BRATISLAVA. Na korčule sa prvýkrát postavil na ruskom klzisku. Otec hral za Spartak Moskva a pravidelne ho sledoval z tribúny.
„Z Ruska si pamätám veľa vecí. Na jednom z otcových zápasov som si rozbil hlavu. Padol som hlavou o lavičku. Bol tam jeden lekár, ktorý fajčil a chcel mi ošetrovať krvavú ranu. Mama bola z toho nervózna,“ opisoval šestnásťročný Luka Radivojevič.
V otcových korčuliach
Sportnet prináša letný seriál o hokejových mladíkoch - synoch bývalých hokejistov.
I. diel: Milan a Adrien Bartovičovci
Syn Branka Radivojeviča, úspešného slovenského reprezentanta, rozhodnutie venovať sa hokeju neľutuje.
„Otec ma od malička inšpiroval. Ako dieťa som neustále držal hokejku v ruke a hrával s ním hokej. Všetko ma naučil.“
„Veľa času trávil u nás v šatni po tréningoch alebo po zápasoch. Hokejka mu bola veľmi prirodzená. Mal to na očiach denne a od malička ho to držalo,“ dodal otec.
Má rád hru pred sebou
Rodičia Luku prihlásili do prípravky Spartaku Moskva. „Nemuseli sme ho vôbec nútiť. Sám vždy chcel. Bavilo ho to a bol súťaživý. Či už to bol hokej alebo futbal. Vždy, keď mal ísť na tréning, stál v pozore ako prvý a tešil sa na to,“ povedal bývalý útočník.
Mladý hokejista však hrá na inej pozícii ako jeho otec. Je z neho obranca.
Luka Radivojevič. (Autor: Nikola Baďová)
„Bavili sme sa o tom. Do siedmej triedy hral na pozícii útočníka. Keď bol v Liberci, tak šiel do obrany. Celkom mu to šlo. Poradil som mu, že útočných obrancov je ťažko zohnať. Sám to vidím ako športový riaditeľ, že je to nedocenený tovar. Mali sme plán, aby piloval na útočných činnostiach a od ôsmej triedy šiel do obrany,“ vysvetlil otec.
„Nastal zlom a viac ma to začalo baviť v obrane ako v útoku. Mám celú hru pred sebou, môžem vytvárať rozohrávky a držať puk,“ doplnil syn.
Najmladší z Radivojevičovcov, dvanásťročný Matija, zatiaľ ide v otcových šľapajach. „Vyzerá to, že sa mu viac páči v útoku a nechávame to prirodzene na ňom, aby si vybral.“
Aký je rozdiel medzi oboma synmi?
„Každý je iný. Na Luku, keď nakričím, tak si to vie zobrať. Matija je viac citlivejší a musíme ísť na neho inak. Musíme to s ním jemnejšie rozobrať. Niekedy mám pocit, že ma ani nechce počúvať. Treba to rešpektovať. Dúfam, že si nájde cestu, aby sa zlepšoval,“ opísal otec.
Deti ulice sú preč
Známe hokejové meno na drese však môže byť zradné. „Často počúvam, že to vybavil otec. Nemám rád takých ľudí. Vôbec to tak nie je. Každý si robí hokej sám. Ak by som na to nemal, tak by to bolo vidno,“ usmernil na pravú mieru Luka.
„Veľa sme nad tým rozmýšľali. Nie vždy je to pre deti ľahké, keďže otcovia to hrali na nejakej úrovni. Veľa ľudí ich bude neskôr porovnávať,“ dodal Branko Radivojevič.
Vychovať mladého hokejistu je však úplne odlišné ako kedysi.
„Boli sme iná generácia. Vychovávali nás kvázi v komunizme. Všetci sme boli na rovnakej čiare a mali sme takmer to isté oblečenie. Vyrastali sme na ulici. Boli sme deti ulice, kde sme nevedomky sedem hodín trénovali.
Dá sa povedať, že teraz to vymrelo a nevidíme deti na uliciach hrať sa. Dnes to deťom musíme viac organizovať a všade ich vozíme. My sme pritom chodievali sami. Toto sú veľké rozdiely. Dnes sa hokej posunul veľmi dopredu.
Sledujem najnovšie trendy, ako trénovať a podobne. Deti majú výhodu, že im to vieme nejakým spôsobom naordinovať. Oni sa na tom iba zúčastnia a absolvujú to. Dúfam, že im to na konci dňa pomôže,“ povedal športový riaditeľ hokejového klubu Dukla Trenčín.
Odchod v trinástich
Keď v roku 2020 prepuklo na Slovensku ochorenie na Covid-19 a zavreli všetky štadióny, Radivojevičovci sa rozhodli pre zásadný krok. Staršieho syna poslali do Švédska, kde mohol neustále trénovať.
„Možno, ak by nebol covid, tak by som stále ostal na Slovensku,“ uviedol Luka.
„Vláda vtedy zavrela všetko a nemohli sme ani trénovať. Naskytla sa možnosť ísť trénovať do Švédska v trinástich rokoch. Moja sestra mala v tom čase home office. Pomohlo nám to, že mohla ísť s ním.
Pracovala zo Švédska, Luka tam trénoval a školu mal tiež online. Od mojej sestry to bolo veľké gesto. Zrejme by to nebolo možné, ak by ona nemohla. Nahralo nám to do kariet,“ ďakoval otec.
S príchodom do AIK Štokholm im pomohol Róbert Döme, ktorý tam v tom čase pôsobil ako tréner. Celá rodina si myslela, že keď skončí pandémia, tak sa Luka vráti domov.
„Zapáčilo sa nám tam. Sledoval som tréningy a bral som to ako správny krok pre neho. Nakoniec aj klub chcel, aby sme tam zostali a rozhodli sme sa pre prestup do švédskej akadémie.“
Švédska hatlanina