Neboli to Česi, ale Španieli, a necestovali do Ria, ale do Sydney.
Film slovenského režiséra Jonáša Karáska Dream Team o basketbalistoch, ktorí sa podvodom zúčastnili na paralympijských hrách, sa inšpiroval škandálom spred viac ako štvrť storočia, keď španielsky basketbalový tím intelektuálne znevýhodnených hráčov tvorili až na dve výnimky úplne zdraví hráči.
Basketbal je v Španielsku populárny, a tak na prvý pohľad triumf tímu intelektuálne znevýhodnených hráčov na paralympijských hrách v Sydney v roku 2000 nebol žiadny veľký šok.
Španieli boli úradujúci majstri sveta a turnajom prešli bez zaváhania. Vyslovene drvivé víťazstvo o 67 bodov dosiahli len nad Japonskom, ale pre Japoncov to bol paradoxne najlepší výsledok v turnaji (s Portugalskom prehrali o 105 bodov).
V semifinále Španieli porazili Poliakov o 30 bodov a vo finále Rusov o 24 bodov.
Boli to jednoznačné výsledky, ale príliš sa nelíšili od toho, ako bežne vyhrávajú svoje zápasy zdraví americkí basketbalisti (a basketbalistky sú ešte dominantnejšie).
Dnes však už vieme, že Španieli by na turnaji vyhrávali ešte jasnejšie, keby už v prvom zápase nedostali od trénera pokyn, aby ubrali plyn a nechali viac skórovať aj súpera.
Už počas turnaja mali najmä domáci hráči podozrenie, že so Španielmi niečo nie je v poriadku.
„Všetkých úplne sfúkli z ihriska. Mal som podozrenie, ale nevyslovil som ho. Vravel som si, dopekla, toto je úplne odlišný tím,“ spomínal po dvadsiatich rokoch hráč austrálskeho družstva Bradley Lee.
Tréner Tony Guihot mal tiež pdozrenie, ale tvrdí, že nemohli len tak na niekoho ukázať prstom.
VIDEO: Trailer na film Dream Team
Zdraví sa separovali
Ani v samotnom španielskom družstve nebolo všetko ideálne. Kapitán tímu Ramón Torres, spolu s Juanom Parejom jediný hráč, ktorý v tíme skutočne mal mať miesto, v dokumentárnej sérii BBC.
Falošní paralympionici spomínal, že správanie ostatných hráčov sa mu zdalo zvláštne. Mimo palubovky sa so znevýhodnenými spoluhráčmi príliš nedružili a celkovo nevykazovali žiadne znaky intelektuálneho znevýhodnenia.
Priamo v Sydney sa basketbalový tím separoval od ostatných členov výpravy.
Podľa Miguela Sagarru, vtedajšieho generálneho sekretára Španielskeho paralympijského výboru, ktorý neskôr viedol vyšetrovanie celého škandálu, to tréneri a funkcionári odôvodňovali tým, že hráči sú dlho mimo svojho prirodzeného prostredia, čo by mohlo mať vplyv na ich výkony.
S ostatnými španielskymi paralympionikmi nechodievali ani do jedálne a tréningy si naplánovali na skoré ranné hodiny.
Sagarra priznal, že už v Sydney sa šírili reči, že niektorí hráči nespĺňali kritériá na účasť v tíme, ale o skutočnom rozsahu podvodu sa dozvedel až z médií.
Pravda začala vychádzať najavo postupne. Za všetko mohla fotografia víťazného tímu, na ktorej ľudia začali spoznávať hráčov, o ktorých s určitosťou vedeli, že žiadnym intelektuálnym znevýhodnením netrpia, ako aj zvláštne správanie hráčov po prílete do Španielska, keď sa bez slova vytratili z letiska.
Nasadené mali slnečné okuliare, na hlavách klobúky a boli neoholení, aby sa znížilo riziko, že ich niekto spozná. Ale nepomohlo im to.
Odhalenie zvnútra aj zvonka
Často sa uvádza, že všetko o masívnom podvode „vyzvonil“ Carlos Ribagorda, novinár, ktorý o tom napísal článok do časopisu Capital.
Ten bol priznaním priamo zvnútra. V tom čase 25-ročný Ribagorda bol členom tímu a do Sydney cestoval so zámerom, že neskôr celý príbeh vypovie. Ešte pred ním však s verejným podozrením prišiel iný novinár Antonio San Martín.
Do basketbalového časopisu Gigantes napísal, že v tíme boli traja hráči z mesta Alcalá de Henares, o ktorých s istotou vedel, že znevýhodnení neboli a len využili situáciu, ktorá sa im naskytla, pretože v basketbale zdravých boli len podpriemerní.
„Jeden z nich bol inžinier, jeden hral za známy tím v Madride,“ povedal San Martín pre spomenutý dokument BBC.
Neskôr sa ukázalo, že v družstve, do ktorého podľa pravidiel mali mať prístup len ľudia s podpriemerným IQ, bol aj pracovník finančného oddelenia rozhlasovej stanice či manažér obchodného domu.
Ešte zo Sydney San Martínovi volal jeden z hráčov a snažil sa ho presvedčiť, aby škandál ututlal. Funkcionári sprvu všetko popierali a snaha San Martína o rozhovor s hráčmi z Alcaly bola neúspešná.
Oveľa viac podrobností vyjavil vo svojom článku Ribagorda, ktorý všetko zažil z prvej ruky. Priznal, že do tímu ho „naverbovali“, aby zvýšili šance tímu na zlatú paralympijskú medailu.
Už vtedy vedel, že to celé je podvod. Na to, aby sa stal členom tímu, nemusel podstúpiť žiadne testy intelektuálnych schopností, len mu na prvom tréningu odmerali krvný tlak po šiestich kľukoch a zopár skokoch.
Ribagorda vyvolal rozruch aj tvrdením, že basketbalisti neboli jediní, kto v španielskej výprave podvádzal. Podľa neho boli zdravými športovcami aj dvaja plavci, jeden stolný tenista a prinajmenšom jeden atlét.
Na základe skúsenosti z finálového zápasu proti Rusku bol presvedčený, že traja hráči súpera boli príliš dobrí na to, aby spĺňali paralympijské kritériá.
Ribagorda, ktorého sme kontaktovali, ale bez odpovede, neskôr čelil kritike, prečo celý podvod neodhalil už pred paralympiádou a neobrátil sa na políciu.
V španielskom dokumente Kráľ Ray z roku 2019 o kapitánovi družstva Ramónovi Torresovi, prezývanom Ray, to zdôvodňoval tým, že nechcel poukázať len na podvádzanie v španielskej výprave, ale na to, že celý paralympijský šport je fraška.
Kolektívny trest
Odhalenie basketbalového podvodu malo pre paralympijské hnutie drastické následky.
V decembri 2000 Medzinárodný paralympijský výbor nariadil Španielom, aby vrátili podvodne získané zlaté medaily. To sa týkalo aj dvojice hráčov, ktorí skutočne boli intelektuálne znevýhodnení.
Kapitán Ramón Torres to považuje za nespravodlivosť, čo je z jeho osobného hľadiska pochopiteľné, ale oprávnený pocit krivdy môžu mať aj všetci súperi Španielov.
Horšie ako odobraté zlato bolo pre Torresa to, že musel podstúpiť ponižujúce vypočúvania, akoby podvodníkom bol aj on.
Mimochodom, Rusom zostalo striebro, lebo neboli schopní doložiť, že všetci ich hráči spĺňali kritériá účasti v kategórii intelektuálne znevýhodnených. Zároveň im však nikto nedokázal, že by v kádri mali zdravých športovcov.
Ešte väčšia rana však prišla v januári 2001, keď Medzinárodný paralympijský výbor (MPV) pozastavil účasť intelektuálne znevýhodnených športovcov. Odôvodnil to vážnymi problémami pri určovaní ich spôsobilosti, a to vo viacerých športoch.
Suspendácia trvala až do Londýna 2012, keď sa intelektuálne znevýhodnení športovci mohli vrátiť na paralympijskú scénu. MPV zároveň zaviedol prísnejšie posudzovanie intelektuálneho znevýhodnenia.
Podľa súčasných kritérií musia mať športovci IQ nižšie ako 75, znevýhodnenie muselo vzniknúť pred dovŕšením 18 rokov a musia mať narušené adaptačné schopnosti. Napriek tomu sa stále objavujú nové problémy s podvodmi alebo podozrenia z podvodu.
Španielsky škandál mal teda na niekoľko rokov dlhodobé následky pre stovky športovcov, ktorí prišli o šancu zúčastniť sa na paralympijských hrách.
Jedným z nich bol aj moderátor dokumentu BBC Falošní paralympionici, bývalý plavec Dan Pepper, ktorý nemohol štartovať v Aténach a Pekingu a v Londýne už mal vrchol výkonnosti za sebou a zostal bez medaily.
Šesťnásobná zlatá medailistka v plávaní zo Sydney Shiobhan Patonová začala trpieť depresiami, keď zistila, že nebude môcť štartovať na paralympijských hrách v Aténach v roku 2004.
Na šesť týždňov dokonca skončila v nemocnici. Psychickými problémami trpeli aj obaja španielski basketbalisti, ktorí štartovali v Sydney a boli jedinými skutočne intelektuálne znevýhodnenými hráčmi.
Potrestali len šéfa
Vyšetrovanie podvodu španielskych basketbalistov trvalo takmer trinásť rokov a skončilo sa podobnou fraškou ako samotný turnaj.
Z devätnástich obvinených bol potrestaný jediný – Fernando Martín Vicente, vtedajší prezident Španielskej športovej federácie pre ľudí s intelektuálnym znevýhodnením a viceprezident Španielskeho paralympijského výboru. Vyviazol s pokutou 5400 eur.
Sám sa k prípadu vyjadril až v roku 2021 v trojstranovom liste pre BBC. V ňom poprel akúkoľvek zodpovednosť, napriek tomu, že na súde sa priznal, čím vtedy zabezpečil, že ostatní vyviazli bez trestu. Obvinenia označil za absurdné a nepodložené.
Vyšetrovateľ škandálu Miguel Sagarra povedal, že Martín Vicente sa len snaží odviesť pozornosť od seba, pritom bez jeho súhlasu by sa niečo také nemohlo udiať. Ramón Torres je takisto
presvedčený, že Martín Vicente o všetkom vedel. Jemu osobne by stačilo, keby sa mu aspoň ospravedlnil.
Paradoxom je, že práve Vicentemu sa pripisujú veľké zásluhy za to, že na paralympijských hrách mohli od roku 1996 štartovať aj intelektuálne znevýhodnení športovci. Súd však skonštatoval, že jeho minulosť bola pri určovaní viny úplne irelevantná.
Ako sa k celému podvodu postavili desiati zdraví hráči, ktorí sa na podvode podieľali? Väčšina z nich sa k tomu verejne nikdy nevyjadrila.
Okrem Ribagordu s médiami hovoril už len Juan Luis Rodriguez, ktorý v čase turnaja ani nebol plnoletý. Ten Antóniovi San Martinovi povedal, že bol oklamaný, lebo ho angažovali vyslovene na turnaj v Sydney s tým, že má tímu pomôcť.
San Martín si myslí, že Rodriguez hovorí pravdu. Na súde odznelo, že funkcionári a tréneri hráčom povedali, že intelektuálne znevýhodnenie nie je podmienkou.
Podľa Miguela Sagarru im ktosi povedal, že svojou účasťou môžu prispieť k rozvoju športu intelektuálne znevýhodnených, pretože získané peniaze pôjdu práve im.
Podozrivé správanie celého tímu však naznačuje, že o porušovaní pravidiel vedeli. Hoci na to Sagarra nemá priamy dôkaz, mal pocit, že hráči dostali inštrukcie, čo majú hovoriť.
Istú formu ľútosti nad tým, čo urobili, podľa neho prejavil len jeden z nich a na to, ako môžu uškodiť svojim znevýhodneným spoluhráčom, zdraví hráči vôbec nemysleli.
Sagarra aj Ribagorda tvrdili, že hráči celú záležitosť vnímali ako možnosť zadarmo sa dostať na výlet do Austrálie.
Podľa Ribagordu o podvode vedeli aj rodiny hráčov – predsa len, odchod na paralympiádu na opačnom konci sveta sa dá pred blízkymi len ťažko utajiť.
Od paralympijských hier v Sydney uplynulo viac ako štvrť storočia, ale dôsledky škandálu španielskych basketbalistov znášajú športovci dodnes – okrem iného v tom, že basketbal intelektuálne znevýhodnených zostal mimo programu paralympijských hier a počet disciplín bol ešte aj v Paríži výrazne nižší ako v Sydney.
