Slovák hral finále s Djokovičom. Vôbec som necítil nervozitu, vraví Molčan

Medzi juniormi patril k najväčším slovenským talentom. Súperil so súčasnými hviezdami mužského tenisu ako sú Alexander Zverev či Andrej Rubľov. Medzi mužmi si ALEX MOLČAN svoj prvý grandslam zahrá ako 23-ročný. 

Po výborných výkonoch na turnaji ATP v Belehrade sa dostal až do finále. Nikdy predtým nevyhral na hlavnom okruhu ani zápas. V boji o titul prehral so svetovou jednotkou Novakom Djokovičom. V rebríčku ATP mu patrilo 255. miesto.

Po tomto výsledku sa výrazne posunul a zahrá si wimbledonskú kvalifikáciu. "Asi zo všetkých zápasov v mojom živote, v tomto finále som bol najmenej nervózny," hovorí pre Sportnet.

Hovorili ste príhodu o tom, ako ste sa stretli počas turnaja v Belehrade s Novakom Djokovičom a chceli ste si zatrénovať. No on vtedy práve nemal čas, no sľúbil vám, že sa stretnete vo finále. To sa veľmi dobre počúvalo...

Táto príhoda sa stala po druhom kole. Djokovič už bol dohodnutý s niekým iným na tréning. Povedal mi, že si môžeme zatrénovať v iné dni. Ale vedel som, že z toho nič nebude. Neskôr už je čas iba na rozohrávanie sa.

A bolo by zbytočné, aby sa rozohrával s ľavákom, keď hrával s pravákmi. Ale povedal mi vtedy, že si proti sebe zahráme finále. Keď som sa pred finále rozohrával, tak mi povedal: „Ja som ti to vravel, že budeme hrať proti sebe.“

Andrej Martin bol súperom Novaka Djokoviča v semifinále. Dával vám pred finále nejaké rady?

Nie, vôbec sme nemali možnosť sa rozprávať. On letel hneď potom preč. Ale ak si dáte do youtube vyhľadávača meno Djokovič, tak nájdete množstvo videí.

Pripravovali ste sa na tento zápas nejako špeciálne?

Ani nie, pripravoval som sa tak, ako na ktorýkoľvek iný zápas. Pozeral som si videá, čo by naňho mohlo platiť. Radil som sa s trénerom. Ale nie je to jednoduché ušiť taktiku na Djokoviča.

Čítala som o vás v starších rozhovoroch, že z legendárnej tenisovej trojice Djokovič, Federer a Nadal je pre vás najobľúbenejší Rafael Nadal. Obaja ste ľaváci. Pozerali ste si aj zápasy Djokoviča s Nadalom?

Jasné, pred zápasom som sa pozeral aj na to, čo hrá proti Djokovičovi Nadal.

Na vašu adresu sa objavilo veľa pochvaly. Na sociálnych sieťach sa k vám pochvalne vyjadril napríklad aj Brad Gilbert. Čítali ste si aj vy takéto komentáre alebo ste sa snažili byť mimo tohto virtuálneho sveta?

O Bradovi Gilbertovi som ani nevedel, to je celkom príjemná správa. (smiech) Najmä po semifinále som dostal stovky správ. To som musel filtrovať. Volal som s tými najbližšími. Bolo to prvýkrát, čo som dostal naraz takéto množstvo správ.

Ani sa nedá povedať, že by som bol nervózny z toho, že budem hrať s Djokovičom, ale skôr z toho, že je tohto všetkého už naozaj veľa.

Predpokladám, že veľa správ ste dostávali aj po finále. Vnímali ste to už po turnaji inak?

Začínalo mi to celé dochádzať, čo som vlastne dosiahol. Vtedy som sa už tešil každej správe.

Djokovič bol pred finále obrovským favoritom. S akými pocitmi sa ide do takéhoto zápasu?

Asi zo všetkých zápasov, čo som v živote hral, som bol pri tomto najmenej nervózny. Vedel som, že nemám čo stratiť. Samozrejme, išiel som do zápasu s tým, že chcem vyhrať. Nezľakol som sa toho, že idem hrať s Djokovičom. Vôbec som nepociťoval nervozitu. A pritom tam bolo veľa ľudí, ktorí fandili jemu.

Hralo sa v Belehrade, v rodnom meste Djokoviča. To je vždy niečo špeciálne, keď takí veľkí hráči hrajú pred domácim publikom...

Ja som sa snažil si tú ich emóciu vziať smerom na seba. Akoby som to otočil, snažil som sa nevnímať, že povzbudzujú jeho a nie mňa. Ale treba povedať, že boli féroví. Ak som zahral niečo dobré ja, tiež mi zatlieskali.

Djokoviča neraz kritizujú za jeho prejavy na kurte. Kričí do publika, povzbudzuje divákov k aplauzu a známe sú aj jeho dlhé driblovania loptičiek pred podaním. Pripravovali ste sa aj na takéto momenty? 

Toto som vôbec nevnímal. Sústredil som sa na seba a nevnímal, čo robí na druhej strane. Každý hráč má niečo svoje typické. Ja mu to nedávam za zlé. Veľa ľuďom sa to nepáči, ani mne to nie je vždy sympatické. Ale viem, ako to funguje, niekedy človek v tom zápale hry spraví aj to, čo by inak neurobil.

Je však obrovský rozdiel, ak sa s ním rozprávate mimo kurtu. Je veľmi sympatický, milý a pokorný, nejde z neho žiadna namyslenosť alebo prehnané sebavedomie. Prišiel za mnou, pozdravil sa mi, podal ruku. Spoznal som ho aj z ľudskej stránky a v mojich očiach veľmi stúpol.

Videla som, že ste po zápase s Djokovičom pridali aj fotografiu na sociálnu sieť. Mali ste teda možnosť sa dlhšie porozprávať?

Po finále sme sa ešte rozprávali. Spravili sme si fotografiu a nahrali sme aj video pre môjho kamaráta, ktorý mal v ten deň narodeniny.

Dával vám aj nejaké tenisové rady?

My sme sa už vlastne po tom zápase ani o tenise nerozprávali. Skôr o takých bežných veciach zo života.

Vďaka bodom z Belehradu ste sa z 255. dostali na 181. miesto. Preskočili ste veľmi dôležitú hranicu. Budete mať možnosť chodiť do kvalifikácií grandslamových turnajov. Zmenil sa týmto váš program?

Ak sa teraz dostanem niekde do kvalifikácie ATP turnaja, uprednostním to pred challengerom. Navyše tento výsledok v Belehrade bol skvele načasovaný. Bol to posledný týždeň, ktorý mohol ovplyvniť prihlasovanie do Wimbledonu.

Ak by som takýto dobrý výsledok uhral tento týždeň, už by mi to nepomohlo, lebo prihlasovanie do Wimbledonu sa už uzatvorilo.

Na turnaji ste zdolali výrazne vyššie postavených súperov. Aký je potom rozdiel medzi niekým, kto je 255. na svete a niekým z konca prvej svetovej stovky?

Veľké herné rozdiely medzi nami nie sú. Taký Norbert Gombos (81. v rebríčku ATP, pozn.) hrá možno aj rýchlejšie ako Djokovič. Len rozdiel medzi nami a Djokovičom je taký, že on vždy presne vie, čo chce zahrať.

Vždy si vyberie ten správny úder. Hráči top 10 veľa premýšľajú. Aj pokiaľ im úder nevyjde, málokedy sa dostanú do situácie, že už nedokážu niečo vymyslieť. Veľmi dôležitá je aj psychika.

Možno najväčší rozdiel však je, že hráči do 50. miesta si väčšinou svoju dobrú hru dokážu udržiavať dlhodobo. Mojím problémom bolo, že aj keď som zahral vynikajúci zápas, už som to potom nie vždy dokázal napodobniť.

A teraz ste aj vy dokázali konzistentne zahrať výborný ATP turnaj. To vám zrejme muselo dodať veľa sebavedomia.

Určite, s každým zápasom mi rástlo sebavedomie, nemal som o svojej hre pochybnosti. Od kvalifikácie až po finále som hral skvele, je to pre mňa veľmi poučné, dokázal som si, že mám na to, aby som sa dostal vyššie.

Boli ste úspešným juniorom. Potom ste sa výbornými výkonmi vypracovali z druhej tisícky o približne 800 miest vyššie. Mali ste teda všetko sľubne rozbehnuté. No potom ste zastali tesne za grandslamovými kvalifikáciami. Čo sa dialo v tomto období od prechodu medzi juniorov až sem?

Keď som skončil medzi juniormi, nezačal som úplne zle. Samozrejme, v mojej vekovej kategórii boli hráči ako Andrej Rubľov či Alexander Zverev, ktorí už ako juniori boli v ATP rebríčku okolo 400. miesta.

Ja som v polovici môjho posledného juniorského roka prestal hrať juniorské turnaje a začal som hrať mužské. A skončil som okolo 800. miesta. Nepovedal by som, že som ten prechod nezvládol. Ale je pravda, že mi to trvalo dlhšie, kým som sa dostal niekde okolo 400. miesta.

A žiaľ, keď som bol práve na takýchto pozíciách, musel som ísť na operáciu zápästia. To ma veľmi pribrzdilo. Nehral som pol roka. A keď sa potom vrátil, tak som si natiahol brušný sval a nehral som zase asi tri mesiace. Potom som mal niekoľko veľmi úspešných turnajov a posunul som sa vyššie.

Po challengeri v Španielsku, kde som hral finále, som dostal voľnú kartu do hlavnej súťaže ďalšieho challengeru o dva dni. Tak som letel úplne zničený na ďalší turnaj. Hral som pritom už štyri turnaje za sebou.

A znova som si zranil brucho. Zase ma to vyradilo minimálne na mesiac. Urobil som veľmi zlé rozhodnutie, že som v obrovskej únave išiel na ďalší turnaj a zranil sa. Navyše pri zranenom bruchu nemôžete nijak trénovať.

Takže od rýchlejšieho postupu vyššie vás pribrzdili zranenia...

Nechcem sa na to vyhovárať, ale áno, pribrzdili vývoj mojej kariéry. Ale stáva sa to aj iným hráčom. Ale žiaľ, mne to potom trvalo dlhšie, kým som sa dostal do top 200. Práve sme sa o tomto rozprávali zopár týždňov dozadu s Lukášom Kleinom (256. mieste v rebríčku ATP, pozn. red.), že najdôležitejšie bude pre nás dostať sa okolo 240. až 230. miesta, aby sme išli do grandslamových kvalifikácií.

Rozprávali sme sa vtedy, že ak sa dostaneme do tejto pozície, bude to pre nás psychicky oveľa lepšie. Lebo sme boli v pozícii, že nám chýbalo do týchto umiestnení možno dvadsať či tridsať bodov. Aj mňa to psychicky zväzovalo. Teraz si môžem dať vyššie ciele.

Hovorili sme o vašich rovesníkoch, ktorí sú dnes v top 10 - Andrej Rubľov, Alexander Zverev. Pamätáte si na týchto hráčov z juniorských čias?

Najmä v kategórii do štrnásť rokov sme hrali tie isté turnaje. Ja som bol vtedy siedmy na svete a Zverev bol prvý, Rubľov tesne za ním (obaja boli aj juniorské jednotky do 18 rokov, pozn. red.)

So Zverevom som hral trikrát a trikrát som prehral. Rubľova som viackrát porazil. Ale v našej kategórii bolo viacero hráčov, ktorých som dokázal porážať a sú dnes v najlepšej svetovej stovke. Takže dá sa povedať, že som s nimi bol na jednej úrovni.

V čom je teda ten rozdiel potom medzi mužmi?

Je tu jedna pomerne podstatná vec. Keď je národnou jednotkou v ročníku niekto z takej veľkej krajiny ako napríklad Nemecko, tak v krajine sa aj hrá veľa turnajov. Mladí hráči tak majú príležitosti dostávať voľné karty.

Zverev už aj v šestnástich mohol hrať na turnaji kategórie ATP 500. V tom veku sú to obrovské skúsenosti. My na Slovensku to máme v tomto ťažšie.

Veľa fanúšikov aj z iných krajín vás teraz v Belehrade videlo hrať možno prvýkrát. Vy ste pomerne výrazný na kurte svojimi tetovaniami. Spája sa s nimi nejaký príbeh? U mnohých tenistov súvisia aj so športom.

Prvé tetovanie, ktoré som si dal, je dátum narodenia mojej maminy, to mám na hrudi. Potom som si dal na ruku vytetovať tigra, to je moje najobľúbenejšie zviera. Ku každému tetovaniu mám príbeh.

Pomerne často sa pozerám počas toho, ako sedím na lavičke cez zápas na tie tetovania. Tak poviem: „Máš vytetovaného tigra, tak ukáž toho tigra v sebe.“

A kedy ste si dali prvé tetovanie?

V osemnástich. Hneď, ako som oslávil osemnástku.

V starších rozhovoroch ste spomínali, že ste fanúšikom bojových umení. Aj ste ich niekedy skúšali?

Keď som žil v Prešove a mal som okolo desať, jedenásť rokov, chodil som na karate. Potom prišla veľká hviezda Connor McGregor, začal som byť veľkým fanúšikom bojových umení. Teraz sa to však príliš nedá, aby som ich praktizoval.

S mojím zápästím by nebolo príliš rozumné búchať do mechu. Ale asi pred rokom som si písal s jedným známym, ktorý robí MMA, či by sme si nedali spoločný tréning, no nikdy k tomu neprišlo. Radšej teda nebudem pokúšať zdravie.

Stíhate aj sledovať zápasy MMA?

Jasné. Skoro každú nedeľu vstávam o štvrtej a pozerám. Sledujem československý Oktagon aj UFC, keď sú dobré zápasy, tak pozerám v noci.

Sledujete aj iné športy?

Okrem MMA mám rád aj futbal a formulu 1. Iné športy vnímam, sledujem výsledky, ale príliš ich nepozerám.

Máte nejakého obľúbeného pretekára či tím F1? 

Ferrari, jednoznačne. To je moje vysnívané auto.

A máte obľúbený futbalový klub? 

Manchester City, ale môj obľúbený hráč je Lionel Messi. Mohol by ísť do Manchesteru City. To by som bol najspokojnejší. (smiech)