V Pezinku žije rodina, ktorá svojou aktivitou pobláznila celé okolie. Starý otec Jozef Tománek založil pred štyridsiatimi rokmi vo vinárskom mestečku neďaleko Bratislavy 1. judo club, neskôr sa pridali deti a vnúčatá. 

Rodinný klan sa už môže v džude pochváliť niekoľkými výbornými výsledkami. Najväčšie úspechy dosiahla šestnásťročná Patrícia Tománková, ktorá sa pred dvoma mesiacmi tešila z titulu dorasteneckej majsterky sveta. Na nedávnom vyhlasovaní cien pre mladého športovca v letných športoch v Európe, Piotra Nurowského, skončila tretia.  

„Mám sestru majsterku sveta,“ hovorila pre Sportnet s hrdosťou staršia sestra Silvia. 

Štyridsaťročná tradícia

Jozef Tománek založil džudistický klub v roku 1983. „Bol som džudista amatér. Synom sa šport páčil, preto som založil klub v Pezinku. Spočiatku som s nimi chodieval do Bratislavy, skoro dva roky. V Pezinku sa o džudo začalo zaujímať veľa detí, tak sme sa rozhodli založiť klub,“ vysvetlil sedemdesiatpäťročný pán, ktorý stále aktívne trénuje. 

„Na prvom nábore bolo stodvadsať detí. Bol z toho ošiaľ. Stále pracujeme s mládežou a deťmi,“ doplnil syn Jozef. 

Neskôr klub prevzali synovia, postavili novú halu. „Má dvadsať rokov. Je to jediná špecializovaná hala na džudo na Slovensku. Je to naša výhoda,“ pýšil sa syn. 

„Halu sme si sami vybudovali. Nikto nám ju nedal. Pozemok je náš, platíme každoročne daň. Sme seriózna firma. Mali sme všelijaké pôžičky, už je to však všetko v poriadku. Všetko sme vyplatili,“ vyjasnil starý otec. 

Zakladateľ klubu je doteraz aktívny. Aj v čase rozhovoru viedol tréning pre najmenšie deti. „Už mám dosť rokov, mohol by som džudo aj nechať,“ schuti sa zasmial. 

Láska od detstva

V klube pôsobia najmladší členovia rodiny Tománkovcov – súrodenci Silvia (21), Jozef (18), Patrícia (16) a Barbora (10) a ich sesternica Lenka (18). 

„Otec nás viedol k džudu odmalička. Bola som ešte v škôlke. Mohla som si vybrať, robila som aj gymnastiku. Nakoniec však rozhodlo džudo, pretože sme chodili spolu s bratom Jožkom. Pridala sa i sesternica Lenka. Mali sme to v rodine. 

Chodievali sme spolu na tréningy, hrávali sme sa spolu. Obľúbili sme si to. Neskôr prišla aj Paťka. Všetci sme to spolu zvládali až po najmladšiu Barborku,“ opísala celý proces najstaršia dcéra. 

„Veľmi sa mi to zapáčilo a nechcel som robiť nič iné,“ doplnil jediný syn. 

„Otec ma k športu viedol už v detstve. Chcel však, aby som bola všestranná a skúšala aj iné veci. Chodila som na atletiku alebo spev. Najviac ma však bavilo džudo,“ prezradila Lenka. 

Akú spoločnú vlastnosť majú všetky deti? 

„Cieľavedomosť. To je najsilnejšia vlastnosť, ktorá v nich je. Zo športovej stránky je každé dieťa iné. Niekto je viac silový, niekto viac technický, iný zas vytrvalý. Nie sú rovnaké typy,“ vysvetlil otec aj strýko, ktorý je zároveň ich tréner. 

Šport lieči i boľavú hlavu

Jozef Tománek stredný trénoval deti od ich útleho detstva. Niekedy sa stalo, že mu zaklamali, aby sa vyhli tréningu. 

„Bolí ma hlava bola najpoužívanejšia výhovorka,“ zhodli sa všetky deti. 

Najmladšia Barborka mlčala a zakrývala úsmev. „Ona sa ešte nemôže priznať,“ smiala sa najstaršia sestra. „Mne sa stále chce chodiť na tréningy,“ oponovala desaťročná školáčka. 

„Bolo ťažké ich prekuknúť. Je to riziko. Buď im uverím alebo nie. Do určitej miery som musel tlačiť, aby šli trénovať. Keď im to na tréningu šlo, tak som pochopil, že ich tá hlava až tak veľmi nebolela. Alebo šport lieči,“ pousmial sa otec. 

„Boli trochu neposední, ale inak pozorní. Ľahko sa učili,“ zaspomínal starý otec. 

Podľa detí otec nebol prísny tréner. 

„Niekedy sme si však vymýšľali, keď sa nám nechcelo ísť na tréning alebo do školy. Nenechal nás však uliať sa z tréningov, keď sme boli malí. Dobre robil. Dostali sme správnu disciplínu,“ priznala Patrícia. 

„Vybudoval v nás disciplínu tým, že nás nenechal robiť si, čo chceme. Šport je celkovo o dodržiavaní disciplíny,“ pritakala Silvia. 

Inšpirácia z Japonska

Otec vie, že je dôležité deti motivovať. Jednou z motivácií sú aj výjazdy do Japonska, kde hľadajú kvalitné podmienky na tréning. Prvýkrát šli v roku 2017. 

„Mal som myšlienku. Japonci sú v džude najlepší a chcel som sa učiť od nich. Najskôr som tam zobral iba vlastné deti – Silviu, Jozefa a Patríciu. Obzreli sme si prostredie. Pochopil som, že je to niečo iné ako na Slovensku. Môj pohľad na džudo sa zmenil. 

Vedel som, že musím vycestovať ešte raz. Dal som dokopy väčšiu skupinu detí z klubu, ktoré sú už dnes reprezentanti Slovenska,“ uviedol otec. 

Spočiatku chodievali iba v januári, neskôr dvakrát ročne. „Na začiatku roka šla celá skupina a druhýkrát v roku už šla menšia skupinka reprezentantov,“ pokračoval. 

Hlavným dôvodom sústredení v krajine, kde má šport svoj pôvod, je kvalitný sparing a konkurencia.