Keď si Paulína Bátovská Fialková v nedeľu zložila lyže, uzavrela sa jedna dlhá kapitola.

V nórskom stredisku Holmenkollen prešla cieľovou čiarou naposledy. Úspešnú kariéru uzavrela pretekmi s hromadným štartom, v ktorých obsadila 7. miesto.

"Ukončiť kariéru v top 10 je skvelé. Teším sa, že som mala poslednú stojku čistú, čo som si priala. Bolo mi veľkou cťou reprezentovať Slovensko. 

Uzavrelo sa niečo, čo som robila celý život. Bude mi to chýbať, ale som presvedčená, že je správny čas skončiť," povedala dojatá Bátovská Fialková.

O konci kariéry hovorila otvorene už po zimných olympijských hrách 2026. Keď však koniec vyslovila nahlas, akoby z nej spadla veľká váha.

Sama priznala, že biatlon jej dal všetko – radosť z pódií, frustráciu z neúspechov a chvíle, keď mala pocit, že už ďalej nemá z čoho brať.

Možno práve preto prišiel moment, ktorý pôsobil takmer symbolicky.

Na ďalšom podujatí Svetového pohára v Kontiolahti sa postavila na štart vytrvalostných pretekov a do cieľa prišla tretia. Akoby si v poslednej sezóne ešte raz pripomenula, prečo tento šport milovala.

Taký bol jej biatlonový príbeh. Plný vrcholov, pádov, návratov a vytrvalosti. A poslednú kapitolu napísala v Holmenkollene.

Breznianske začiatky

Malý biatlonový klub v Čiernom Balogu vznikol v roku 1997, keď sa miestni nadšenci rozhodli priviesť deti k tomuto športu. Na školskom dvore základnej školy Jánošovka si v zime obúvali lyže a učili sa prvé biatlonové základy. 

Práve tam vyrástli aj sestry Paulína a Ivona Fialkové.

„Deti chcú športovať a sú veľmi šikovné. Len sa im treba venovať. Nemusíme ich naháňať do tréningov. Biatlon ich baví,“ spomína dlhoročný tréner Miloš Berčík.

Staršia Paulína sa prihlásila na biatlon ako deväťročná, Ivona ju krátko nato nasledovala. „Vyrastali sme na dedine, miestny biatlonový klub nebol veľký. Ale s Paulínou sme sa podporovali a ťahali,“ spomínala jej sestra.

Podľa trénera Berčíka bolo od začiatku vidieť, že ich šport baví. „Vždy to boli veľmi živé deti,“ hovorí.

Paulína sa presadzovala už v mládežníckych kategóriách a medzi žiačkami vyhrala Slovenský pohár. V Čiernom Balogu trénovala do pätnástich rokov, potom sa presunula do Osrblia, kde začala systematicky pracovať pod vedením trénerky Anny Murínovej.

„Paulína má veľmi dobrú hlavu na vrcholový šport. Keď sa niečo nevydarí, dokáže to hodiť za hlavu a ísť ďalej,“ opisovala Murínová. 

Práve kombinácia cieľavedomosti, talentu a systematickej práce ju postupne posunula z malého regionálneho klubu až do slovenskej reprezentácie.

Prvé kroky vo Svetovom pohári

Vo Svetovom pohári prvýkrát štartovala v sezóne 2011/2012.

Prechod z juniorského biatlonu medzi svetovú elitu nebol jednoduchý. V prvých rokoch zbierala najmä skúsenosti a postupne sa učila držať tempo s najlepšími pretekárkami.

Slovenská biatlonistka sa začala čoraz častejšie objavovať v bodovanej tridsiatke a slovenský tím v nej získaval ďalšiu stabilnú pretekárku.

V tom období však slovenskému biatlonu dominovala najmä Anastasia Kuzminová a mladšie pretekárky sa popri nej snažili presadiť.

Pre Fialkovú bol dôležitý najmä postupný rast výkonnosti. V reprezentácii sa čoraz výraznejšie presadzovala aj spolu so sestrou Ivonou a slovenský tím tak získaval širšiu základňu.

„Dobrý športovec na nevydarené preteky na druhý deň zabudne. Ak si neúspech stále pripomínate, znova a znova, tak sa vám nevydarí ani ďalší štart,“ vysvetľovala svoj prístup k pretekaniu.

Prvé olympijské skúsenosti

Prvou olympiádou boli zimné hry v Soči 2014. Prišla tam ešte ako mladá pretekárka na začiatku kariéry a v šprinte skončila v siedmej desiatke. Bola to skôr lekcia než výsledok.

Sezóna 2015/2016 priniesla výrazný výkonnostný posun.

Fialková sa začala stabilnejšie pohybovať medzi najlepšími tridsiatimi pretekárkami sveta a zlepšovala sa aj na strelnici. Jej úspešnosť streľby sa dostala nad osemdesiat percent a postupne skracovala aj časové straty v bežeckej časti pretekov. 

V nasledujúcich sezónach pribúdali výraznejšie výsledky. Slovenský tím stále stál najmä na úspechoch Kuzminovej, no v zákulisí už rástla ďalšia výrazná pretekárka.

Potvrdilo sa to na zimných olympijských hrách v Pjongčangu v roku 2018. Bátovská Fialková tam vo vytrvalostných pretekoch obsadila piate miesto, čo bol dovtedy jej najväčší výsledok na veľkom podujatí. 

Bol to moment, ktorý naznačil, že slovenský biatlon má po Kuzminovej ďalšiu pretekárku schopnú bojovať s elitou.

Do Pjongčangu už neprišla len zbierať skúsenosti ako o štyri roky skôr v Soči.

Olympijské hry však nepriniesli len jeden silný moment. Slovenská ženská štafeta skončila po dramatickom priebehu tiež na piatom mieste a potvrdila, že slovenský biatlon dokáže držať krok s najlepšími tímami sveta.

Keď telo povedalo dosť

Sezóny po Pjongčangu patrili k najlepším v jej kariére. V ročníku 2018/2019 skončila v celkovom hodnotení Svetového pohára šiesta a pravidelne bojovala o pódiové umiestnenia. Medzi najlepšou trojicou skončila šesťkrát. 

Viackrát bola veľmi blízko k veľkému výsledku. Druhé a tretie miesta vo Svetovom pohári ukázali, že patrí medzi najlepšie biatlonistky sveta. K prvému víťazstvu či k individuálnej medaile z majstrovstiev sveta však vždy niečo chýbalo.

Nasledujúce roky už neboli také stabilné. Výkonnosť kolísala, pribúdali zdravotné problémy a kariéru zasiahla aj pandémia covidu.

Na jar 2023 sa rozhodla prerušiť kariéru. Potrebovala si oddýchnuť a vyriešiť zdravotné problémy. V decembri toho istého roka sa jej narodila dcérka Romanka.

Život sa jej vtedy zmenil úplne. Biatlon však ešte nepovedal posledné slovo.

Návrat silnejšej matky

Osem mesiacov po pôrode stála Bátovská Fialková na štarte majstrovstiev sveta v letnom biatlone v Estónsku. Sama presne nevedela, čo má čakať.

Návrat oznámila v apríli 2024. Fanúšikov to prekvapilo. Do jej tímu sa zároveň vrátil bežecký tréner Martin Bajčičák, s ktorým dosiahla najväčšie úspechy. Začínali prakticky odznova. Postupne, opatrne.

Po pôrode bolo potrebné znovu vybudovať telo, zhodiť kilogramy a dostať sa späť do tréningového rytmu.

„Bolo to samozrejme veľmi komplikované a zložité. Veľmi náročná bola a aj stále je logistika okolo dcérky. Kedysi to bolo len o mne.

Všetko sa prispôsobilo mojim tréningom a súťažiam. Teraz je tu ešte niečo dôležitejšie pre celú rodinu. A tou je dcérka,“ vysvetľovala v rozhovore pre Sportnet.

Materstvo a vrcholový šport

A potom prišlo Estónsko. Augustové majstrovstvá sveta v letnom biatlone. Vyhrala superšprint a pridala aj bronz. Návrat vyšiel nad očakávania.

Rýchlo pochopila, že návrat po materskej nebude len o tréningoch a forme. Najväčšou výzvou bola každodenná logistika a odlúčenie od dcéry.

„Emočne to bolo, samozrejme, ťažké. Odlúčenie je najťažšia vec na návrate k športu po materskej. Zhodiť popôrodné kilogramy aj získať formu bolo celkom jednoduché. S odlúčením však bojujem a je pre mňa najťažšie.“

Popri tréningoch a cestovaní musela plánovať aj bežné veci, ktoré predtým riešiť nemusela – režim dcéry, kojenie, spánky či presuny počas sezóny.

Rodina sa jej pritom stala dôležitou oporou. „Moja dcéra je môj hnací motor. Robím to aj pre ňu, aj pre celú rodinu, ktorá sa kvôli mne obetovala, aby som mohla vrcholovo športovať.“

Priznala však, že skĺbiť vrcholový šport a materstvo je niekedy na hranici síl. „Niekedy padám na posteľ úplne mŕtva. Skĺbiť vrcholový šport a dieťa je veľmi ťažká záležitosť. Najťažšia výzva, ktorú som v živote prijala.“

Materstvo ju však v niečom posunulo aj ďalej. „Efektivita. Každá mama si uvedomí, koľko času predtým premrhala. Teraz to využívam aj v športe – za ten istý čas dokážem urobiť omnoho viac,“ uviedla.

Dokazovacia sezóna

Sezóna 2024/2025 bola pre ňu dôkazom, že návrat nebol len symbolický.

Dva dni pred Vianocami vybojovala tretie miesto vo francúzskom Annecy. Preteky boli náročné – počas nich sa zmenili podmienky, začalo snežiť a lyže nešli ideálne. Napriek tomu bojovala až do cieľa.

V hlave mala jedinú myšlienku: „Ešte dve kolá, a idem domov za Romankou… ešte jedno kolo.“

VIDEO: Paulína Bátovská Fialková a jej bronz v Annecy

Na konci sezóny pridala dve šieste miesta v Holmenkollene a bežecky patrila medzi najlepšie pretekárky v štartovom poli.

Dôležitou disciplínou bola aj štafeta, v ktorej slovenský tím dokázal držať krok s elitou.

„Štafetu hodnotím veľmi dobre. Ukázali sme, že v najsilnejšej zostave vieme miešať karty aj medzi top krajinami a že s nami treba počítať. Pri veľkej dávke šťastia by to mohol byť aj výsledok v najlepšej trojke.“

Práve tímové preteky jej prinášali veľa energie.

„Veľmi ma baví súťažiť v štafete s dievčatami, keď je tam šanca na úspech. Je to krátka disciplína, kde si môžem vyskúšať aj riskantnejšiu streľbu.“

Posledná olympijská šanca

Olympijská sezóna 2025/2026 začala nádejne. V úvodnom trimestri Svetového pohára dvakrát skončila piata a forma postupne stúpala.

„Chcem uspieť, chcem, aby to nebolo zbytočné, chcem byť spokojná. Chcem sa pozrieť do zrkadla s tým, že som urobila maximum,“ hovorila v januári 2026 pre Sportnet.

Zimné olympijské hry v talianskej Anterselve boli jej štvrté v kariére. Zároveň posledná šanca na veľký olympijský výsledok. Mala 33 rokov, bola mamou a za sebou mala kariéru plnú návratov, pádov aj veľkých výkonov.

Prípravu nemenila. „Dodržala som svoj protokol, podľa ktorého sa pripravujem na vrcholné podujatia a ktorý mi sedí. Nič som nemenila, pretože už nie je priestor meniť niečo, čo funguje.“

Olympijský vrchol však nevyšiel podľa predstáv. Výsledky zaostali za očakávaniami a po rýchlostných pretekoch neskrývala sklamanie. Bolo to bolestivé uvedomenie, že veľká olympijská medaila, po ktorej roky túžila, už nepríde.

„Je to veľké sklamanie. Dala som do toho maximum a nedostala som nič naspäť,“ povedala bezprostredne po pretekoch, kde skončila na 40. mieste. 

Rozhodnutie a posledné preteky

Krátko po olympiáde oznámila, že aktuálna sezóna bude jej posledná. Rozhodnutie v nej dozrievalo dlhšie. Sama priznala, že biatlon jej dal všetko – radosť z úspechov, ale aj únavu, frustráciu a roky extrémnej disciplíny.

Keď však koniec vyslovila nahlas, akoby z nej spadla veľká váha.

Na ďalšom podujatí Svetového pohára vo fínskom Kontiolahti predviedla jeden z najlepších výkonov sezóny. Vo vytrvalostných pretekoch skončila tretia a prvýkrát v kariére sa v tejto disciplíne postavila na pódium.

Darilo sa jej aj v tímových súťažiach. Ženská štafeta skončila siedma a miešaná štafeta na prekvapivom štvrtom mieste, len kúsok od pódiového umiestnenia.

Úspešná rozlúčka so štafetou jej pripomenula výsledok z roku 2017 v Östersunde.

Aj vtedy Slovensko obsadilo štvrté miesto, pričom na mužských úsekoch sa predstavili Tomáš Hasilla a Matej Kazár. Toto kvarteto zaostalo za víťaznými Nórmi len o necelých osem sekúnd.

„Štvrté miesto je výnimočné, nikto to nečakal. Som rada, že som k nemu mohla pomôcť. Som však spokojná s výsledkom, je to vyrovnanie môjho maxima v tejto disciplíne z Östersundu.

Dnes to bola moja posledná štafeta v kariére, preto som veľmi rada z tohto výsledku,“ povedala v rozhovore pre STVR.