
Mladý arbiter má to šťastie, že pri plnení týchto neľahkých futbalových úloh má podporu tých najbližších:
„Najviac ma jednoznačne podporuje môj otec. (Dušan Sedlák starší je bývalý prvoligový rozhodca).
Hneď od začiatku mojej rozhodcovskej kariéry so mnou rozoberal každé stretnutie a radil mi vo všetkých oblastiach. Niekoľkokrát sme dlho sedeli do noci za stolom a kreslil mi, aké je ideálne pozičné postavenie pre rozhodcu a ako mám využívať flexibilný diagonálny systém.
Bez jeho podpory a rád by som nebol tam, kde som teraz. Možno by som nebol ani rozhodcom a dúfam, že sa mi raz podarí dosiahnuť to, čo dosiahol on.“
Fyzický aj mentálny oddych
Jeho život však nie je len o futbale: „Mimo zeleného trávnika to mám veľmi jednoduché. Počas týždňa pracujem na mojej fyzickej kondícii. Aspoň trikrát mám bežecký tréning a aspoň raz silový tréning vo fitnescentre.
Mimo toho študujem na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach a popri tom všetkom si stále snažím vyhradiť čas pre moju rodinu, priateľku a kamarátov.
Zimná prestávka pre všetkých rozhodcov znamená oddych. Oddýchneme si nielen fyzicky, ale hlavne mentálne.
Mne osobne zimná prestávka vždy prospeje a pred prvým jarným kolom sa už neviem dočkať, kedy konečne vybehnem na zelený trávnik.
Môj režim sa nijako výrazne nemení. Stále sa točím v tom istom kruhu škola, tréning, rodina a tak to mám rád,“ dodáva Dušan Sedlák na záver nášho rozhovoru.
