Mentálny tréner a psychológ ADAM KOCIAN pomáha športovcom spoznávať vlastnú myseľ a zlepšiť psychické zdravie.

Kocian bol kedysi športovec. Do 24 rokov bol profesionálny volejbalista, niekoľko štartov si pripísal aj za nemeckú reprezentáciu. Pre zranenie ukončil kariéru a preorientoval sa na mentálneho kouča.

Dnes spolupracuje s viacerými mladými športovcami, ako napríklad Mia Pohánková, Laura Frličková, Ema Kapustová či Zuzana Paňková.

V rozhovore pre Sportnet hovorí, akými problémami si prechádzajú mladí športovci, ktorý šport je najnáročnejší na psychiku či ako pomáha športovcom vyrovnať sa s veľkým tlakom.

Aké dôležité je v dnešnom športe psychické zdravie pre mladých ľudí? 

V prvom rade si musíme ujasniť pojmy ako mentálne zdravie, psychické zdravie či tlak na výkon, keďže sa trošku pletú.

Veľa známych športovcov sa vyjadrovalo ohľadom mentálneho zdravia, psychického tlaku, prípadne tlaku médií. Čo všetko, samozrejme, so športom súvisí. 

Druhá stránka problematiky je psychológia výkonu. Teda ako dokážem podať vysoký výkon v konkrétnom momente, aj keď sa necítim ideálne.

Športovec v tej chvíli nerieši mentálne zdravie, ale schopnosť sústrediť sa, regulovať emócie a urobiť správne rozhodnutie pod tlakom.

Napríklad, tenista môže byť unavený, môže ho niečo bolieť, môže ho niečo rozptyľovať, ale na kurte v danom okamihu rieši len výkon. O tom je psychológia výkonu.

Keď si športovec po prehratom zápase otvorí sociálne siete a nájde tam negatívne komentáre, vtedy je dôležité mať mentálnu silu.

V modernej dobe je veľmi dôležité sa o mentálne zdravie starať, pochopiť celý kontext športu, že ľudia sa naň často pozerajú len ako na výkonnosť. A koniec koncov, je veľmi dôležité vedieť spracovať všetky emócie, víťazstvá, prehry. 

Vašimi rukami prešlo aj prechádza veľa mladých športovcov. Ako sa vám podarilo získať si ich dôveru? Veria vám od prvého momentu alebo si to vyžaduje nejaký proces?

Zakladám si na absolútnej úprimnosti. Myslím, že to si športovci najviac cenia. Nebojím sa im povedať, čo si myslím, aj keď je to negatívne. Len si žiada vysvetlenie.

Ak niekto príde za mnou a povie, že prehral nejaký zápas preto, že sa bál, poviem mu, možno aj trošku vulgárnejšie, 'no pokašľal si si to sám'. A je to úplne v poriadku.

A nebudeme sa tváriť, že všetko bude dobre, nie je to dôveryhodné. To, že sám som športoval, tiež zvyšuje moju dôveryhodnosť. Oni vedia, že som bývalý športovec, že som tiež niečo dosiahol, že som si prešiel mládežníckymi kategóriami až do seniorského športu. To, čo im hovorím, som sám zažil. Dávam im pomocnú ruku, keď sa nedarí, ale aj keď sa darí.

Snažím sa vždy pozerať na výkonnosť, ako pristupujú k tomu športu. A vtedy si získavam ich dôveru. Samozrejme, že ju nemusím mať hneď na začiatku a musím si ju svojou prácou zaslúžiť.

Tí športovci vidia, že okrem trénera a rodičov je tam niekto, kto zažil šport, chápe, čo cítia, keď prehrajú, nehovorí im nádych, výdych, pokoj, všetko bude dobré. 

Napríklad, s kajakárkou Zuzanou Paňkovou spolupracujem už šesť rokov. Ľudia si môžu myslieť, že sa len rozprávame. Pracujeme na profesionálnej mentálnej príprave. Na tom, aby vedela zvládať tlak, udržať výkonnosť a zostať pevná aj v období, keď veci nejdú podľa predstáv.

Vie, že hocikedy mi môže zavolať, nemusí to hovoriť ani trénerovi a ani rodičom. Veľmi dôležité je to, že žiadne informácie z tých rozhovorov nikdy nepôjdu von.

Komunikácia so športovcami prebieha teda primárne online?

Tým, že športovci sú väčšinu roka mimo, nemáme šancu sa stretnúť. Vždy komunikujeme online. Nejde o náhodné konzultácie, ale o systematickú dlhodobú prácu na mentálnej stránke.

Zameriavame sa na rozvíjanie mentálnych zručností, pochopenie toho, ako funguje pozornosť, emócie či tlak, a najmä to, ako s nimi pracovať počas celej sezóny. Druhou časťou je súťažná príprava.

Pred dôležitými súťažami si prejdeme nastavenie, stratégie a mentálny plán tak, aby športovec vedel, čo ho čaká a ako reagovať v rozhodujúcich momentoch. Neviažeme sa na výsledok, sústredíme sa na výkon a na odvahu ísť do zápasu naplno.

Hlavným cieľom celej spolupráce je, aby športovec pochopil, ako jeho hlava funguje – a aby s ňou vedel pracovať aj vtedy, keď je tlak najvyšší.

Prechod z juniorskej do seniorskej kategórie býva náročný. Čím všetkým si musí športovec prejsť z mentálneho hľadiska?

Tým, že spolupracujem už päť rokov so Slovenským olympijským a športovým výborom, venujem sa mladým športovcom, ktorí patria k najlepším v juniorskej kategórii za daný rok. 

To znamená, že už majú za sebou nejaký úspech, majú meno, pútajú pozornosť, čo im môže zvýšiť sebavedomie.

Lenže, keď prechádzajú do seniorského športu, absolvujú veľký skok. Dovtedy boli veľkou rybou v malom rybníku a zrazu preskočia do veľkého rybníka a zistia, že sú veľmi malí. Sú tam vyspelejší športovci, ktorí majú inú výkonnosť. Na mladých športovcoch je tam veľký psychický aj fyzický tlak.

Mení sa aj ich sociálny status. V juniorskom veku patria medzi najlepších, dostávajú pozornosť a prirodzene rastie ich sebavedomie. Ale keď prejdú medzi seniorov, ocitnú sa v oveľa širšej a kvalitnejšej konkurencii.

Zrazu zistia, že to, čo stačilo medzi rovesníkmi, už nestačí. Prichádzajú prvé prehry a pochybnosti o vlastnej hodnote. Tento kontrast je pre mladého športovca veľmi náročný – často je to prvý moment, keď musí svoju sebahodnotu odlíšiť od výsledku.

Druhá vec je zodpovednosť samého za seba. Ak má niekto 19, 20 rokov, už sa nestará o neho len tréner či rodičia.

Športovec sa musí rozhodnúť, či bude študovať, pretože systém financovania na Slovensku je nastavený, že ak má úspech, peniaze dostane. Inak je to veľmi ťažké. Musí byť zodpovedný za svoj vlastný harmonogram či osobný život.

Z psychického hľadiska je dôležité, aby sa na ten prechod športovec pripravoval a adaptoval sa na seniorský šport. Potom musí ukázať aj trpezlivosť.

Boja sa mladí športovci viac zodpovednosti za svoj život alebo možného neúspechu?

Do seniorskej kategórie idú veľmi motivovaní. Vládnu tam celkom odlišné podmienky, pozlátko okolo je často parádne. Napríklad, ak tenistka Mia Pohánková prejde z juniorského na seniorský grandslamový turnaj, bude sa na to viac tešiť. Lenže, nemôže ísť na turnaj s rovnakými očakávaniami. Tento aspekt je náročnejší.

Ako preberať potom tú zodpovednosť? Myslím, že ak si vie človek zorganizovať život už v mladšom veku, neskôr s tým nebude mať až taký problém. Skôr ide o to, že prvýkrát cíti plnú váhu svojich rozhodnutí – a to si vyžaduje úplne nový typ mentálnej odolnosti.

Stalo sa vám, že športovec, ktorý vynikal v juniorke, nezvládol tlak medzi seniormi a rýchlo to zabalil? 

Podľa jednej štúdie len osem percent športovcov, ktorí vynikali medzi juniormi, bude patriť k najlepším aj medzi seniormi. Je teda veľká pravdepodobnosť, že to nezvládnu.

V juniorke je veľký dôraz na talent. Medzi seniormi je dôležitá najmä práca a trpezlivosť. Existujú prípady, keď sa športovec rýchlo uchytí aj medzi seniormi. Športovcom sa snažím vysvetliť, aby nebrali highlighty ako základ.

Napríklad, Mira Andrejevová (ruská tenistka, pozn.) je už v šestnástich rokoch na grandslamových turnajoch. Ale to nie je náš štandard. Ona tvorí jedno percento zo všetkých. Samozrejme, že by sme to chceli aj my. Lenže musíme sa pripraviť na to, že to tak jednoducho nepôjde.

Musíme dať do toho maximum, aj keď nevieme, ako výsledok dosiahneme. Pre mňa je v tomto krásny príklad Jannik Sinner. Pred Wimbledonom hovoril, že on nemá krištáľovú guľu a nevie, či vyhrá alebo prehrá. Verí len vo svoje schopnosti a dá do toho maximum.

Takisto k tomu pristupujem aj ja. Vravím športovcom: vieme spraviť všetko pre to, aby si zvýšil šancu a bol pripravený.

Aké sú vaše základné rady, keď k vám príde nový športovec? 

Na začiatku sa snažím len pochopiť, čo pre človeka znamená vysoký výkon.

Snažím sa, aby športovci pochopili to, že nemajú pod kontrolou výsledok. Vedia ovplyvniť, čo urobia v danom momente a koľko sily do toho dajú.

Zo začiatku by mali pochopiť na vlastných skúsenostiach, že sa môžu snažiť koľko chcú, ale súper môže byť lepší.

Pracujeme na tom, aby sa dokázali odosobniť od svojich pocitov. Ľudia sú nastavení tak, že keď sa cítime dobre, veríme si viac. A keď sme unavení alebo sme sa zle vyspali, sebavedomie klesá.

V športe, a najmä v tenise je to bežné. No psychológia výkonu nie je o snahe vyvolať pozitívnu náladu. Niekedy na to jednoducho nie sú podmienky.

V tenise je časté, že sa hráč necíti dobre. Psychológia výkonu neznamená, že sa snažím v sebe evokovať pozitívne emócie, lebo niekedy na to nemám náladu.

Následne potom pracujeme na tom, aby mali lepšie sebavedomie. Vybudovať ho však trvá veľmi dlho.

Súčasťou života mnohých mladých športovcov sú sociálne siete. Trávia s nimi veľa času, majú veľa sledovateľov. Odporúčate im sebaprezentáciu alebo oddych od nich?

Sociálne siete sú podľa mňa veľmi démonizované, nepochybne však patria do nášho sveta.

Športovcom vravím, že sú ich osobná značka, ktorú si budujú. Ak chcú byť autentickí, nech sa tam predávajú.

Napríklad, ak je športovec extrovertný človek a prezentácia na sociálnych sieťach ho baví, je pre neho veľká výhoda, že komunikuje svoj príbeh navonok. To mu dodáva aj sebapoznanie.

Povedal by som, že je lepšie byť producent obsahu na sociálnych sieťach, než sa zbytočne nimi rozptyľovať ako ich konzument. Nie pred spaním alebo keď sa len nudím.

Sú športovci úprimní v tom, koľko času trávia na telefónoch? 

Áno, sú. Niekedy zostanú v šoku, keď chcem od nich, aby vytiahli mobil a otvorili štatistiky. Vidím, že sú na mobile aj šesť hodín denne, z toho tri hodiny na Instagrame, ďalšie dve na Snapchate. Ale snažím sa to pochopiť. Otvorím si tie aplikácie a hľadám dôvody, prečo tam trávia toľko času.

Mal som aj prípad, keď športovec povedal, že si odinštaluje Instagram. A vážne to spravil. Keď som sa ho potom opýtal, či mu chýba, odvetil, že nie.

Ovplyvňujú mentálnu stránku športovca aj osobné problémy, napríklad vzťahy?

Dievčatá zvyčajne vstupujú do puberty približne o 1–2 roky skôr ako chlapci, čo znamená, že ich biologický a hormonálny vývoj môže byť v období 14–18 rokov posunutý dopredu.

Počas týchto rokov sa pritom u oboch pohlaví odohrávajú výrazné zmeny v mozgu, ktoré ovplyvňujú emócie, správanie aj športový výkon.

Napríklad, šestnásťročné dievča príde domov zo svetového šampionátu. Stále je to však mladý človek, ktorý žije aj úplne bežný tínedžerský život. Chce byť s kamarátmi, riešiť vzťahy, mať svoje malé radosti aj starosti. A to je úplne prirodzené.

Nemôžeme brať toho človeka ako stroj. Veľakrát sa stretávam s trénermi, ktorí tlačia len na výkonnosť. Ale zabúdame, že tu máme vyvíjajúceho človeka, ktorému, ak povieme nesprávne veci, môže ho to raniť.

S dievčaťom, ktoré má do sedemnásť rokov, je veľmi náročné sa baviť o strave. Len malá poznámka sa môže vyvinúť do psychických problémov so stravovaním. Toto všetko sa snažím vnímať aj ja. Pri mladých športovcoch musíme pracovať odborne, ale zároveň citlivo.

Niekedy mám telefonáty, ktoré sa netýkajú výkonnosti. Športovec mi zavolá, že sa rozišiel s frajerkou. Aj to patrí do ich mentálneho sveta a má to reálny dopad na výkon.

Najmä staršia generácia športovcov tvrdí, že oni dokázali fungovať aj bez mentálnych trénerov. Kedy nastal zlom, že sa o tom začalo hovoriť viac?

Na spoluprácu ma oslovujú najmä rodičia, ktorých zaujíma predovšetkým aktuálna výkonnosť. Zriedkavo sa stretávam s tým, že za mnou prídu športovci preventívne, aby sa niečo naučili.

Druhá skupina je taká, že sa ozvú až vtedy, keď spadnú na dno. Nezvládajú tlak a potrebujú pomoc. Táto časť tvorí veľkú väčšinu. Málokto povie, že mentálna príprava je súčasť výkonnosti.

Ohľadom mentálneho zdravia nastal zlom vtedy, keď sa o ňom začali vyjadrovať športovci ako Naomi Osaková, Michael Phelps, Mikaela Shiffrinová a otvorene pomenovali, že aj na ich úrovni existujú situácie, ktoré sú psychicky mimoriadne náročné.

Olympijský výbor, ale aj športové zväzy a federácie zrazu zmenili koncept, že na olympiádu už nepôjde so športovcami športový psychológ, ale safeguard. On sa stará o mentálne zdravie, najmä v situáciách, ak prehrajú alebo cítia tlak. Myslím, že veľký boom nastal asi pred šiestimi rokmi.

Potom však nastal iný problém. Zrazu sa zdalo, že mentálny tréner by mohol byť každý. Ale reálna práca v športe je omnoho komplexnejšia. Je úzko prepojená s mentálnym zdravím, ale zároveň aj s výkonnosťou pod tlakom.

To znamená, že táto pozícia nie je len o motivačných frázach. Nie je to o povzbudzovaní, ale o pravde, odbornosti a profesionálnom vedení, ktoré pripraví športovcov na realitu vrcholového športu.

Ktorý šport si vyžaduje najsilnejšiu mentálnu stránku športovca?

Tenis a golf. Tenis je veľmi dynamický šport, hráč je na kurte sám. Každá výmena je nový začiatok, no zároveň aj okamžitý test toho, ako rýchlo dokáže spracovať emócie z predchádzajúcej chyby.

Tenista musí udržať pozornosť, regulovať emócie a rozhodovať sa v zlomku sekundy. Stačí krátky výpadok sebavedomia a hra sa môže zlomiť. A keď sa prestane dariť, nemá sa za koho skryť – stále je tam len on, jeho myseľ a tlak momentu.

Individuálni športovci oveľa viac potrebujú mentálneho trénera. V golfe musí hráč prepojiť techniku, jemnú motoriku a nervové prepojenia zodpovedné za koordináciu – a to všetko pod tlakom jedného úderu. Vyžaduje si to mimoriadnu mentálnu odolnosť. Pekným príkladom je aj športová streľba.

Dnes veľa ľudí rekreačne športuje. Pomáha to psychickému zdraviu? Dokážu rekreační športovci vďaka tomu lepšie pochopiť aj profesionálnych športovcov, ak si to sami vyskúšajú?

Sám pôsobím v komunite bežcov, predtým som to neznášal. Potom som to pochopil. Beh bez slúchadiel je perfektná vec, pretože som sám so svojimi myšlienkami. A práve na tomto princípe často pracujem aj so športovcami.

Vždy radím, nech si športovci len tak na desať minút sadnú bez mobilu a nech si všímajú, na aké myšlienky prídu. Nazývame to meditácia, ktorá býva často zle pochopená.

Beh je meditácia v pohybe. Je to prekonávanie a spoznávanie samého seba. Beh je z veľkej časti o hlave. Či mám nejaký cieľ, alebo dokážem na súťaži predbehnúť bežca predo mnou.

Práve tie malé momenty rozhodovania ukazujú, ako fungujeme pod tlakom. V tej chvíli človek veľmi rýchlo pochopí, že výkon nie je len o kondícii, ale o schopnosti prekonať vlastnú komfortnú zónu a ísť ďalej, aj keď telo hovorí nie.

Často sa hnevám najmä na gaučových fanúšikov, prečo hodnotia výkon, keď si to nikdy nevyskúšali. Netušia, aké náročné je dostať sa čo i len do slovenskej súťaže.

Rekreačný šport je veľmi dôležitý a v spoločnosti podceňovaný. Fandím každému, kto si dá nejaký športový cieľ.

Spomínali ste, že vám pomáha vaša minulosť profesionálneho športovca.

Pomáha mi to v tom zmysle, že rád skúšam nové veci. To znamená, že keď spolupracujem s biatlonistkou, chcem vedieť, čo zažíva. Snažím sa napríklad prekonávať svoj komfort v behu. Chápem, že keď som na hranici svojich schopností a ešte musím ísť strieľať, čo to vo mne vzbudzuje.

O svoje mentálne zdravie sa starám tým, že športujem každý deň. Možno nie som stotožnený s tým, že už nie som profesionál, preto mám potrebu hýbať sa dennodenne, aj keď sa necítim dobre. Možno by niekto povedal, že to nie je úplne zdravé, no mne to pomáha.

Každému radím, aby si stanovil nejaký športový cieľ. Nemusí to byť hneď nejaký maratón, ale povedať si, že budúci rok si chcem odbehať zopár kilometrov. Vtedy človek pochopí samého seba a dodáva mu to rutinu do života.

Keď ste boli športovec, spolupracovali ste s mentálnym trénerom?

Je to úsmevné, ale neznášal som ich. V tom som tvrdý a často kritizovaný. Pre mňa nedáva zmysel spolupracovať s mentálnym trénerom, ktorý si to sám neprežil. Preto som sa tomu začal venovať.

Ako príklad zvyknem vravieť, že je to akoby niekto učil pilotov, ako riadiť lietadlo, a pritom to v živote nerobil. Vie teóriu, ale nevie, aké pocity má človek v krízových situáciách. Pre mňa to bolo nedôveryhodné.

Aj Shaquille O'Neal (bývalý basketbalista, pozn.) sa vyjadril, že chce robiť mentálneho trénera. Počas kariéry mal problémy s trestnými hodmi. A niekto mu poradil, že musí pod tlakom dýchať. Takže keď sa na neho pozerá 20-tisíc ľudí, má len dýchať?

Človek to musí pochopiť a zažiť tie skúsenosti. Preto som nespolupracoval so žiadnym mentálnym trénerom.

Prečo ste ukončili kariéru profesionálneho športovca?

Kariéru som ukončil pre zranenie. Dokázal by som s tým hrať, ale mentálne som bol vyčerpaný, pretože som sa vnímal ako materiál, s ktorým sa obchoduje. Život by bol len o cestovaní z haly do haly, bez priestoru na čokoľvek iné.

Možno to bolo rýchle rozhodnutie, ale cítil som, že chcem zažiť aj iné veci než len nekonečný kolobeh profesionálneho športu.

Keď som videl teraz mojich bývalých spoluhráčov z nemeckej reprezentácie na olympiáde, mal som v hlave, že asi som mohol zostať.

Ale na druhej strane, nemôžem to ľutovať, pretože viem, aký mám život teraz a čo prinášam športovcom.