PAULÍNA BÁTOVSKÁ FIALKOVÁ ukončila kariéru vo chvíli, keď stále patrila medzi najlepšie biatlonistky sveta.

Ešte v Kontiolahti vybojovala tretie miesto vo vytrvalostných pretekoch a so súťažným kolotočom sa rozlúčila siedmym miestom v Holmenkollene.

„Viem, že keby som pokračovala ešte jednu, dve sezóny, tak by som vedela byť stále plus-mínus rovnako dobrá,“ povedala v rozhovore pre Sportnet.

Zároveň však otvorene priznáva, že nechcela čakať na moment, keď už nebude vládať a výsledky ju prestanú napĺňať.

V rozhovore sa vracia k najväčším momentom kariéry, k obdobiam, keď sa jej darilo, ale aj k tým najťažším, keď sa trápila zdravotne aj psychicky. Hovorí aj o sklamaniach mimo trate a o tom, čo všetko musela biatlonu obetovať.

Keď ste prešli cieľom v Holmenkollene, aká bola prvá myšlienka, ktorá vám prebleskla hlavou?

Prvá myšlienka bola, že toto je naposledy, čo pretínam pomyselnú pásku. Hneď nato sa na mňa vrhli ľudia z môjho tímu a začali sme oslavovať, takže to malo veľmi rýchly spád. Nestíhala som si to všetko uvedomovať a až spätne, keď si to pozerám na fotkách a videách, mi tie pocity a emócie viac dochádzajú.

Aké sú tie pocity teraz, keď sa na to pozeráte spätne?

Už sa na to pozerám trošku zmierenejšie s tým, že to skončilo, ale stále si myslím, že reálne mi to bude dochádzať až trošku neskôr. Až keď si dostatočne oddýchnem a keď moje telo aj moja myseľ, ktoré boli roky nastavené na tréning, budú chcieť znova ísť do toho režimu a ja už nebudem musieť a budem mať iný program.

Vtedy si myslím, že mi to bude dochádzať najviac. A ešte úplne najviac mi to bude dochádzať až v novembri, keď sa začne nová biatlonová sezóna a ja tam už nebudem, len ju budem sledovať. Vtedy ma určite chytí nejaká nostalgia.

Myslím si však, že je to úplne normálne u všetkých športovcov, ktorí ukončia kariéru.

Prevládala vo vás skôr úľava alebo smútok?

Ani jedno, ani druhé. Podľa mňa to nebol smútok, lebo ja som nebola smutná v ten deň. Spravila som výborný výsledok, mala som krásnu rozlúčku, ale určite mi to bolo v tej chvíli ľúto, že je to naposledy. Raz to však prísť muselo.

Úľavou by som to takisto nenazvala, lebo biatlon ma bavil posledné roky a nebola som vyhorená, takže to nebolo o tom, že by mi padol kameň zo srdca, že už je koniec.

Skôr to bola taká ľútosť, že opúšťam komunitu ľudí a celý biatlonový svet, lebo za tie roky to prirastie k srdcu. Človek má pocit, že patrí do nejakej skupiny ľudí, a navyše je to sledovaný a populárny šport, takže ho v istom zmysle opúšťam. To mi bolo ľúto.

Máte pocit, že ste kariéru ukončili v správny čas?

Myslím si, že áno. Keby som si to nemyslela, tak to neurobím. Viem, že moja výkonnosť bola stále vysoká a dobrá. Dokonca viem, že keby som pokračovala ešte jednu alebo dve sezóny, stále by som vedela byť plus-mínus rovnako dobrá.

Mojím cieľom nikdy nebolo pokračovať až do momentu, keď už nebudem vládať, budú ma predbiehať na trati a budem z toho úplne demotivovaná a unavená. Toto som nikdy nechcela.

Vždy som chcela končiť v rozpoložení, keď stále dokážem byť jedna z najlepších na svete. Nedá sa povedať, že na vrchole, pretože môj vrchol bol v sezóne 2018/2019.

To je pre mňa dôležité, pretože do ďalšieho života a do spomienok z mojej biatlonovej kariéry si odnášam to pozitívne – že som bola medzi najlepšími a bola som schopná postaviť sa na pódium aj vo svojej poslednej sezóne. Toto som chcela, takže som s tým spokojná a myslím si, že som to urobila správne.

Ktorý moment by ste označili ako najväčšiu radosť v kariére?

Bolo viacero takých momentov, pretože som prechádzala aj úspešnými, aj menej úspešnými sezónami. Jedna z najväčších radostí bola určite získanie môjho prvého pódia vo Svetovom pohári. Mala som 26 rokov, bolo to v Ťumeni v Rusku a bola to obrovská radosť.

Bolo to v poslednom štarte sezóny, takže som si to preniesla aj do ďalších sezón a chytila som sa toho nastavenia, že som na pódiu a chcem pre to spraviť všetko.

Veľká radosť bola aj návrat po tom, čo som sa stala mamou. Osem mesiacov po pôrode som vyhrala letné majstrovstvá sveta. Bola to trochu iná radosť, možno ani nie úplne z toho víťazstva, ale z toho, že som sa dokázala vrátiť tak rýchlo a hneď sa zaradiť tam, kde som skončila, a byť dobrá.

Bola to aj dvojnásobná radosť, lebo som vtedy nechala prvýkrát dcérku doma a odišla som na niekoľko dní preč. Mala osem mesiacov a veľmi ma potešilo, že to malo význam, že som tam nešla zbytočne. Takých momentov bolo samozrejme oveľa viac.

Spomeniete si na moment, keď ste si prvýkrát povedali, že patríte medzi svetovú špičku?

Myslím si, že to bolo niekde okolo olympiády v Pjongčangu 2018. Obsadila som tam piate miesto, pričom som nepatrila medzi favoritky na top výsledok. Bolo to také, že sa mi to podarilo, a v tej sezóne som potom získala aj pódium. Odvtedy som sa tam už držala a zaradila som sa medzi najlepšie.

Ktorý výkon mal najbližšie k dokonalosti?

To viem celkom presne. Bol to výkon v Holmenkollene 2022, konkrétne stíhacie preteky, kde som sa posunula z ôsmeho miesta na tretie. Bolo to po dvoch veľmi ťažkých sezónach po covide, keď som sa trápila zdravotnými aj výkonnostnými problémami.

Bolo to obdobie, keď som dokonca zvažovala koniec kariéry už v tom roku 2022. Potom sa to zlomilo na olympiáde v Pekingu a následne sme mali ešte posledné tri Svetové poháre. V tých stíhacích pretekoch som sa postavila na pódium po sezóne, ktorú som začínala výsledkami za osemdesiatym miestom.

Bolo to pre mňa psychicky jedno z najnáročnejších období v mojej kariére a ukončila som ho tak, že som sa z toho dostala a predviedla výkon, ktorý považujem za dokonalý – štyri čisté položky.

Najväčšie sklamanie?

Sklamaní bolo samozrejme veľa. Jedno z najväčších bola posledná olympiáda Milano Cortina, kde som si myslela, že som výborne pripravená aj psychicky nastavená, a dodnes neviem, čo by som spravila lepšie, ale nevyšlo to. To bolo veľké sklamanie, aj keď sa na to už pozerám s nadhľadom.

Veľkým sklamaním bol aj spor so Slovenským zväzom biatlonu, respektíve s jeho vtedajšími predstaviteľmi, ktorí boli štatutári zväzu. Po veľmi dlhých rokoch obety – mojej, mojich rodičov aj môjho tímu – sa k nám postavili veľmi nepekne. Nechcem, aby sa to zamietlo pod koberec, preto to spomínam. To bolo pre mňa veľké sklamanie v rámci športu.

Najväčšia chyba, na ktorú ste nikdy nezabudli?

Majstrovstvá sveta v Östersunde 2019, kde som takmer vyhrala, ale netrafila som poslednú dvadsiatu ranu. Veľmi som sa tam triasla, preto som pred poslednou ranou urobila drep, ale aj tak som ju netrafila.

VIDEO: Paulína Fialková počas MS v Östersunde 2019

Keby som ju trafila, bola by som majsterka sveta. Bolo to veľmi blízko. Skončila som piata a keby som mohla opraviť jeden moment v kariére, bol by to tento.

Ktoré strediská ste mali najradšej?

Najradšej som mala dve – nemecký Ruhpolding a nórsky Holmenkollen.

A ktoré vám sedelo najmenej?

Určite Oberhof.

Kedy ste cítili najväčší tlak?

Najväčší tlak som cítila v sezónach po covide, keď som mala zdravotné problémy a výkonnosť išla dole. Spadla som z vrcholu úplne dole a veľmi som to chcela prelomiť, ale telo so mnou nespolupracovalo.

Trvalo 15 mesiacov, kým sa z toho dostalo. Sama som si spôsobila problémy, keď som počas covidu trénovala. Veľmi som tlačila na pílu a chcela som sa čím skôr vrátiť. Mám pocit, že som robila jednu chybu za druhou. Bolo to pre mňa veľké ponaučenie.

Bol to aj najťažší návrat?

Určite áno.

Akú najväčšiu obetu ste kvôli biatlonu urobili?

Tu je odpoveď celkom jasná. Obetovali sme tomu všetko. Už od strednej školy – čas, kamarátstva, normálny život. Ťažko si udržíte priateľov mimo športu, keď ste 250 dní v roku na sústredeniach.

Najväčšia obeta však prišla po tom, čo som sa stala matkou a musela som občas cestovať bez dcérky. Ten čas mi už nikto nikdy nevráti, ani tú materskú dovolenku, ktorú som si nemohla užiť. Verím, že si to vynahradím a všetko je tak, ako má byť.

Čo vás držalo nad vodou v ťažkých obdobiach?

Rodina – manžel, rodičia a blízki ľudia, ktorí videli moju snahu a podporovali ma.

Vedeli ste sa z neúspechov rýchlo otriasť?

Našťastie som splachovací typ. Aj keď mi preteky nevyšli, tak som si to v sebe potrebovala spracovať, utriasť a hodiť za hlavu. Častokrát sa stalo, že na druhý deň alebo ďalší týždeň som pretekala oveľa lepšie.

Keď to však bola dlhšia séria, ako v tých dvoch najhorších sezónach, podpora rodiny bola veľmi dôležitá. Viem, že ak by som to chcela vzdať, tak by ma podporili. V konečnom dôsledku som to bola ja sama, kto rozhodol, či má ešte zmysel pokračovať ďalej.

Ktorá olympiáda bola pre vás najsilnejšia a prečo?

Olympiáda v Pjongčangu 2018 bola výsledkovo najlepšia. Obsadila som tam piate miesto vo vytrvalostných pretekoch a piate miesto s dievčatami v štafete, takže to bola najúspešnejšia olympiáda.

Aj celkovo bola možno taká najnormálnejšia, už som ju vnímala tak, že som na olympiáde ako profesionálny športovec.

Úplne najkrajšia bola možno moja prvá olympiáda v Soči 2014, kde to bolo podľa mňa najkrajšie pripravené, najkrajšie zorganizované a celkovo taká najkrajšia olympiáda.

Ja som tam však vtedy bola ešte s nedostatočnou výkonnosťou a nebola som dostatočne pripravená súťažiť na olympiáde, takže výsledkovo to bolo veľmi slabé. S odstupom času, keby som si mohla vybrať, či na tú olympiádu pôjdem alebo nie, tak by som si vybrala, že nepôjdem.

V Pjongčangu ste napriek tomu zažili aj ťažký moment v miešanej štafete. Ako si na to spomínate?

Takých momentov potom bolo viac, ale teraz sa na to pozerám už úplne s nadhľadom. Bola to jednoducho chyba a to sa môže stať hocikomu.

V ten deň sa však niečo pokazilo, vôbec mi to nesadlo a mala som úplne mimo rany v ľahu. Bola som z toho úplne zdevastovaná, pretože som pokazila štafetu na olympiáde, ako nikdy predtým ani potom.

Nepokazila som to len sebe, ale celému tímu, a preto ma to tak veľmi mrzelo. Vtedy ma však všetci v tíme podržali, poľutovali ma, poklepali po pleci a podľa mňa mi to odpustili, lebo videli, že ma to úprimne mrzí. Dnes sa na to už nepozerám ako na nejakú tragédiu, je to šport.

Čo vás materstvo naučilo ako športovkyňu?

Naučilo ma lepšie si organizovať čas a byť efektívnejšia nielen v živote, ale aj v tréningu. Naučilo ma, že menej je niekedy viac a že niektoré veci, ktoré som dovtedy riešila, sú v skutočnosti veľmi banálne a nepodstatné.

Nevzdávala som sa ani predtým, takže materstvo ma v tom len utvrdilo. Keď sa niečo nepodarí na prvýkrát, neznamená to, že je koniec, ale treba vytrvať a pokračovať ďalej.

Čo by ste chceli, aby o vás raz povedala dcéra ako o športovkyni?

Určite by som bola rada, keby bola na mňa hrdá. Ona to síce nevie, ale tieto posledné dva roky boli extrémne ťažké a chcela by som, aby raz povedala, že jej maminka je hrdinka, lebo to zvládla a doniesla domov tieto medaily – či už tie dve, alebo štyri, keď jej ukážem aj tie z majstrovstiev sveta.

Že to jednoducho zvládla a že je na ňu hrdá. Ak to však nepovie, je to v poriadku, pretože ona si toto obdobie nebude pamätať a budeme jej to ukazovať len na fotkách. Zároveň by som bola rada, keby povedala aj to, že so mnou precestovala svet, že bola na rôznych miestach na sústredeniach a všetko to videla.

Aký je najväčší rozdiel medzi vašou biatlonovou generáciou a dnešnou?

Najväčší rozdiel je asi ten istý ako v celej spoločnosti. My sme trávili viac času spolu. Mimo sezóny bolo viac akcií, ktoré ani nesúviseli priamo s biatlonom.

Dnešná generácia sa podľa mňa veľmi sústreďuje len na šport, nebavia sa medzi sebou tak ako my, sú viac na telefónoch a chcú byť príliš skoro profesionálni. Myslím si, že to nie je úplne šťastné. Toto je ten najväčší rozdiel.

Vidíte dnes niekoho, kto vás môže nahradiť?

Myslím si, že každý športovec je individuálny. Je to individuálny šport a každá osobnosť je iná, každý si píše svoj vlastný príbeh.

Som zástanca toho, že každý si musí vyšľapať vlastnú cestu a robiť veci po svojom, aby uspel. Máme viacero mladých biatlonistov, ktorí majú dobré predpoklady a dobre našliapnuté. Treba im dať čas, pretože čas je to, čo teraz najviac potrebujú.

Takisto aj priestor, aby sa postupne zlepšovali a vybudovali svoj systém a svoju cestu k úspechu. Dnes sú mladí športovci veľmi sledovaní, majú veľkú mediálnu aj marketingovú pozornosť, čo je na jednu stranu dobré, ale zároveň nemajú taký pokoj na postupný progres.

Chcú byť príliš rýchlo tam, kde som bola ja, ale takto to v športe nefunguje.

Aká bude vaša budúcnosť?

Chcela by som ostať pri športe. Neviem dokedy, ale momentálne je pre mňa šport stále taký dôležitý a zaujímavý, že by som pri ňom chcela pôsobiť. Ako trénerka sa však nevidím, skôr možno ako mentorka.

Zatiaľ nemám konkrétne plány a ani ich nechcem mať, pretože si potrebujem naozaj oddýchnuť a utriediť si to v hlave. Myslím si, že som skončila v takom rozpoložení, že si to môžem dovoliť.

Mám aj súkromné plány, ktorým sa chcem venovať, pretože na ne nebol posledné roky čas. Chcem si na to nechať priestor a postupne sa rozhodnúť, kam sa zaradím. Od športu však nechcem odísť, chcem tam zostať a byť k dispozícii tým, ktorí ma budú potrebovať.

Čomu sa budete venovať najbližšie obdobie?

Dcérka chodí do jasličiek od roka a pol, takže ja budem mať priestor venovať sa zariaďovaniu nového domu počas toho, ako ona bude v jasličkách.

Zároveň sa chcem venovať aj partnerom a sponzorom a rôznym aktivitám, ktoré som roky odkladala. Budem si doháňať resty a verím, že to všetko zvládnem. Najbližší rok sa určite nebudem nudiť.