Najlepší slovenský maratónec hromžil na vodiča: Takto sa to nerobí

Po dobehnutí do cieľa sa od vyčerpania zvalil na zem. Po chvíli sa aj za pomoci zdravotníkov posadil. Pohľad na slovenského vytrvalca naznačoval, že sa veľmi trápi a má bolesti. Na trati 98. ročníka Medzinárodného maratónu mieru to vyzeralo, že nie je vo svojej koži.

Hoci získal tretí titul majstra Slovenska v maratóne s časom 2:22:02 nebol TIBOR SAHAJDA spokojný. Hneval sa najmä na svojho vodiča, ktorý neodhadol ideálne tempo. Chvíľami dokonca uvažoval aj nad odstúpením z pretekov. Nechcel však sklamať domácich divákov.

Z vášho výrazu bolo zrejmé, že sa vám nebežalo komfortne. Čo sa stalo?

Asi každý, kto sledoval maratón na televíznych obrazovkách videl, že som mal veľké problémy. Vodič prvú polovicu neskutočne prepálil tempo. Na desiatom kilometri sme to mali rozbehnuté na výsledný čas 2:12. Kričal som mu, aby spomalil. Niektoré kilometre sme bežali šialene rýchlo. Cíti som, že je toho na mňa veľa. Už pred 21. kilometrom som vedel, že to bude obrovské trápenie.

Na obrátke ste mali čas 1:07:45, potom sa však prejavila zrejme nie najideálnejšia spolupráca s vodičom a druhú polovicu pretekov ste zvládli za 1:14:17. Čomu to pripisujete?

Raz sme spomalili, potom zrazu zrýchlili. Takto sa to nerobí. Maratón sa nemôže behať s takými výraznými zmenami rytmu. Tempo musí byť vyrovnané. Časy na každý kilometer sa môžu líšiť maximálne v rozpätí dvoch až troch sekúnd. My sme išli jeden kilometer za 3:02 a ďalšie za 3:10 potom zrazu 3:05. Aj taký je však maratón. Ľudia asi boli prekvapení, čo sa to so mnou deje. Bola to ale aj moja chyba. Mal som si lepšie strážiť tempo.

V niektorých momentoch sa zdalo, že maratón nedokončíte. Mali ste v hlave aj takéto myšlienky?

V druhej polovici som bojoval sám so sebou. Priznám sa, že minimálne desaťkrát som sa chcel vzdať. Chcel som však titul. Navyše na domácej trati som chcel potvrdiť pozíciu slovenskej jednotky. Povedal som si, že do cieľa dobehnem, aj keby som mal zomrieť.

Ako by ste zhodnotili váš výkon na 98. ročníku MMM?

Základ je, že som vyhral titul slovenského šampióna. Osobný rekord si môžem zlepšiť aj nabudúce. Verím, že sa ešte budem zlepšovať. Budem behať aj naďalej. Neustále chcem posúvať svoje limity a dosahovať lepšie časy. Ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že som veľký bojovník. Teší ma, že som dobehol do cieľa, aj keď som skoro na trati odpadol.

Po roku sa organizátori vrátili ku klasickému formátu. Do košických ulíc prišli bežcov podporiť tisíce divákov. Ako ste vnímali atmosféru?

Bolo to niečo neskutočné. Ľudia boli ako vždy perfektní. Hlavne kvôli ním som chcel preteky dokončiť. Mal som tu aj rodinu a kamarátov. Posledné dva kilometre boli asi najťažšie. Hrozne ma pichalo v boku. Ak by som nebežal doma ale v Bratislave, či na inom maratóne, určite by som to vzdal. Najväčšiu podporu som cítil pri plavárni aj v centre pozdĺž Hlavnej ulice. Košice sú z hľadiska atmosféry jednoznačne najlepšie na Slovensku.

Rekord trate – 2:07:01 napokon tesne odolal. Keňan Reuben Kerio triumfoval s časom 2:07:18. Zdalo sa, že podmienky aj počasie bolo ideálne. Prekvapili vás výsledky mužov?

Počasie bolo perfektné. Fúkal len slabučký vietor. Muži ale aj ženy dosiahli skvelé časy, klobúk dole. Páčil sa mi aj výkon Mareka Hladíka.

Aký bude váš ďalší program do konca roka?

Chvíľu si oddýchnem. Budem voľnejšie trénovať. Začiatkom novembra by som chcel ísť na nejaké preteky ak budem zdravý. Chcem pridať piaty titul majstra Slovenska v krose v Dubnici. Celkovo by to bol môj dvadsiaty titul zo slovenských šampionátov.

V súčasnosti súťažíte za klub BMSC Bratislava. Už onedlho to však nebude platiť. Aká zmena vás čaká?

Požiadal som o prestup a od januára by som mal súťažiť za Cassovia Running Team. Kluby sa už medzi sebou dohodli. Verím, že aj táto zmena bude mať pozitívny vplyv na moje výkony. Ako rodáka z Košíc ma teší, že budem súťažiť za košický tím.