Hokejový dres vymenil za nehorľavé montérky. Nočná práca je masaker, tvrdí

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život. PETER VESELOVSKÝ má za sebou dve kariéry. Prvú zasvätil ľadu, druhú ohňu. S hokejkou v ruke prebrázdil svet. Má medailu zo zimných olympijských hier aj z majstrovstiev sveta, získal federálny aj slovenský titul.

Keď skončil s hokejom, premýšľal, čo ďalej. Zamestnal sa v košických železiarňach, jednej z najväčších fabrík v krajine. Stal sa z neho robotník. „Bolo to ako prejsť z ping pongu na horolezectvo,“ vraví dnes s úsmevom 59-ročný Veselovský.

Narodil sa a vyrastal v Liptovskom Mikuláši. Miestny hokejový klub Partizán patril k tradičným účastníkom I. SNHL, čo bola v ére spoločného štátu s Čechmi druhá najvyššia súťaž, kde sa tridsať rokov sústredila kompletná slovenská špička s výnimkou Slovana, Trenčína a Košíc.

Nemal ešte ani sedemnásť, keď si odkrútil premiéru v A-mužstve, kam ho vytiahli lídri a de facto hrajúci tréneri Ján Šterbák a Vladimír Šandrik. Tu si ho vyhliadol aj mikulášsky rodák Pavol Matis, dlhoročný funkcionár hokejového klubu VSŽ Košice a známy lovec hokejových talentov.

„Chodil po celom východnom a strednom Slovensku. Bolo o ňom známe, že každého hráča sledoval v piatich zápasoch doma a v piatich vonku. Keď ho niekto zaujal, tak na ďalší zápas priviedol aj trénera áčka, aby si ho pozrel. Mal taký zošit, kde si všetko zapisoval,“ spomína Veselovský.

Vojenčinu si odkrútil v Michalovciach a po nej - hoci mal ponuku aj z Trenčína a oslovil ho i Slovan - zamieril do extraligových Košíc. „Neopováž sa ísť do Bratislavy, vravel mi otec. S Matisom boli kamaráti a nechcel, aby sa na neho nahneval,“ dodal Veselovský.

Amatéri na papieri

V Košiciach ho už Pavol Matis čakal so zmluvou na desať rokov a kľúčmi od bytu. „Keď som podpísal, mohol som si vybrať, či chcem garsónku, dvoj, troj alebo štvorizbový byt. Takmer všetci hokejisti sme bývali pokope. Naše deti spolu vyrastali, každý o každom všetko vedel. Fungovali sme ako rodinný klub.“

V socialistickom režime neexistoval športový profesionalizmus. Aj ligoví hráči boli oficiálne amatéri, ktorí športovali popri zamestnaní. Košickí hokejisti pracovali (na papieri) vo Východoslovenských železiarňach.

„Pracoval som oficiálne ako zoraďovač na valcovni, ale čo to presne bolo, už neviem. Za svojim majstrom som bol asi trikrát vziať si výplatu, lebo sme ju dostávali v papierových vreckách. Potom som mu doniesol hokejku, vlajočku s odznakom a tri alebo štyri sezónu som mu venoval aj permanentku a dohodli sme sa, že si budem chodiť po výplatu k nemu, čo som mal zopár minút električkou,“ spomína bývalý hokejový útočník.

Hašek sa v Stodole bál o nohavice

Československá hokejová liga patrila k najkvalitnejším súťažiam v Európe. V nabitej konkurencii pôsobili pravidelne iba tri slovenské kluby - Slovan Bratislava, Dukla Trenčín a VSŽ Košice.

V druhej polovici 80. rokov sa klub z východu republiky zaradil medzi špičku. Košice hrávali na starom zimnom štadióne, prezývanom Stodola. Brankár Dominik Hašek o ňom povedal, že keď si sadol na striedačku, mal strach, aby si neroztrhol nohavice… Ale atmosféra sa na ňom bývala skvelá - aj vďaka hre v podaní hokejistov VSŽ.

„Hrali sme atraktívny, útočný hokej, ktorý sa páčil aj fanúšikom v Česku. Všade, kam sme prišli, bývalo plno,“ vraví Veselovský. S federálnou érou si hneď spojí dlhé hodiny na cestách.

„Za súpermi do Česka sme väčšinou lietali. Pristáli sme v Prahe a odtiaľ sme sa presunuli autobusom alebo vlakom do mesta, kde sa hral zápas. Naspäť sme sa vracali nočným vlakom z Prahy. Dlho sme mastili karty, až kým sme nezaspali. Ráno sme prišli do Košíc, zamierili sme rovno na štadión, dali sme si raňajky a v ešte mokrom výstroji sme vykorčuľovali na tréning.“

V histórii federálnej ligy získali slovenské kluby dovedna štyri tituly – Slovan (1979) a Trenčín (1992) po jednom, Košice dva (1986 a 1988). Pri tom druhom nechýbal ani Peter Veselovský.

Bondra letel ako šíp

Košice skončili v základnej časti sezóny 1987/88 druhé, iba o skóre za Českými Budějovicami.

Jerguš Bača, Peter Slanina, Marián Štefanovič, Peter Bondra a Peter Veselovský tvorili jednu z najobávanejších pätiek súťaže. „Slanina mi nahral, ja som len tečoval puk a Peťo Bondra už letel ako šíp,“ vraví Veselovský.

V play off vyradili Košičania Trenčín a Kladno a vo finále sa stretli s najväčším rivalom - Spartou Praha.

„V Košiciach by vtedy predali aj dvadsaťtisíc vstupeniek, taký bol o zápasy záujem. Sparta u nás jeden zápas vyhrala a trúsili sa reči, že do Prahy ani nemusíme chodiť. Hlavné mesto čakalo na ďalší titul dlhé roky. V hľadisku bol vtedajší predseda vlády Lubomír Štrougal, aj speváčka Helena Vondráčková. Atmosféra bola vybičovaná. Myslel som si, že fanúšikovia vytlačia plexisklo za našou striedačkou, hokejkami sme ich po rukách bili,“ opisuje Veselovský.

Košice vyhrali v Prahe oba zápasy (6:3 a 6:5 po predĺžení) a po dvoch rokoch sa opäť tešili z prvenstva v lige.

Rok 1992 – doba bronzová

Do reprezentácie ho vytiahol Ivan Hlinka. Rodák z Mostu viedol Veselovského najskôr v československom béčku, a keď v roku 1991 povýšil na kouča A-mužstva, dal v ňom šancu aj šikovnému krídlu z východu.

V nasledujúcej sezóne čakali hokejistov dva vrcholy. Prvým bol olympijský turnaj v Albertville.

Vo Francúzsku sa o medaily hralo prvý raz vyraďovacím spôsobom. Už v skupine tím ČSFR zdolal ako jediný na turnaji neskorších víťazov - výber legendárneho trénera Viktora Tichonova. Sovietsky zväz prestal existovať len zopár týždňov pred olympiádou a v Albertville hral pod olympijskou vlajkou a názvom Spoločenstvo nezávislých štátov.

Vo štvrťfinále ČSFR vyradila sebavedomých Švédov. Majstri sveta z roku 1991 ťahali sériu dvanásť zápasov bez prehry. Dres s troma korunkami si na sklonku kariéry obliekol aj 41-ročný Börje Salming, ale medaily na rozlúčku sa nedočkal.

V semifinále československí hokejisti po napínavom priebehu podľahli Kanade 2:4. K ťahúňom zámorského tímu patril brankár New Jersey Devils Sean Burke a hráč s číslo 88 - Eric Lindros. Vtedy iba 19-ročný mladík hrával v zámorí v juniorskej lige, ale v Kanade už bol taký populárny, že jeho autobiografia Fire on Ice (Oheň na ľade) sa stala v krajine bestsellerom.

Sklamanie z prehry hodili hráči ČSFR rýchlo za hlavu a o necelých 24 hodín neskôr zdolali v súboji o bronz Američanov jasne 6:1.

„Pred turnajom nás podceňovali. Nikto nám neveril, že by sme niečo mohli dosiahnuť. Vytvorili sme výbornú partiu, ktorú stlmili tréneri Hlinka s Walterom. Nepociťovali sme žiadny tlak. Tréneri nám prízvukovali, aby sme sa hokejom bavili a užili si to. Prekvapili sme,“ vysvetľuje Veselovský.

Za tretie miesto dostal každý hokejista automobil Škoda Favorit. „Ja som už jeden doma mal, takže tohto som hneď predal,“ dodá.

O niekoľko mesiacov neskôr získali hokejisti Česko-Slovenska bronz aj na majstrovstvách sveta v Prahe a Bratislave. Peter Veselovský bol pri tom, hoci turnaj pre zranenie nedohral. „Obe medaily patria k mojim najcennejším. Starostlivo ich opatrujem a občas sa nimi pochválim vnúčatám,“ vraví bývalý hokejista.

V Plzni ako v inom svete

Po rozpade spoločného štátu si vyskúšal zahraničný angažmán - Košice ho uvoľnili na ročné hosťovanie do Plzne.

„Bol som v klube historicky prvý cudzinec. Pripadal som si tam ako v inom svete. Mali sme výborné platové podmienky, ale aj zázemie pre rodinu. Manželke vybavili prácu, deťom škôlku. Prvýkrát som stretol s tým, že po zápase sme mali švédske stoly.“

Po sezóne mu Plzeň ponúkala trojročnú zmluvu, ale Košice ho nepustili.

Náplasťou bol majstrovský titul s VSŽ, ktorý vybojoval hneď v nasledujúcej sezóne. Po odchode z Košíc si zahral v Karlových Varoch, vo Francúzsku či Maďarsku.

„Vo Francúzsku to bola paráda. Raz za týždeň zápas, nedeľa a pondelok voľno. Trénovali sme večer, lebo väčšina domácich hráčov chodila do práce alebo študovala. Naopak, v Maďarsku sme v kuse hrali alebo trénovali. Aj som vravel trénerovi Robovi Spišákovi, že je to horšie ako v NHL,“ opisuje s úsmevom.

S aktívnou kariérou skončil pred štyridsiatkou. Nadišla dilema, čo ďalej.

„Človek nevie, kedy skončí. Kým sme hrali, o budúcnosti sme príliš nepremýšľali. Nezarábal som ako v NHL, ale ani som veľa neutrácal. Nemali sme hypotéku, nekupovali sme si nové mobily. Mal som Škodu Favorit a nad mercedesom som neuvažoval,“ vysvetľuje. Keď skončil s hokejom, chvíľu si oddýchol. Čosi mal našetrené, mohol si to dovoliť.

„Snažil som sa dostať aj do štruktúr košického hokejového klubu, ale viacero mojich bývalých spoluhráčov už skončilo skôr a spravili si trénerské licencie. Nebolo nič voľné.“

Železiarne? Poď!

Úspory sa míňali a doma už Veselovského zožierala nuda. „Mal som suseda, ktorý pracoval v železiarňach na personálnom oddelení. Pomohol mi s prijatím, trvalo to tri mesiace. Vo fabrike už robili bývalí hokejisti Miro Hriňák, Marián Repaský či Paľo Švarný. Rozprával som sa s nimi a vraveli mi - poď!“

Namiesto dresu si obliekol nehorľavé montérky, pokované rukavice, prilbu a okuliare. V US Steel začal pracovať na úseku odsírenia surového železa, ktoré ide na ďalšie spracovanie.

„Chlapi boli skvelí. Všetko mi poukazovali, za tri-štyri mesiace som ovládal základy a keď som niečo nevedel, mal som ústa, aby som sa opýtal. Spoznal som veľa ľudí, zistil som, ako sa pracuje fyzicky. Je to náročná a namáhavá práca, všade je horúčava. Ale zvykol som si.“

Do fabriky chodil na osemhodinové zmeny, najťažšie bolo pre neho adaptovať sa na prácu v noci.

„To bol masaker. Začínali sme o 21.45 a končili o 5.45. Kto nepracoval v noci, nepochopí. Úplne vám to rozhodí organizmus. Spočiatku som po príchode z nočnej zaspal, ale postupne sa mi to darilo čoraz menej. Čas plynul tak rýchlo, že som mal niekedy pocit, akoby som ani nežil. Ale nesťažujem sa, aj takú prácu musí niekto robiť.“

Má všetko, čo potrebuje

V železiarňach pracoval do roku 2017. Potom sa zamestnal v spoločnosti Garrett, ktorá má fabriku na okraji Prešova.

„Vyrábali sme turbo technológie do automobilov. Vlastnými rukami som nazdvíhal desiatky ton. Bola to riadna posilňovňa. Aj tam sme chodili na nočné. Obdivujem ženy, ktoré tam pracujú a majú malé deti. Neviem si ani predstaviť, ako doma fungujú. Odrobil som si dva roky. Keď zrušili prepravu z Košíc do fabriky a museli sme sa presúvať po vlastnej osi, skončil som. Už som cítil, že stačí.“

Dnes si užíva dôchodok. Býval, a aj zostal skromný. „Hlavné je, aby bol človek zdravý. Mám všetko, čo potrebujem k životu. Rád trávim čas s vnúčatami, chodím na prechádzky so psíkom, zájdem na hokej. Prežil som krásne časy. Doba je dnes uponáhľaná a svet divoký, plný násilia. Nezávidím mladým ľuďom,“ zakončí debatu.