BRATISLAVA. Kým Tadej Pogačar zbieral tituly na majstrovstvách sveta a Európy, paralelne sa uskutočnili preteky, ktoré boli viac sledované ako obvykle.
Osemdňová Tour de Langkawi bola totiž poslednými súťažnými pretekmi jednej z výrazných postáv poslednej dekády a zároveň celej nórskej cyklistiky.
Do Malajzie premiérovo zamieril Alexander Kristoff, ktorého cieľom boli dve etapové víťazstvá. Zbierku triumfov by nimi zaokrúhlil na sto.
V 38 rokoch mal stále chuť víťaziť, no forma už nebola taká, aby to na mladších súperov stačilo. Kariéra rodáka zo Stavangeru sa napokon skončila nielen bez povestnej čerešničky, ale aj bez toho, aby prešiel cieľom.
Brutálny šport
Kristoff mal v Malajzii pomerne veľa šprintérskych šancí. Najbližšie bol k víťazstvu v tretej etape, v ktorej iba tesne nestačil na Mattea Malucelliho.
Počas víkendu mal posledné dve šance, no jeho nádeje na zaokrúhlenie úctyhodnej zbierky pominuli už 110 km pred cieľom sobotňajšej etapy.
Jazdec tímu Uno-X Mobility škaredo spadol, a tak sa namiesto víťazného gesta rozlúčil s kariérou odretým chrbtom, lakťom a zakrvavenými rukami.
VIDEO: Pád Alexandra Kristoffa v čase od 10:15 min
"Nie je to spôsob, akým som chcel ukončiť kariéru, ale cyklistika je brutálny šport a rýchlo sa mení. Ruky mám krvavé, nemohol som držať riadidlá.
Po tom, čo som bol trochu chorý, som sa cítil lepšie, ale spadol som. Nebudem sa tým už príliš zaoberať, život ide ďalej," cituje ho portál Cyclingnews.
Hoci posledný cieľ v kariére nesplnil, jeho životopis obsahuje štyri etapové víťazstvá na Tour de France, olympijský bronz, titul majstra Európy či triumfy z monumentov Miláno - San Remo a Okolo Flámska.
Tiež je rekordér v počte etapových vavrínov na pretekoch Okolo Ománu (9) a štyrmi úspechmi na klasike Eschborn-Frankfurt prekonal Erika Zabela.
Kristoff: Nemám čo ľutovať
V roku 2017 mal na dosah víťazstvo, ktoré by prevýšilo všetky ostatné. Na domácej pôde v Bergene šprintoval z výhodnej pozície o titul majstra sveta.
Ešte 150 metrov pred cieľom si myslel, že sa ním stane, no potom sa spoza neho vyrútil muž v bielomodrom drese a víťazstvo mu vyfúkol.
"Keď som niekoho cítil na mojom zadnom kolese, dúfal som, že to nie je Sagan. Bohužiaľ, bol to on a všetci vieme, že v takýchto dojazdoch je veľmi dobrý. Bolo to o zopár centimetrov," vravel smutne Kristoff.
VIDEO: Zostrih z pretekov elite na MS v cyklistike 2017
Nenadviazal tak na jediného majstra sveta z Nórska v hromadných pretekoch Thora Hushovda, od ktorého triumfu uplynulo už pätnásť rokov.
"Premýšľal som o tom šprinte tisíckrát, ale nemám čo ľutovať. Nemyslím si, že som urobil chybu alebo mi dochádzala energia. Keby bola trať trochu dlhšia, možno by som vyhral," zaspomínal si pre La Gazzetta dello Sport.
Pre Petra Sagana to bol tretí triumf v sérii, pričom priznal, že mu bolo Kristoffa trochu ľúto, keďže vyhrať pred domácimi fanúšikmi by bolo výnimočné.
Napriek tomu má Kristoff oveľa lepšie spomienky na Bergen ako na Dauhu, kde o rok skôr takisto pomýšľal na dúhový dres. Nóri však záver zbabrali.
Edvald Boasson Hagen mal rozbiehať špurt, ale len on sám vie, aké mal v danej chvíli úmysly. Napokon šprintoval aj on, dokonca sa obaja skoro zrazili. Kristoff sa vtedy vyjadril, že ho jeho krajan sklamal.
Viedol ho nevlastný otec
Obaja sú rovesníci, no za väčší talent bol považovaný Boasson Hagen.
Kým Kristoff ako 22-ročný jazdil za kontinentálny tím Joker - Bianchi, rodák z mesta Rudsbygd vyhral Gent - Wevelgem, dve etapy na Giro d'Italia, dve na Okolo Poľska či celkové poradia na Eneco Tour a Okolo Británie.
"Bál som sa, že nedosiahnem Edvaldovu úroveň. Keď som bol v kategórii do 23 rokov, mal som obdobie, keď som neveril, že sa stanem profesionálom," priznal pre nórsky denník Aftenposten.
Jeho prvým trénerom bol nevlastný otec Stein Ørn, ktorý bol kardiológ v Univerzitnej nemocnici v Stavangeri, no pochádzal z cyklistickej rodiny.
Jeho otec Per sa v roku 1963 zúčastnil Pretekov mieru, sestra Gunhild skončila na 37. mieste v olympijských pretekoch 1992 v Barcelone.
"Začínal som s futbalom, ale časom som to nebral veľmi vážne. Bol to Stein, kto ma priviedol k cyklistike. Trénoval ma od mojich deviatich rokov.
Keby nebolo jeho, nie som si istý, či by som bol cyklistom. Možno by som bol nejaký treťoligový futbalista," hovoril účastník trinástich Grand Tour.
Úprimný a bez manierov
Vyvrcholením ich práce bol bronz na OH v Londýne 2012, keď vyhral Kristoff šprint skupiny za dvojicou Alexander Vinokurov a Rigoberto Urán.
"Vždy som si bol vedomý toho, čo ten chlapec dokáže. Trochu ma prekvapuje, že to ostatní v Nórsku nevideli," povedal Ørn po pretekoch pre Aftenposten.
VIDEO: Alexander Kristoff získal bronz na OH v Londýne 2012
Napokon Kristoff prekonal Boassona Hagena v mnohých ohľadoch. Má viac celkových triumfov, vyhraných etáp na Tour alebo vyhral dve monumentálne klasiky, čo sa jeho rovesníkovi nepodarilo ani raz.
Drží tiež rekord v počte víťazných etáp na pretekoch Okolo Nórska, ktorých bude súčasťou aj po aktívnej kariére. Prijal totiž pozíciu ambasádora.
"Veľmi sa z toho teším. Je to podujatie, ktoré pre mňa veľa znamená. Vyhral som tu jedenásť etáp a úspechy, ktoré som dosiahol v Stavengeri či celkový triumf z roku 2019, patria k míľnikom mojej kariéry," uviedol.
Počas nej pôsobil v tímoch BMC Racing, Kaťuša, UAE Emirates, Intermarché - Wanty a posledné tri roky strávil v domácom Uno-X Mobility.
"Odviedol si skvelú prácu. Bol si vždy úprimný a bez hviezdnych manierov. Nastavil si štandard, z ktorého bude nórska cyklistika ťažiť celé generácie," dodal na Instagrame reportér Sindre J. Olsen.
