Čo pochovalo chodecký maratón? Ruský doping, odplata a zrada vlastných

BRATISLAVA. Olympijská chodecká päťdesiatka v sapporskom parku Odori v noci na piatok nášho času bude jubilejná – dvadsiata. Ale aj posledná. Tretiu desiatku na parížskych Hrách 2024 už nenačne. Úmrtný list pretekom na 50 km vystavila tvrdohlavá Bachova exekutíva Medzinárodného olympijského výboru za asistencie v ponižujúcom predklone sa hrbiacich členov chodeckej komisie Svetovej atletiky. 

Chodiť je ako jesť či spať. Každodenná nevyhnutnosť, najvšednejšia potreba, najsamozrejmejšia samozrejmosť. Od chvíle, keď sa náš najstarší predok odvážil vzpriamiť a postaviť na dve dolné končatiny. 

Všednosť chôdze spôsobila, že do dejín športu vyštartovala s oneskorením. Na programe antických hier nefigurovala, hodno však pripomenúť, že ich účastníci prechádzali previerkami schopností na mesačnom sústredení v Élide, po ktorom sa deň pred začiatkom hier všetci zoradili do okázalého sprievodu na čele s hellanodikmi a až do Olympie vzdialenej približne 60 kilometrov kráčali pešo.

Prvú slávnu éru však chôdza zažila ešte pred Coubertinovou obnovou hier vo forme novovekých olympiád – dokonca dávno pred ňou, začiatkom 19. storočia. Vďaka anglickej šľachte a jej záľube stávkovať. Sprvu vsádzala na konské dostihy, neskôr i na súboje pedestriánov. Týmto latinským názvom pomenúvala chlapíkov, ktorých preslávili nohy (pedes). Nohy, ktoré si trúfli aj na vzdialenosti, vtedy súvislým behom nedosiahnuteľné. 

Najchýrnejším pedestriánom na Ostrovoch bol škótsky kapitán Robert Barclay zo známej bankárskej rodiny, ktorý v lete 1809 v rámci stávky o 1000 guineas prešiel 1000 míľ (1609 km) za 1000 hodín, pričom každú hodinu odšliapal jednu míľu a na osvetlenom okruhu v Newmarkete ho sledovalo 10-tisíc zvedavcov denne. Móda preskočila aj oceán: Matthew Algeo v knihe Pedestrianizmus tvrdí, že v období 1870 – 1890 divácky najpopulárnejší šport v USA nebol bejzbal, box ani dostihy, ale – chodecké súťaže.

Olympijský debut v rámci desaťboja 

Pedestriánov neskôr obvinili z profesionalizmu, ale od zaradenia chôdze do programu anglických majstrovstiev v atletike (1866) ju už nešlo negovať. Na novovekých Hrách mala premiéru v ich druhej repríze v americkom St. Louis 1904 – ako súčasť desaťboja!

Podoba neskoršej kráľovskej disciplíny sa vtedy ešte len hľadala, všetkých desať disciplín muselo skromných sedem účastníkov z dvoch krajín (okrem USA ešte z Veľkej Británie) zvládnuť za jediný deň a štvrtou v poradí bola chôdza na 880 yardov...

O štyri roky organizovala Hry kolíska moderného športu, ktorá na londýnskych OH 1908 ponúkla chodcom dokonca dve disciplíny: vypísala preteky na 3500 m aj na 10 míľ (16,093 km).

Na štarte kratšej stál aj Slovák Štefan Drubina, bratislavský rodák a chodecký líder Uhorska – v druhom z troch rozchodov na 3500 m skončil v osobnom rekorde 18:44,6 min piaty, do finále, ktoré bolo v ten istý deň, však z každého postúpili len prví traja (celkovo ho klasifikovali na 19. mieste). Na štokholmských OH 1912 reprezentoval na 10 km, ale nedošiel do cieľa.

Ideálna kombinácia: 20 a 50 km

Bez chôdze boli len Hry 1928 v Amsterdame. Američania ju v Los Angeles 1932 nielenže vrátili do programu, ale aj povýšili: na 12 a pol kilometrovom okruhu v Griffith-Parku, vôbec najväčšom zámorskom mestskom parku, usporiadali vydarený olympijský debut pretekov na 50 km. Dostali výstižný i chytľavý prívlastok „chodecký maratón“ a stali sa štandardnou súčasťou OH.

Po druhej svetovej vojne pribudol protipól: v Londýne 1948 a v Helsinkách 1952 súťažili chodci aj na 10 km a od Melbourne 1956 až dodnes na 20 km. Od barcelonských Hier 1992 pochodujú o olympijské medaily už aj chodkyne – najskôr na 10 km, od Sydney 2000 na 20 km.

„História olympijskej päťdesiatky sa začala písať už medzi vojnami, kým dvadsiatky až po druhej, ale nešlo o náhodnú, lež dômyselnú, priam ideálne trafenú kombináciu disciplín pre dva typy chodcov: kratšia pre rýchlostné a dlhšia pre vytrvalostné,“ konštatuje legendárny tréner Juraj Benčík, ktorý viedol československú, nórsku aj slovenskú reprezentáciu.

Predtým si sám obe trate vyskúšal na moskovskej olympiáde 1980: na 20 km ho diskvalifikovali (potom pri trati povzbudzoval svojho mladučkého zverenca, neskôr olympijského šampióna Jozefa Pribilinca, aby napriek úpalu došiel až do cieľa) a na 50 km skončil trinásty.

Televízie ako supervisor: chodia či behajú?

Chôdza nikdy nemala na ružiach ustlané a núdzu o neprajníkov. Úškrnky nad komickými pohybmi bokov chodcov patria medzi najneškodnejšie – u detí sú dôsledkom veku a u dospelých neochoty či neschopnosti pochopiť, že vo väčšej rýchlosti sú automatické, čiže prirodzené.

Najčastejšie, najúčinnejšie i najzákernejšie sú zasa obvinenia, že nechodia, ale bežia. Zásada „from heel to toe“, požiadavka nášľapu od päty k prstom, platila už v pedestriánskej ére. Neskôr sa do pravidiel dostala aj podmienka neustáleho kontaktu aspoň jednej nohy s podložkou a vystretého kolena opornej nohy od prvého dotyku so zemou po moment vertikály. 

Dodržiavanie regulí v chôdzi stráži toľko arbitrov ako v žiadnej inej disciplíne. Využijúc technický pokrok sa koncom minulého storočia televízne spoločnosti vtelili do role supervisora a módnymi „mŕtvolkami“ chodcov oboma nohami vo vzduchu zosmiešňovali rozhodcov, ktorí reagovali tak, že začali diskvalifikovať aj za domnelé „lufty“. 

Dôsledkom boli o. i. tragikomické závery súťaží na 20 km na olympiáde v Sydney 2000. V mužskej Mexičana Seguru diskvalifikovali štvrť hodiny po tom, čo sa dotešil z domnelého triumfu a za víťaza vyhlásili Poliaka Korzeniowského, ktorý práve novinárom dovysvetľoval, prečo nezopakoval atlantské zlato.

V závere ženskej dvadsiatky stiahli z trate dve líderky a v tuneli na štadión aj tretiu, domácu Savillovú. Dôjsť do cieľa dovolili až štvrtej – Číňanke Wang Li-ping...

Keď vedecký výskum dokázal, že oko vie identifikovať iba letovú fázu dlhšiu ako šesť desatín sekundy, IAAF do pravidiel doplnila, že previnením je len „ľudským okom postrehnuteľná strata kontaktu chodca so zemou“. Televízie postupne prestali zneužívať „mŕtvolky“, rozhodcovia sa zbavili stresu a začiatkom tohto storočia počet kontroverzných vylúčení výrazne klesol.

Atletika si pohnevala MOV dištancom Rusku 

Pohodu v chodeckej komunite narúšal len rast počtu dopingových prípadov po zavedení analýz biologických pasov (2012). K tradičným hriešnikom z radov vrhačov a bežcov pribudli aj chodci – najmä ruskí, sústredení v Saransku u trénera Viktora Čjogina. 

Ak si ako hostitelia MS 2013 neželáte škandál, štyri jeho najväčšie esá (Borčina, Kirďapkina, Kanajkina a Kaniskovovú) pošlite na maródku, poradil Rusom v predvečer moskovského šampionátu Senegalčan Lamine Diack, vtedy ešte šéf svetovej atletickej federácie (IAAF).

Už tušil, že mu horí pod zadkom, lebo etická komisia MOV sa od roku 2011 zaoberala podozreniami z jeho korupčného správania – ale zjavne mľandravo, tak si to trúfol. Navyše v máji 2013 sa prezidentom MOV stal Nemec Thomas Bach, o ktorom sa tvrdilo, že má nadštandardné vzťahy s ruským prezidentom Vladimírom Putinom...

Zvrat v kauze ruského dopingu sa začal v decembri 2014, keď Svetová antidopingová agentúra zriadila nezávislú vyšetrovaciu komisiu vedenú Kanaďanom Richardom Poundom, šéfom WADA v jej úvodnom desaťročí (1997 – 2007). V správe z novembra 2015 o. i. potvrdila zapojenie Ruskej atletickej federácie do systémového dopovania športovej reprezentácie štátu. 

Na najvyššom poste svetovej atletiky vtedy už nestál Diack – augustové voľby jeho nástupcu vyhral lord Sebastian Coe, zamlada strednotratiar, olympijský šampión 1980 a 1984 na 1500 m, neskôr aj prezident Britskej olympijskej asociácie a organizačného výboru londýnskych OH 2012.

Exekutíva IAAF pohotovo zareagovala a jasným pomerom hlasov 22:1 rozhodla o provizórnej suspendácii ruskej federácie. V júni 2016 ju potvrdila a na Hrách v Riu de Janeiro umožnila štart len v zámorí žijúcej diaľkárke Darji Klišinovej (skončila deviata). 

Svetová antidopingová agentúra navrhla generálne vylúčiť Rusko z účasti na OH 2016, ale MOV to odmietol. Dokonca aj po tom, čo sa prevalilo, že Rusi pod rúškom noci počas ZOH 2014 v Soči v oficiálnom antidopingovom laboratóriu vymieňali obsah pozitívnych močových vzoriek svojich reprezentantov na Hrách a nahrádzali ich staršími negatívnymi!

Rozhodnutie alibisticky presunul na športové federácie, z ktorých sa ku kolektívnemu trestu (aj vzhľadom na krátkosť času) pridala len vzpieračská – Športový arbitrážny súd, na ktorý sa Rusi odvolali, dal jednej i druhej za pravdu.

Olympijský šéf Thomas Bach sa s čudnou výhradou o „zlom načasovaní“ oboril na tú, ktorá návrh WADA prijala prvá – atletickú. Zožal za to kopu kritiky, najtvrdšiu od nemeckého diskára Roberta Hartinga. „Bach je súčasť dopingu, a nie antidopingu,“ vyhlásil a dodal, že sa za krajana hanbí.

Odplata: olympijské zbohom 50-ke 

Medzi MOV a Svetovou atletikou, ako sa od jesene 2019 nazýva IAAF, odvtedy nevládnu vzťahy, aké by mali byť medzi vrcholnými orgánmi olympijského hnutia a športu odjakživa pokladaného za hlavný či nosný pod piatimi kruhmi. 

Ilustráciou je spôsob a odôvodnenie vyradenia chodeckej päťdesiatky z programu parížskych OH 2024. Disciplínu s 90-ročnou olympijskou tradíciou MOV arogantne vyhlásil za anachronizmus a najvyčerpávajúcejšie preteky v programe Hier, ktoré treba zlikvidovať. 

Bachovi projektanti športu budúcnosti tvrdia, že mladé publikum nemá záujem o dlhé súťaže, hoci nepredložili hodnoverný celosvetový prieskum mienky, a touto floskulou sa oháňajú v prípadoch škrtania disciplín či presadzovaní nových. 

Mimochodom, okaté nadbiehanie mladi je zrejmé i zo skladby noviniek, neraz okopírovaných z programu OH mládeže.

Olympijské šéfstvo tlačilo atletické do redukcie počtu disciplín na OH o to viac, o čo horšie s ním vychádzalo. Súčasťou Bachovej Agendy 2020 bola „podpora rodovej rovnosti“, no atletika v nej mala oproti olympizmu náskok minimálne konskej dĺžky.

Jedinou súťažou bez dámskej verzie bola chodecká 50-ka, a tú IAAF napochytro odpremiérovala na londýnskych MS 2017 – tak, že ženy postavila na štart s mužmi. 

To sa už však vedelo, že MOV úspešne loboval u členov chodeckej komisie IAAF. V stanovisku z apríla 2017 totiž varovala, že „chôdza je v zraniteľnej situácii“ a „ak neodporučíme žiadne zmeny, je vysoko pravdepodobné, že si MOV presadí vlastné riešenie“. Navrhla zaviesť miešanú chodeckú štafetu 4 x 5 km (tento nápad sa nemohol zrodiť inde, ako v Bachovej kuchyni) a zmeniť chodecké trate mužov aj žien na polmaratónske. 

Chodcov prvá zradila vlastná komisia  

Olympijského šampióna 1980 na 20 km Taliana Maurizia Damilana, viac než dve desaťročia šéfa komisie, ale aj člena komisie, legendárneho trojnásobného olympijského víťaza na 50 km, Poliaka Roberta Korzeniowského, vzápätí niektorí elitní chodci označili za zradcov – vyčítajúc im, že dnes ako marketingoví manažéri na športe len zarábajú. 

Hviezdy ako olympijskí víťazi Austrálčan Jared Tallent, Slovák Matej Tóth, francúzsky majster sveta Yohann Diniz či prvá svetová šampiónka na 50 km, Portugalčanka Ines Henriquesová, v petícii žiadali zachovať tradičné dĺžky tratí.

Ich názor však Damilanova komisia arogantne ignorovala a neskôr odporučila 20 a 50 km vymeniť u oboch pohlaví za súťaže na 10 a 30, prípadne 35 km. Napokon kapituloval aj Coe a exekutíva Svetovej atletiky... 

„Šéfovia atletiky stratili chrbtovú kosť a šéfa MOV hnevá, že na chôdzu nemôže predávať drahé vstupenky, lebo prebieha v uliciach – s maratónom sú to jediné olympijské slávnosti, ktoré sleduje každý, kto chce, a nie, kto na to má,” skonštatoval kanadský medailista MS 2019 Evan Dunfee.

Slovenská elita je jednotne proti

Chodecká komunita s výnimkou členov jej vlastnej komisie, na výber ktorých však nemá vplyv, reagovala prekvapujúco jednotne, čo platí aj o domácej. Chôdza je tromfové odvetvie slovenskej atletiky. Obaja historicky jediní olympijskí atletickí šampióni si zlato vypochodovali: prvé Jozef Pribilinec v Soule 1988 a druhé Matej Tóth v Riu de Janeiro 2016. 

Pribilinec na rozdiel od Tótha bol typický dvadsiatkár, päťdesiatky má na konte len asi tri (osobný rekord 4:16:41 z pretekov v Mexiku počas sústredenia v roku 1984), takže ho možno pokladať za relatívne nezaujatého.

„Tak ako bežecké, aj chodecké odvetvie potrebuje vytrvalostnú disciplínu. Tvrdenie, že diváci neznášajú dlhé súťaže, nie je pravdivé. Vyvracia ho obľuba maratónu, pretekov v cestnej cyklistike či golfových súťaží,“ vraví. „Funkcionári MOV sledujú svoje finančné záujmy, niektorí zavše ani nevedia, o čom rozhodujú, a nechávajú sa ovplyvniť lobistami.“ 

„Päťdesiatka je kráľovská disciplína – úspechy v nej som si viac vážil ako dvadsiatkárske,“ tvrdí „obojživelník“ Pavol Blažek, účastník štyroch OH. Dodáva, že keby jeho donútili niektorú trať zrušiť, zvolil by dvadsiatku: „Medzi 20 a 35 km nie je veľký rozdiel, 35-ka sa pôjde v podobnom tempe. Ideálna je však 50-ka, v ktorej po 35. kilometri chodec bojuje najmä sám so sebou.“ 

Štefan Malík, najúspešnejší zo šurianskej chodeckej dynastie, ktorý na olympiádach 1996 a 2000 zašiel 50 km pod štyri hodiny a na MS 1995 skončil jedenásty, nezaprie v sebe vyštudovaného pedagóga: „Zrušenie najdlhšej trate chôdzi ublíži, vychovávala k vytrvalosti, ktorú človek v živote potrebuje ešte viac ako rýchlosť, a nútila aj takticky myslieť, lebo sa na nej neraz rozhodovalo až v závere.“

Poslednú olympijskú päťdesiatku v Riu 2016, ktorá pôsobila ako príbeh napísaný elitným scenáristom, prežil v televíznom štúdiu v úlohe spolukomentátora priameho prenosu. „Bol to silný zážitok umocnený eufóriou z Tóthovho víťazstva,“ pritakáva.

Mocov dedo chodil peši do Viedne – za robotou

Nestora čs. chôdze, svetového rekordéra a olympionika 1960 Ladislava Moca, ktorý budúci mesiac oslávi deväťdesiatiny, sme otázkou, čo hovorí na verdikt vyradiť 50-ku z programu OH, zaskočili.

„Prvý raz počujem, že by to mala byť definitíva,“ zareagoval. „Keďže som za 70 rokov zažil veľa vyhrážok chôdzi aj niekoľko avíz jej konca, odpovedám: Oni rýchlo pochopia, že by to bola veľká a večná škoda, a vrátia sa k nej. Veď dnes už desaťtisíce ľudí vedia, že chôdza je šetrnejšia na kĺby ako beh a pravidelne chodia. Výhrady k neúnosnosti 50 km dĺžky pretekov mi pripadajú komické, lebo môj dedo chodil peši za robotou až do Viedne...“

Juraj Benčík, ktorý po Mocovi prevzal šéftrénerstvo v banskobystrickej Dukle i v čs. reprezentácii, sa tiež nevie zmieriť s pochovaním chodeckého maratónu: „Neznášam násilné búranie tradícií, stop päťdesiatke spôsobí len straty, ochudobní odvetvie, športovcov aj divákov.“ 

Blen na jazyku má aj špičkový francúzsky chodec Yohann Diniz: „Postavili nás pred hotovú vec. Stali sme sa pešiakmi na politickej šachovnici.“ Na otázku, či sa po kariére nechce stať atletickým funkcionárom, odvetil: „Nie, vôbec nie. Kriváctvo mi nie je vlastné.“

Trojnásobný olympionik Peter Korčok už ním je, ale na národnej úrovni – desaťročie stojí na čele slovenskej atletiky. Nad pozíciou tej svetovej v olympijskom hnutí sa snaží o nadhľad. Ak však musí konštatovať, že „hĺbková očista svetovej atletiky, o ktorú sme sa snažili a aj ďalej snažíme, náš šport paradoxne oslabila a výsledkom je významná redukcia počtu atlétov na olympijských hrách a možnosť ovplyvňovať atletický program aj z vonkajšieho prostredia”, tak je navidomoči, že zmeny si nevyžaduje svetová chôdza, ale najvrchnejšie, olympijské poschodie sveta športu.