Historický okamih, aký Slovensko nepoznalo. Zlatá Nasťa pred 15 rokmi dobyla Vancouver

BRATISLAVA. Na svoju premiérovú olympiádu išla s vážnym zranením, v úvodnej disciplíne netrafila hneď prvý terč, no nakoniec sa tešila z fantastického úspechu.

Anastasia Kuzminová oslávi vo štvrtok 13. februára presne 15 rokov od zisku svojej prvej, no zároveň aj historicky premiérovej slovenskej zlatej medaily zo zimných olympijských hier v ére samostatnosti.

"Zlatá Nasťa", ako jej vtedy prischla príznačná prezývka, triumfovala hneď v prvý súťažný deň ZOH vo Vancouveri.

V šprinte na 7,5 km finišovala úžasným spôsobom, od druhej Nemky Magdaleny Neunerovej ju delilo 1,5 sekundy a od bronzovej Francúzky Marie Dorinovej 10,9 sekundy.

V olympijskom parku vo Whistleri vtedy 25-ročná rodáčka z ruského Ťumeňu šokovala biatlonovú verejnosť.

Napriek krátkosti času na doladenie formy a úplnú rekonvalescenciu po operácii dvoch zlomených záprstných kostičiek presne na Nový rok sa však obdivuhodne pripravila na deň D, ktorý priniesol slovenskému športu prvú zlatú radosť na ZOH.

Kuzminová sa v histórii olympijského šprintu stala šiestou šampiónkou v poradí. Na každých ZOH figurovalo na výslní v tejto disciplíne, ktorá mala premiéru v roku 1992 v Albertville, iné meno.

"Som veľmi rada, že sa mi podarilo splniť takýto krásny cieľ, ktorému som v kútiku duše verila, no nahlas príliš nevyslovovala. Po prvom výstrele, ktorý som trošku strhla dole, som sa nevyplašila, ostatné rany som v pohode zvládla. Bežalo sa mi výborne, lyže som mala perfektne pripravené. Ani nervozitu som necítila, úplne zo mňa spadla asi polhodinu pred štartom," povedala tesne po zlatých pretekoch.

Pritom to bola jej premiéra pod piatimi olympijskými kruhmi. Vo výbere svojej rodnej krajiny sa jej takáto šanca nenaskytla, i keď v jej farbách získala ešte pod menom Anastasia Šipulinová viacero cenných kovov na mládežníckych a juniorských MS.

Prvý úspech prišiel rok pred olympiádou

Jej kariéru ruskej biatlonovej reprezentantky prerušila láska a materstvo. Zoznámila sa so svojím budúcim manželom Danielom Kuzminom, ktorý v tom čase už pôsobil na Slovensku v Banskej Bystrici.

V júni 2007 sa im narodil syn Jelisej. Kuzminová nemohla pre materské povinnosti odcestovať na reprezentačné sústredenie, a tak sa s ňou vedenie ruskej reprezentácie rozlúčilo s tým, že materstvo a vrcholový šport sa nedajú skĺbiť.

Získala však novú domovinu a slovenský rodný list pred Vianocami roku 2008. Najprv sa dostala do rúk trénera Milana Gašperčíka, potom pod krídla Juraja Sanitru a do Vancouveru už išla ako jedna z ašpirantiek na úspechy.

V slovenských farbách sa prvýkrát predstavila 19. decembra 2008 na pretekoch kategórie IBU Cup v talianskom Val Martelle a potom už nasledoval Svetový pohár v rakúskom Hochfizene. Necelý rok pred štartom ZOH 2010 prišiel aj prvý veľký úspech, keď získala striebro v pretekoch s hromadným štartom na MS v juhokórejskom Pjongčangu.

Prípravu na Vancouver poznačili zranenia

Tesne pred hrami vo Vancouveri však prišla jóbova zvesť. Počas sústredenia v rakúskom Obertilliachu si po páde zlomila dve záprstné kostičky, tretiu a štvrtú na ľavej ruke, čo si vyžadovalo na Nový rok operáciu v plnej narkóze.

Kuzminová sa však okamžite po operácii vrátila do tréningového procesu a potvrdila svoju "železnú povahu".

Pred ZOH štartovala len v 6. kole SP v Anterselve. Obsadila 20. priečku, čo však bolo podstatné a symbolicky mimoriadne pozoruhodné, 21 dní po operácii a zhodou okolností 21 dní pred olympijským šprintom sa vrátila späť, aby na 21. ZOH vybojovala pre samostatné Slovensko historické zlato.

Priamo vo Vancouveri ho podfarbila nie príliš vábivá scenéria. Vo Whistleri sa teplota pohybovala medzi troma a piatimi stupňami a aj vysoká vlhkosť vzduchu 92 percent naznačovala, že počasie má oveľa bližšie k dažďu ako sneženiu. So štartovným číslom 19 sa Kuzminová doslova zahryzla do poddajného snehu.

Na ležke si vybrala koberec s číslom päť a hneď pri prvom výstrele sa elektronika začervenala, čo značilo, že Kuzminová sa nevyhne trestnému okruhu. Akoby ju vtedy pošibal niekto čarovným prútikom, bežala obdivuhodne rýchlo a ďalšie terče jej už pred očami padali, sťaby ich čistila dávkami zo zbrane podstatne vyššej ráže.

Na stojke si vybrala terč s číslom 18 a po presnom oku sa odrazu pred ňou vynorila možnosť urobiť dieru do sveta. Na medzičase po prvej streľbe s jedným trestným okruhom figurovala na 22. mieste, presne 22,1 sekundy za vedúcou Neunerovou. Po druhej streľbe stojmo sa situácia otočila, Kuzminová sa s bezchybnými ranami vyšvihla na tretie miesto.

Do cieľa chýbalo ešte 1,1 km a Kuzminová sa posunula na druhé miesto, medzičas Rusky Bulyginovej atakovala s nepatrnou stratou 0,3 sekundy, no nevzdávala sa aj Neunerová, 0,6 sekundy od slovenskej reprezentantky. Finiš zlatej "Nastenky" nemal chybu a ako namydlený blesk na kanadskej snehovej kaši ohúrila svet.

Prvý olympijský výstrel v kariére síce minul cieľ, no napriek tomu nezmaril vytúžený úspech.

"Už dlhodobo sa snažím pripravovať tak, že keď urobím chybu, neznamená to koniec. Keď nevyjdú jedny preteky, prídu ďalšie. Aj preto som si na trestnom okruhu vtĺkala do hlavy: 'Nasťa, ešte nie je koniec. Ešte máš silu zabojovať na trati a ďalšiu streľbu. A keď sa nepodarí, máš ešte pred sebou stíhačku. Musíš ešte na sto percent pracovať, aby si sa nemusela hanbiť´. Veľmi som sa bála, že nezvládnem svoj štart na prvej olympiáde.

Cítila som sa pod veľkým tlakom, ľudia mi verili a držali palce a ja som ich nechcela sklamať. Spravili sme všetko preto, aby sme maximálne natrénovali trať, strelnicu i celkovú prípravu. Chvalabohu, že preteky sa mi naozaj vydarili," uviedla vtedy a niekoľkokrát zdôraznila radosť, že práve ona mohla pre Slovensko vybojovať takýto úspech.

A nebol zďaleka jediný. Kuzminová už o tri dni neskôr vo Whistleri pridal striebro zo stíhačky, v ktorej ju zdolala o 12 sekúnd len nemecká superhviezda Neunerová.

Medaily zbierala aj v Soči a Pjongčangu

O štyri roky v Soči sa stala ako prvá biatlonistka v histórii dvojnásobnou olympijskou šampiónkou v šprinte a o ďalšie štyri roky na ZOH v Pjongčangu pridala zlato v hromadných pretekoch a dve striebra zo stíhačky a vytrvalostných pretekov.

S tromi zlatými a tromi striebornými medailami je jednoznačne najúspešnejšia slovenská olympionička v histórii.

Okrem toho získala pre Slovensko aj zlato v šprinte na MS 2019 vo švédskom Östersunde, bronz v roku 2011 v Chanty-Mansijsku, dokopy tri malé glóbusy za disciplíny a druhé a tretie miesto v celkovom poradí Svetového pohára.

Úspešnú kariéru síce ukončila v roku 2019, no vlani sa po takmer piatich rokoch rozhodla pre návrat a predstavila sa na domácich majstrovstvách Európy v Osrblí.

Postupne sa dostala do formy a i ako štyridsaťročná sa dokáže presadiť medzi elitou. V týchto dňoch je súčasťou slovenského tímu na majstrovstvách sveta vo švajčiarskom Lenzerheide.