Z knihy Antona Zerera Hry a Sny.
Nórov postihla na zimnej olympiáde 1988 v Calgary priam národná športová tragédia. Medailová pohroma.
V severských disciplínach vycedili iba dve striebra. Našťastie, už na najbližších bielych hrách sa rozbehol najmä nannestadský expres Björn Dählie k nevídanej jazde.
Pristál až na lyžiarskom tróne. Nóri si vydýchli a zaujali tradičné pozície prvej lyžiarskej veľmoci.
Dvadsaťročný Björn zažil túto katastrofu na vlastnej koži. V Calgary totiž pôsobil v úlohe náhradníka, ale na prvý olympijský štart si musel počkať ešte ďalšie štyri roky. Potom však predvádzal behy jedna báseň.
O desať rokov po Calgary, keď si to všetko zrátal, vyšlo mu, že je najúspešnejším športovcom celej histórie zimných olympiád! Jednak celkovým počtom medailí – dvanásť, jednak počtom zlatých – osem.
(Medzičasom ho už v historickej štatistike predstihli jeho krajania Marit Bjørgenová a Ole Einar Björndalen).
Jeho bohatierska svetová zbierka pozostáva z 29 medailí, čo je svetový unikát.
Všetky úspechy stihol vo veku 23 – 30 rokov. Bežal na troch olympiádach a z každej vyťažil štyri medaily a na každej vyhral aspoň dve individuálne disciplíny.
Na zimnej olympiáde stál dvanásťkrát na stupni víťazov: osem zlatých a štyri strieborné. Na majstrovstvách sveta sedemnásťkrát: deväť zlatých, päť strieborných a tri bronzové.
Od roku 1991 do 1998 nikdy neodišiel z podujatia svetového významu bez zlatej medaily!
Pred zimnými hrami v Nagane 1998 vyšla o severskom bežeckom zázraku kniha Zlatý lov.
Titulok zodpovedá jeho ťaženiu. Jeho celoživotná medailová poľovačka sa konala v tomto obdivuhodnom slede:
MS 1991 (Val di Fiemme 2 – 0 – 0): zlato 15 km voľným spôsobom a štafeta.
ZOH 1992 (Albertville 3 – 1 – 0): zlato bežecká kombinácia, 50 km voľným spôsobom, štafeta, striebro 30 km klasicky.
MS 1993 (Falun 3 – 0 – 1): zlato 30 km klasicky, kombinácia, štafeta, bronz 50 km voľným spôsobom.
ZOH 1994 (Lillehammer 2 – 2 – 0): zlato 10 km klasicky, kombinácia, striebro 30 km voľným spôsobom, štafeta.
MS 1995 (Thunder Bay 1 – 3 – 0): zlato štafeta, striebro 30 km klasicky, 10 km klasicky, 50 km voľným spôsobom.
MS 1997 (Trondheim 3 – 1 – 1): zlato 10 km klasicky, štafeta, 50 km voľným spôsobom, striebro 30 km voľným spôsobom, bronz 50 km klasicky.
ZOH 1998 (Nagano 3 – 1 – 0): zlato 10 km klasicky, štafeta, 50 km voľným spôsobom, striebro kombinácia.
MS 1999 (Ramsau 0 – 1 – 1): striebro štafeta, bronz 30 km voľným spôsobom.
Čo z tejto zbierky zaraďuje Dählie medzi najkrajšie víťazstvá?
,,Dve zlaté z Lillehammeru. Celý národ vtedy čakal na moje úspechy.“
Takmer štvrť milióna Nórov obkolesilo trať maratónu na štadióne Birkebeineren!
Divácky rekord a severský ošiaľ. Hora nad Lillehammerom pripomínala Maracanu. A Björn plnil ich sny. A po úspechoch pestoval sympatický zvyk. Keď vyhral, na tlačovke ponúkol višňový likér z domácej produkcie, vyrábaný spolu s otcom.
,,Nie je to nijaký biznis, iba limitované množstvo, zopár fľašiek. Ale ja som abstinent. Na zdravie!“ ponúkol nás.
Pestoval si zmysel pre humor a bezprostrednú komunikáciu. Situácie riešil s typickým úsmevom. Priznal však, že radšej by vysedával s rybárskym prútom pri tichom jazere než na tlačových besedách.
,,Novinári sa chcú často baviť o športe, čo ma nudí a počas rozhovorov sa mi neraz chce spať. Niekedy si hovorím, že by som mohol pustiť nejaký záznam s vopred pripravenými odpoveďami. Otázky sú takmer stále rovnaké...“
Vyhral všetko, čo sa len dalo. Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) ho pasovala za najlepšieho lyžiara dvadsiateho storočia. Za ním skončil švédsky bežec Sixten Jernberg a nemecký skokan Jens Weissflog.
Inak známy tréningový maniak. Nikto nevyžmýkal zo seba toľko, čo on. Tam, kde sa ostatní lámali, videli hviezdičky a vzdávali sa, on bežal.
,,Svoje telo poznám presne a viem, ako dlho a čo mám trénovať.“
Dählie využíval v príprave tzv. alpský dom. Princíp pobytu v ňom spočíval v tom, že športovci spali v izbách so špeciálne regulovaným tlakom ako vo vysokohorskom prostredí.
To napomáhalo prirodzeným spôsobom uvoľňovať erytropoetín (EPO) tvoriaci sa v obličkách, čím sa rýchlejšie okysličovala krv. Pravda, v roku 2003 ich Nórsky športový zväz zakázal. Dospel k názoru, že ide o istú metódu nedovolenej podpory organizmu.
,,Každé preteky, každý tréning som bral tak, ako by išlo o olympijskú medailu,“ vyznal sa v rozhovore pre český denník Mladá fronta Dnes (2005).
VIDEO: Zostrih z kariéry Dählieho
Spomínal príhodu, že raz na tréningu sa pred ním týčil ukrutánsky stupák.
,,Povedal som si, pred sebou máš finiš. Ak ho zvládneš, môžeš sa stať olympijským víťazom. Pozor, bežíš na sekundu rovnako ako Smirnov. Vyrazil som ako o dušu a hore som odpadol od vyčerpania.“
Objavil sa pri ňom starček so psom.
,,Stalo sa vám niečo? Nie ste zranený?“
,,Nie, som v poriadku. Práve som vyhral olympijské preteky.“
Čo ho viedlo až k takej sebatrýzni?
,,Nikdy som nespolupracoval s psychológom, a tak som si vymyslel svoj spôsob, ako sa čo najlepšie pripraviť na najdôležitejšie dni v sezóne. Každý chce vyhrať, ale nie veľa športovcov je schopných podať stopercentný výkon práve v deň D. To je najväčšie umenie. Je veľmi zložité byť najlepší v najdôležitejšom dni.“
Najťažšie to zvládal na svojej prvej olympiáde v Albertville 1992.
,,Bol som pred pretekmi taký nervózny, že som celú noc nespal. Úplne prepotený som musel vstať a prezliecť sa. Trápili ma problémy aj s tlakom, hoci postupne sa to zlepšilo. Ale v rokoch 1992 a 1993 to bol ešte môj zdravotný problém.
Vsugeroval som si však, že s podobnými úskaliami zápasia prakticky všetci, prečo sa mám iba ja trápiť? Kým som to všetko zvládol, vyžadovalo si to určitý čas. Istá nervozita, pravda, ak ju viete využiť, môže pôsobiť pozitívne, ale musí jej byť tak akurát.“
V roku 2001 dal aktívnemu lyžovaniu zbohom. Nie síce úplne, lebo v roku 2003 si splnil sen – absolvoval najslávnejší maratón Vasov beh (skončil šestnásty s takmer osemminútovou stratou).
Počas aktívnej činnosti mu na také dobrodružstvo nezostával čas. Prvú marcovú nedeľu takmer pravidelne zbieral potrebné body do Svetového pohára.
Nemal v ďalších zimách po rozlúčke nutkanie postaviť sa znovu na štart?
,,Keď navštívim nejaké preteky, niekedy ma svrbia dlane a pália podošvy. Mám za sebou dlhú kariéru. Bol to krásny čas. V niektorých rokoch som mal v nohách až 15 000 kilometrov.
To je viac, než niekto najazdí za celý rok autom. Zvykol som všetko robiť na sto percent. S behom je koniec. Teraz sa venujem rozvoju svojej firmy Björn Dählie Technical Wear.“
Táto značka športového výstroja si zakrátko získala svetový zvuk. Dählieho klientmi boli také mená, ako Björndalen, manželia Poiréeovci, Smigunová, Čepalovová.
Pochádza z krajiny, kde štát ročne podporuje deti a mládež aj tým, že rozdá do škôl a klubov 30 000 párov bežiek. V takom lyžiarskom panstve, kde aj sám pán kráľ bežkuje, nie je problém, aby vyrástol aj velikán Dählie.
,,Treba ľudí nadchnúť športom, uľahčiť im cestu k nemu, lebo šport je vždy niečo pozitívne,“ domnieva sa.
S manželkou právničkou Vilde Falckovou-Ytterovou má dvoch synov Siverta (1994) a Sondera (1997).
,,Keď bol môj syn asi štvorročný,“ často opakoval tatko historku, ,,myslel si, že ozajstné preteky sú iba vtedy, keď vyhrám ja a ostatní dobehnú za mnou. Poznal ma viac z televízie než z domu. Sprvu mi pri návrate hovoril: Dobrý deň, pán Dählie!“
Kariéru ukončil po chronických problémoch s chrbticou. Ďalej to jednoducho nešlo. Známy perfekcionista už nebol so sebou spokojný.
,,Až ako dedo pochopím z videa, čo som vlastne dokázal, a svoje úspechy si skutočne vychutnám,“ komentoval kráľ Björn I. z nórskeho lyžiarskeho kráľovstva svoju kariéru.
Jeho posledným zlatým behom bola naganská olympijská päťdesiatka.
,,Moje najkrutejšie preteky v živote. Bol som totálne vyčerpaný. Na smrť unavený. Na posledných dvoch kilometroch som mlel z posledného. Na nohách ma držala iba vôľa zvíťaziť. Preto je toto zlato ako sen – vôbec som s ním nerátal.“
V cieli bol o 8,1 sekundy rýchlejší ako Švéd Niklas Jonsson. Po poslednom kroku dvojhodinového maratónu skolaboval a štyri minúty ho kriesili...
V Nagane 1998 mu veľa nechýbalo k štvrtej zlatej. V bežeckej kombinácii prehral s dlháňom (192 cm) Thomasom Alsgaardom. Ten sa celý čas v priamom súboji viezol v Dählieho tieni a drzo zaútočil až ,,na páske“.
,,Nemohol som mu to pustiť,“ zažartoval Alsgaard na tlačovke na Dählieho účet. ,,Súťažíme totiž, kto je najlepší na našej ulici. Prirodzene, obaja sa snažíme získať tento dôležitý primát.“
Pointa je jednoduchá – sú susedia. Adresa: Nannestad, miestna štvrť Holter, ulica Cathinka Guldbergs veg.
Björn pokračoval v prekáračkách:
,,Na našej ulici sme veľkí rivali.“
Thomas kontroval:
,,Keď prehrá, občas pošle svojich synov, aby mi vybili okná...“
Napokon sa zhodli na najdôležitejšom: dve najcennejšie medaily ostali na jednej ulici...
Keď v nórskej televízii komentoval svoj nešťastný finiš, ktorý ho stál zlato, zdvihla sa proti nemu vlna nevôle emancipovaných krajaniek. Obvinili ho z diskriminácie pohlaví. Dählie totiž svoju bežeckú chybu charakterizoval ako typicky – babskú.
Björn, inak veselá kopa, to na druhý deň dementoval a šarmantne sa ospravedlnil:
,,Pri tej chybe som vyzeral ako krava...“
Svoju rozlúčku oznámil v známom lyžiarskom múzeu pod veľkým holmennkollenským mostíkom patriacim k turistickým atrakciám Oslo.
,,Cítim, že toto miesto najväčšmi symbolizuje lyžovanie, ktoré som miloval.“
Jeden z jeho kolegov, ho vraj žartom varoval:
,,Nemal by si to tam robiť. Na titulných stránkach zajtrajších vydaní novín ťa uvedú ako muzeálny exponát...“
Vyhral všetko, čo sa len v lyžovaní dá. Iba jeden sen sa mu nesplnil práve na Holmenkollene, hoci veľmi túžil, aby sa realizoval. V Oslo nikdy nevyhral preteky Svetového pohára!
Aj tak však muž s pravou topánkou o číslo väčšou než ľavou vstúpil do športových dejín ako najkrajší skvost lyžovania. Ako Pán zimy.
