17.10.2020, Ž - admin VsFZ

ROBIL PRE RADOSŤ NÁS VŠETKÝCH

17.10.2020, Ž - admin VsFZ

Ján Baluch (17.06.1942 - 14.10.2020)

Sú chvíle, pri ktorých človek nečakane zmeravie. Ťažko hľadá slová, keď nastane neželaný a veľmi smutný deň rozlúčky s blízkym a dobrým priateľom, ktorý polstoročie bol s futbalom spojený ako s pupočnou šnúrou, lebo maximum robil pre jeho blaho a radosť tým, čo zbožňujú najpopulárnejší šport. Ozdoboval ho úsilím, ktoré prinášalo pekné úspechy, z ktorých mali potešenie všetci.

Aj preto v stredu 14.októbra zarmútila veľkú futbalovú rodinu správa, že bývalý veľký funkcionár, rodák z Kolinoviec neďaleko Krompách, ktorý prišiel s pedagogickým diplomom do Trebišova učiť na školu mlaď, nás opustil navždy.

Ani vo sne ho nenapadlo, že zo Spiša na Zemplín prichádza do školy ako učiteľ len na krátko, lebo futbal po niekoľkých rokoch, presnejšie ľudia, ktorým ležal tento šport v tomto

zemplínskom meste na srdci, zmenili jeho plány a životnú púť nie na krátko, ale na celý život.

V roku 1970 zaklopala na brány miestneho Slavoja kríza zvaná funkcionárska. Futbal prežíval muky, avšak v meste vedeli, že na škole je mladý, rozhľadený, vtipný a organizačne šikovný učiteľ, ktorý je v telovýchove doma. A ako to už v takýchto prípadoch býva, otcovia mesta a priaznivci okolo koženej vycítili, že je to človek, akého hľadajú, a tak začali robiť všetko, aby nastúpil do oddielu ako tajomník a dostal túto hru hier v jednom z centier Zemplína zo slepej uličky. Keďže pôvodne ho žiadali o pomoc len na rok, Ján Baluch pristúpil a ocitol sa v Slavoji. V novej úlohe si počínal veľmi fundovane, rutinovane, preto z predpokladanej krátkej chvíli zostal napokon v oddiele, ktorý nepatril u nás medzi druhoradé, dlhých 19 rokov – teda takmer dve desaťročia – čím sa zaradil medzi nevšedných slovenských rekordérov na dôležitej a fundovanej tajomníckej futbalovej stoličke.

Počas rokov, v ktorých Jano – ako ho funkcionári a dobre známi zväčša rodinne oslovovali – v klube pracoval, trebišovský futbal nikdy vážnejšie nekrivkal, skôr napredoval, lebo aj jeho výraznou zásluhou v klube zakotvili významné futbalové osobnosti. Ani to neprekvapilo. On totiž mnohým veciam nielen rozumel, ale rád sa nechal poučiť takými ľuďmi ako boli významní tréneri Ing. Jozef Karel, Zoltán Fazekaš, Jozef Šalamon, Arpád Regecký, Rudolf Zibrinyi, Belo Malaga, Štefan Nadzam, Mikuláš Komanický, Jozef Kertész, Alojz Martinček a ďalší, čo nepotrebujú vari nijaký bližší odborný posudok. V spomínanom období bol Trebišov známy aj tým, že vychoval viacerých adeptov pre najvyššiu súťaž, o čom mená Pivarník, Juhásovci, Juhász, Š. Tóth, V.Danko, Kočiš, Olejár a ďalšie hovoria jasnou rečou. Napriek ich odchodu si v I. SNL počínal úspešne, pretože na druhej strane dostával z ligových klubov hráčov, ktorí ešte potrebovali získať ostrohy a mali kde dozrievať, alebo hrať počas svojej kariéry čosi navyše. Preto napríklad v Trebišove hrali i Juraško, brankári Červeňan, Jánoš, Máčaj a viacerí ďalší.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch to v Slavoji bolo veľmi badať, ba v ročníku 1981/82 dlho bol na stupienkoch, z ktorých mohol zaútočiť na postup do I. ligy...

Počas funkcionárskej činnosti získal vzácne skúsenosti od erudovaného Rudolfa Jurčáka. Jednak, že bol fundovaným odborníkom, ktorý ovládal futbal ako hráč ešte za čias, keď pod Tatrami hrával slovenskú ligu za baťovský Svit, takže potom sa mu ľahšie sedelo aj na funkcionárskej stoličke, či už na okrese v Poprade, alebo v Lokomotíve Košice, v bratislavskom Slovane, i na Kable.

Keďže Janko aj rád načúval, zdokonalil sa natoľko, že postupne začali počúvať jeho. Kvôli dobrej povahe sa stal obľúbený, ba neraz bol hlavným rozprávačom v klbku funkcionárov. A keďže dobrého chcú brať všade, Ladislav Kropáč pred odchodom z VSS ho chcel ako náhradu za seba do klubu. Pravda, to by mu už dosť narušilo zabehané chodníčky, i veľkú odluku od rodiny, nechcel sa jej vzdialiť ešte viac, takže ostal v Trebišove.

Aj keď v roku 1988 opustil tajomnícku stoličku, z času na čas ešte Slavoju pomohol dobrou radou, zaslúžil sa napríklad aj o to, že do Trebišova prišiel pracovať tréner bývalej slovenskej dvadsaťjednotky Mikuláš Komanický, ale odísť od futbalu neprichádzalo do úvahy. Najmä dlhoročný fundovaný telovýchovný funkcionár a pred rokmi výborný futbalista Jozef Šalamon ho nenechal na pokoji, preto až štyri volebné obdobia bol predsedom Oblastného futbalového zväzu Trebišov, takže ako nevšedný rekordér aj na tomto poli zanechal rukopis, ktorým si neraz vyslúžil mimoriadne uznanie.

Stále aktívny Janko dlhšie obdobie pracoval aj vo Výkonnom výbore Východoslovenského futbalového zväzu na Alejovej ulici v Košiciach ako podpredseda za Košický kraj. Pol roka sedel i na stoličke predsedu VsFZ, na ktorú zasadol po skone svojho najlepšieho priateľa Gejzu Princa. Aj v tom bol kus symboliky, že práve on, s pochopením všetkých ostatných, doviedol zväz k regionálnej volebnej konferencii vo februári 2002. Na túto funkciu nechcel ďalej kandidovať, preto skončil aj ako jeden z podpredsedov SFZ, lebo tento post bol určený pre predsedu VsFZ.


image

Veľkou prednosťou Janka bolo aj to, že takého rozprávača, akým bol on, široko-ďaleko do dnešných dní niet. Jeho humor nemal konca-kraja a zvyčajne vyprával tak pútavo, že niektoré veci musel viackrát opakovať. Ako o funkcionároch, tak aj o hráčoch a tréneroch, s ktorými sa stretával denne a spolu robili všetko, aby sa klub dobre prezentoval aj v časoch, keď prišli, alebo prichádzali ťažké dni. Lebo nie darmo sa hovorí, že každý deň nie je nedeľa.

Futbal sa popri vlastnej rodine stal Jankovou celoživotnou láskou. Hoci mal roboty vyše hlavy, bol stále k dispozícii, dalo sa s ním vždy hovoriť. Niekoľko rokov úspešne organizoval futbalovo-spoločenskú akciu Slovenského futbalového zväzu Zlatú píšťalku, pod ktorej úspech podpísal Trebišov vlastným perom a umom veľkými písmenami. Odvtedy rozhodcovia u nás na Slovensku ani taký veľký sviatok nemali, a preto na trebišovský tí starší stále spomínajú, že to bol ich skutočne veľký a neopakovateľný deň roka.

Tá námaha sa pre Trebišov mnohonásobne vyplatila. Na miestnych školách mohli mali žiaci, ale aj študenti vidieť niekoľkých ligových a medzinárodných rozhodcov, či ligových hráčov, trénerov, alebo novinárov, pozhovárať sa s nimi, vidieť ich popoludní na ihrisku, a tiež poznať všetkých na večernom spoločenskom programe, o čom mlaď na celom Slovensku mohla iba snívať. Videla aj JUDr. Karola Galbu, bývalého člena komisie rozhodcov UEFA, či asistenta rozhodcu vo finále MS' 66 v londýnskom Wembley, v ktorom bojovala o titul dvojica Anglicko – NSR. Alebo sledovala v civile rozhodcu Ľuboša Micheľa, ktorý bol vtedy vychádzajúcou hviezdou na rozhodcovskom poli, a neskôr sa prezentoval s píšťalkou na ME, či MS. A veru, takíto ľudia do Trebišova každý deň nechodili, ani už nechodia, lebo niet takých nasledovníkov.

image

Usilovný a tvorivý Janko bol naozaj nefalšovaným otcom viacerých ďalších podujatí, takže spomenúť všetky by zabralo veľa miesta. Za zmienku však stojí organizačné zabezpečenie záverečného prípravného zápasu čs. reprezentácie pred odchodom na MS 1982 do Španielska, keď štadión Slavoja bol druhy raz vo svojej histórii totálne zaplnený. Po všetkých podujatiach si vyslúžilo mesto na čele s Jánom Baluchom uznanie a obdiv. A pritom cenné je, že nikdy nič nehodnotil len ako svoju robotu, pravda, na druhej strane zhromaždil okolo seba kolektív, ktorý vedel zapnúť vždy, keď to bolo treba. On do toho dal vždy celé svoje srdce a vďaka tomu našiel vo futbale nie príležitostnú, ale natrvalo veľkú rodinu priateľov. Napokon, bez nadsadenia bol manažérom, akých futbal potrebuje. Hoci na veľký smútok najbližších a všetkých nadšencov krásneho športu navždy ich opustil, zostali na neho aspoň nezabudnuteľné spomienky a inšpirácie, ktorými obdaril svoj plodný  a veľmi úspešný život. Najcennejšie však bolo, že to robil pre radosť a potešenie všetkých nás. A to ho počas života hrialo najviac.

Janko, keď opúšťaš nielen svojich najbližších, ale i veľkú futbalovú rodinu, spomenuli sme aspoň časť z toho všetkého, čo si urobil na poli najpopulárnejšieho športu. Hodno sa ti nielen za to všetko poďakovať a pripomenúť, že s menom Jána Balucha zostane ako trebišovský, tak aj celý východoslovenský futbal navždy. Všetci mu ešte raz ďakujeme a lúčime sa so slovami:

Odpočívaj v pokoji ! Ľuďom si počas svojich plodných rokov rozdával radosť, optimizmus a prepotrebné potešenie. Zaslúžiš si veľký potlesk! 

Prečítané: 350x