Zanini: Hráči musia cítiť hrdosť, že hrajú za Slovensko

V minulosti vyhral s talianskou reprezentáciou dvakrát Svetovú ligu. Za štyri roky pri slovenskom tíme triumfoval dvakrát v Európskej lige, dostal sa na majstrovstvá Európy a aj do kvalifikácie o Svetovú ligu. Je to veľký profesionál, ktorý zaujme svojím vášnivým rozprávaním a postojmi. Často neznie ako športový funkcionár, ale skôr ako filozof. EMANUELE ZANINI.

Ako by ste sa predstavili našim čitateľom po slovensky?

„Viem iba zopár jednoduchých fráz ako ďakujem, teší ma, ja chcem, môžeme ísť. Viac však rozumiem, ale musíte rozprávať pomaly, lebo slovenčina je ťažký jazyk.“

Čo ste vedeli o Slovensku, keď ste prijali pred štyrmi rokmi ponuku nášho volejbalového zväzu?

„Predtým som vedel niečo o Československu, pamätám si hlavne českých športovcov ako Jarmila Kratochvílová či Martina Navrátilová, až príchodom na Slovensko som si doplnil vedomosti.“

Ako si spomínate na začiatky pri slovenskom tíme?

„Na začiatku som mal dosť problémov, kým som pochopil vašu mentalitu a hráči pochopili môj systém práce. Krok po kroku sme všetko začali budovať a dnes to už funguje výborne.“

Aké sú rozdiely medzi slovenskou a talianskou mentalitou?

„Teraz sú rozdiely medzi našou a vašou mladou generáciou oveľa menšie. Myslím si, že to je dôsledok globalizácie sveta. Každý používa internet, moderné technológie. Rozdiely sa stierajú. V minulosti boli väčšie, lebo predsa len na vás viac vplývala dominancia Ruska.“

Prečo ste sa rozhodli prijať slovenskú ponuku, keď ste už v minulosti vyhrali dvakrát Svetovú ligu s Talianskom, nebol to pre vás krok späť?

„Nie, ja som začal trénovať veľmi mladý a veľa vecí bolo pre mňa nových. Mal som šťastie, že som mohol pracovať s hviezdami ako Lorenzo Bernardi, Andrea Gardini či Paulo Tofoli, ktorí boli vo svojej dobe najlepšími na svete a pomohli mi pochopiť veľa vecí. Mohol som potom trénovať tím, ktorý bol na vrchole, ale tým, že som videl, ako sa postupne tvorila talianska zostava, ktorá koncom osemdesiatych a v deväťdesiatych rokoch dominovala svetovému volejbalu, som aj ja chcel niečo vytvoriť. Z toho dôvodu som prišiel na Slovensko, aby som mohol začať tvoriť tím, ktorý sa môže krok po kroku posunúť k najlepším.“

Môže sa slovenský tím dostať medzi najlepších?

„Musím byť realista, aj keď mám svoje sny. Ale nesmiem byť rojko, preto sa rozprávam s hráčmi o tom, čo je pre nás reálne. Veľa vecí je aj o šťastí. Teraz nás čaká európsky šampionát, kde nám zákulisné hry prihrali veľmi ťažkú skupinu, ale aj z nej môžeme postúpiť. Len musíme mať vrcholnú formu, potrebujeme aj šťastie a zdravie kľúčových hráčov.“

Ste spokojní s výsledkami, ktoré ste dosiahli so slovenským tímom?

„Za štyri roky sme hrali trikrát Final Four Európskej ligy, ktorú sme dvakrát vyhrali a dvakrát sme sa prebojovali na majstrovstvá Európy. Keď som k tímu prišiel, bol vo svetovom rebríčku na 48. mieste a teraz sme 33. Postupne sa zlepšujeme a to ma teší. Ako som povedal, mám sny, ale musia byť spojené s realitou.“

Michal Masný, kapitán vášho tímu povedal, že ste priniesli najmä veľký profesionalizmus. Ako to hráči zo začiatku vnímali?

„Keď sme začali, bol to najväčší kontrast, lebo pre mňa boli náročné metódy samozrejmosťou, pre viacerých z nich to bolo niečo nové, postupom času si zvykli. Na začiatku boli dvaja až traja moji hráči profesionáli, teraz sa tak správajú všetci. Rozmýšľame na rovnakej vlne. Hráči pracujú na každom tréningu na sto percent, dodržujú stravovacie návyky, alkohol pijú zriedkavo v minimálnom množstve. Niekedy jedno pivo, pohár vína, prečo nie, je to chuť života, ale popíjanie športovca nikam neposunie.“

Kde sú limity slovenskej reprezentácie v najbližších rokoch?

„Ak budú pracovať rovnako tvrdo a vytvoríme systém, kedy nebude problém nahradiť hráča, ktorý končí, talentovaným hráčom, nebudú pred nami žiadne obmedzenia. V živote môžete dosiahnuť čo chcete, ak na tom pracujete. S takouto mentalitou môžete svoje možnosti stále posúvať.“

Máme talentovaných hráčov, ktorí môžu nahradiť súčasných lídrov?

„Na toto sa treba pozrieť z celkového hľadiska. Slovensko je malá krajina. Športy, ktoré deti najviac priťahujú, sú futbal s hokejom, až potom sa dostávajú na rad volejbal, hádzaná či basketbal. Napriek tomu si myslím, že na Slovensku sú talenty, videl som viacero. Z konkrétnych mien môžem spomenúť Petra Michaloviča, ktorého máme v tíme a za posledný čas spravil veľký pokrok. Tiež ma zaujal syn prezidenta slovenského volejbalu Ľubora Halandu, ale chcem zdôrazniť, že nie kvôli tomu, že je jeho syn, ale kvôli jeho prístupu. Možno nie je taký talentovaný ako iní hráči, ale má srdce bojovníka, čím môže svojmu tímu veľmi pomôcť.“

Sú slovenskí hráči bojovníci?

„Sú, v tíme ich mám viacero. Keby ste nemali v zostave bojovníkov, tak by sa nedalo vyhrávať.“

Pred Final Four Európskej ligy v Košiciach ste povedali, že každý hráč by mal spievať hymnu. Prečo to je pre vás také dôležité?

„Poďte so mnou, chcem vám niečo ukázať. (Tréner nás vedie jedálňou k stolu, kde jedávajú volejbalisti. Nad stolom visí vlajka a na barovom pulte je papier, kde je zdôraznených viacero motivačných fráz a pravidiel.) Hráči musia cítiť hrdosť, keď reprezentujú svoju krajinu. Aby príkladne bojovali. Musí to byť pre nich automatické ako pre mňa, keď počujem taliansku hymnu a mám na rukách zimomriavky. Po výhre v Košiciach som mal prvýkrát zimomriavky aj pri slovenskej hymne. Spievali všetci hráči, čo ma veľmi potešilo.“

Teraz mám jednu otázku ja pre vás, kto je v slovenskej histórii pre vás hrdinom?

„Asi Milan Rastislav Štefánik alebo Juraj Jánošík, ale pri tom nikto nevie určiť či bol Slovák alebo Poliak. Keď som prvýkrát dal túto otázku, nikto mi nevedel dobre odpovedať. To súvisí aj s tým, že ste mladá krajina. Každý národ si musí vytvoriť hrdinov, ktorých bude obdivovať, aby mohol byť na svoj národ hrdý. To opakujem aj svojim hráčom. My Taliani sme si vytvorili za 150 rokov mnoho vzorov, či už Giuseppeho Garibaldiho alebo Giuseppeho Maziniho a iných.“

Vašimi asistentmi boli na slovenskej lavičke zatiaľ len Taliani, nechceli ste slovenského trénera, ktorý by sa od vás mohol učiť?

„Pre mňa to nie je problém, lebo u vás je viacero mladých nádejných trénerov. Väčší pokrok začal až teraz. Myslím si, že dobrými trénermi môžu byť Branko Pistovič z Volley team Bratislava, Marek Kardoš, ktorý trénuje druhý rok v poľskej lige alebo Richard Nemec, ktorý stále hrá, ale už často rozmýšľa ako tréner. Všetci však potrebujú najprv nabrať potrebné skúsenosti.“

Richard Nemec sa vracia v 38 rokoch do reprezentácie, čo môže priniesť tímu?

„Rišo je pozitívnym príkladom pre mladších hráčov. Dlho hral v Taliansku, vyhral tam významné tituly a takisto sa vyrovnal najlepším svetovým hráčom. Stále vie hrať na vysokej úrovni, aj keď je jasné, že vek nezastavíte a Rišo už mal svoj vrchol. Napriek tomu má tímu čo ponúknuť. Jeho skúsenosti sú na nezaplatenie.“

V Kanade vám tesne ušiel postup v kvalifikácii do Svetovej ligy, prečo sa vám nepodarilo postúpiť?

„Do Kanady sme cestovali s viacerými hráčmi, ktorí neboli v najlepšej forme z rôznych dôvodov. Som presvedčený, že sme v tej chvíli vydali zo seba všetko, na čo sme práve mali, ale na skúsených hráčov Kanady to nestačilo. Je to však pozitívna skúsenosť, hráči pochopili, že medzi nimi a tímom Svetovej ligy nie je veľký rozdiel.

Na lavičke vyzeráte veľmi chladne, nedávate najavo žiadne emócie. Boli ste na hráčov nahnevaní po tom, ako ste v Kanade pokazili druhý zápas?

„Bol som sklamaný, bolo mi smutno. Mohli sme vyhrať, ale videl som, že hráči dali zo seba všetko. Ich prístup bol príkladný, chceli vyhrať, bojovali, ale nemali tentokrát dostatok energie.“

Hráči majú tento rok veľmi nabitý program, nebojíte sa, že budú na majstrovstvách Európy unavení?

„Myslím si, že sa zmenili aj v tomto. Keď som začínal pri tíme, neboli na takýto náročný program pripravení. Teraz sú. Pochopili, že aj Brazílčania či Rusi si musia veľa odoprieť, aby dosiahli úspechy. Rovnaké to je aj v iných športoch. Stačí sa pozrieť na Mareka Hamšíka, ktorý celý rok podáva výborné výkony v Taliansku, v reprezentácii a voľna takisto veľa nemá. Vždy sa preto opýtam hráčov: chcete byť len priemerní alebo sa chcete dostať medzi najlepších? Najlepší makajú jedenásť mesiacov v roku.“

Ak by ste hrali dôležitý zápas proti Taliansku, nemali by ste s tým problém?

„Pred dvoma rokmi sme už hrali prípravný zápas v Taliansku a vyhrali sme. Veľmi ma to potešilo. Vtedy to nikto od nás nečakal. Bol to však len priateľský zápas. Rád by som si zahral proti Taliansku aj na európskom šampionáte.“

Ako by ste opísali najlepšie volejbalové tímy sveta, v čom sú najlepší?

„Skvelým tímom sú Rusi, ktorí prekvapili Brazíliu vo finále Svetovej ligy výborným podaním. To mali dobré aj v minulosti, ale teraz dokázali eliminovať chyby. Takisto sa zlepšili v obrane, kde zastavili množstvo brazílskych útokov, čo sa im predtým vôbec nedarilo. Kľúčom je práve obrana.“

Okrem slovenskej reprezentácie vediete v talianskej lige aj tím z Monzy, je pre vás dôležité trénovať súčasne aj klub?

„Niekedy sú veci veľmi ťažké, lebo pracujete celý rok. Volejbal je ale môj život. Keď trénujem klub, nestratím rytmus, ktorý potrebujem. Nedá sa to každú sezónu, ale tento rok bol špeciálny aj z toho dôvodu, že sa hrá veľa súťaží. Je to predolympijský rok, ktorý je vždy veľmi náročný.“

Čo na to hovorí vaša rodina, nevyčítajú vám, že máte málo voľného času?

„Áno, vidíme sa málo. Ešte sa k tomu pridáva to, že mám dvoch synov, devätnásťročného a štrnásťročného, z ktorých jeden hrá futbal v jednom meste a druhý volejbal v inom, čo veci komplikuje, je to neuveriteľná situácia, ale len na krátky čas.“

Pri čom si viete oddýchnuť. Myslíte na volejbal aj na dovolenke?

„Tento rok nemám dovolenku. Aj keď som bol doma, myslel som len na volejbal. Ale dokážem sa odreagovať. Oddýchnem si pri hraní tenisu, behaní, šachu, rád navštevujem historické pamiatky, prečítam si dobrú knihu a takisto si niekedy zastrieľam z luku.“

Čo máte rád na Slovensku a čo vám na druhej strane prekáža?

„Páči sa mi, že ste usmievaví ľudia. Keď som sem prišiel, myslel som si, že budete chladní a utiahnutí, preto som bol milo prekvapený vašim priateľským správaním. Čo nemám rád, je organizačný chaos. Keď sa pýtam, kto nám zabezpečí to a to, dostanem odpoveď, veď to niekto spraví, ale nepovedia mi kto. Ale toto sa stáva aj v Taliansku. Ak však chcete úspešne fungujúci tím, musí v ňom všetko klapať, nielen výkony hráčov.“

Uvidíme vás na slovenskej lavičke aj budúci rok?

„Zmluvu mám na túto sezónu, o veľa veciach rozhodne európsky šampionát, ale veľmi rád by som pokračoval. Rozhodujúce slovo bude mať slovenský zväz.“