S kariérou sa rozlúčil včera. Emotívne. Slovami "srdce by chcelo, ale telo je proti". Svoj posledný hokejový zápas odohral na posledných majstrovstvách sveta pri výhre 4:1 nad Veľkou Britániou.
Cesta na vrchol mu trvala dlho, ale je o to inšpiratívnejšia.
Keď sa v tridsiatich rokoch stal nováčikom v NHL, splnil si detský sen. Ten ešte umocňuje jeho príbeh. Skúste si predstaviť, že v 25 rokoch chytáte tretiu najvyššiu hokejovú súťaž a ste učiteľom. Vaši rovesníci ako Henrik Lundqvist už majú dávno rozbehnuté kariéry a platia im milióny dolárov. Keď tu zrazu sa vám sníva, že chytáte v NHL a predvádzate jedno víťazstvo za druhým...
Prorocký sen? Pre takmer každého ani náhodou. Lenže pre Viktora Fastha áno.
Na pokraji konca kariéry
Ročník 2006/07, ktorý bol preňho zlomový, trávil Fasth v tretej najvyššej švédskej súťaži. Už tretím rokom chytal za Tingsryds AIF a v onej lige konečne prenikol medzi päticu najlepších brankárov. Vyhliadli si ho Växjö Lakers, kde odchytal nasledujúce tri sezóny v druhej lige. Ako švédsky brankár spomína po čase, keby ho Lakers vtedy nevzali do druhej súťaže, asi by sa na hokej vykašľal.
K hokeju si ešte v roku 2010 musel privyrábať. Keď nebol na ľade, učil autistické deti na strednej škole.
Jeho kariéra potom vzlietla prudko hore. Pred sezónou 2010/11 ho na profesionálny kontrakt podpísali AIK a v 28 rokoch po prvýkrát okúsil najvyššiu súťaž. Čím viac bol vyťažovaný, tým jeho výkony stúpali. A on si vyslúžil post jednotky na svetovom šampionáte v Bratislave, kde pre Švédov získal striebro.
V tom ročníku si začal plniť sny. Vo vtedajšej Elitserien bol úplným nováčikom, no dostal sa do All-Star tímu, vybojoval si ocenenie pre najlepšieho hráča súťaže (Guldpucken) i najlepšieho brankára sezóny (Honken Trophy). Nohu z plynu nedal ani počas svetového šampionátu - okrem striebornej medaily na krku našiel svoje meno i v All-Star tíme, bol ocenený titulom "najlepší brankár" a "najužitočnejší hráč" majstrovstiev.
V nasledujúcom roku ešte vylepšil svoje čísla - v 46 zápasoch za AIK pochytal 93,4% striel a neušiel pozornosti z NHL. Opäť sa predstavil na majstrovstvách sveta a opäť sa stal brankárom roka sezóny švédskej elitnej súťaže. Dobrodružstvo v zámorí sa mohlo začať.
Ako Giguére
Kontrakt s Anaheimom Ducks na jeden rok podpísal vtedy 29-ročný Fasth 21. marca 2012. Bol to predčasný darček k tridsiatym narodeninám. Čo však čert nechcel, práve prišla výluka a Švéd si na prvé zákroky v NHL musel počkať. Rozchytal sa v Tingsryds, klube, ktorý medzičasom postúpil do druhej najvyššej ligy, a potom sa hlásil v Kalifornii.
V Severnej Amerike nikdy predtým nebol. Dostal sa do úplne nového prostredia, kde mu domov približoval jediný švédsky spoluhráč - Rickard Rakell. Aj ten však mal v tej dobe len devätnásť a v prvom tíme odohral iba štyri zápasy. Fasth sa musel adaptovať v podstate sám.
Do mužstva zapadol náramne.
Štart jeho kariéry v NHL bol ako z veľkej knihy. Stal sa tretím brankárom histórie, ktorý dokázal zvíťaziť vo svojich prvých ôsmich štartoch v súťaži. Ak by sa mu podarilo vyhrať aj deviaty, vyrovnal by rekord Raya Emeryho.
"Pripomína mi mladého Jeana-Sebastiena Giguera," povedal o ňom v tom čase Teemu Selänne. "Je pokojný, je sebaistý. Jeho pozičná hra a to, ako vie čítať strely a uhly, to je niečo úžasné. Je zábavné ho sledovať."
Jeho pomoc si pochvaľoval aj Jonas Hiller, vtedajšia jednotka "káčerov". V sezóne predtým odchytal 73 stretnutí, no po príchode Fastha mal rovnocenného kolegu, ktorý ho vedel zastúpiť aj v prípade zranenia, aj v prípade výpadku formy.
Viktor napokon v NHL odchytal 63 duelov, z ktorých viac ako polovicu vyhral. Najviac sa mu darilo v Anaheime v prvej sezóne. Uprostred druhej ho kalifornský klub poslal do Kanady, v Edmontone sa však už neuchytil a po neúspešnej sezóne 2014/15 sa vrátil do Európy. Neskôr získal zlato z majstrovstiev sveta, titul najlepšieho brankára SHL a dva tituly zo SHL.
Posledný ročník kariéry (2020/21) korunoval majstrovským titulom v drese Växjö Lakers, kde plnil rolu asistenta kapitána. Bol najlepším brankárom SHL ako v priemere inkasovaných gólov na zápas (1,79) tak v percentuálnej úspešnosti zásahov (93,4%).
A poslednýkrát sa predstavil v drese "troch koruniek", hoci na turnaji, za ktorý sa hokejová veľmoc hanbí.
Otec z neho chcel mať útočníka
Fasthov príbeh je súhrou šťastných okolností a driny. Mohol byť iný.
Pochádza z rodiny brankárov. Gólmanom bol ako jeho otec, tak jeho mladší brat, hoci nikto z nich to ani zďaleka nedotiahol tak ďaleko ako Viktor. Otec mal preňho pôvodne iné plány.
"Chcel zo mňa mať útočníka. Skúšal som to v útoku až do svojich trinástich rokov," povedal svojho času pre New York Times. Potom v ňom prišiel zlom, lákalo ho to viac chytať ako strieľať góly. "Páčili sa mi masky. Keď som sa na ne díval, hovoril som si, že sú fakt cool."
Počas hrania v nižších divíziách Fasth učil najprv deti v predškolskom veku, potom autistické. "Bavilo ma to, prácu s tými deťmi som si užíval," spomína. "Bola to zábava a stretol som veľa nových ľudí. Človek tak čas od času mohol vypnúť od hokeja."
Ponuka ísť do druhej švédskej súťaže mu v roku 2007 zachránila kariéru. Nebyť tej, dnes by sme o Viktorovi Fasthovi nevedeli. Bol by učiteľom v škôlke či škole.
Ktovie, či by mu to išlo tak dobre ako chytanie.
V 25 rokoch bol neznámym treťoligistom a učiteľom, v roku 2010 sa dostal do najvyššej švédskej súťaže. Za desať rokov si stihol zachytať v NHL, získať dve medaily z MS, dvakrát vyhrať švédsku SHL, trikrát sa stať jej najlepším brankárom a raz jej najlepším hráčom, získať ocenenie pre najlepšieho brankára KHL či najužitočnejšieho hráča MS.
Príbeh hodný sfilmovania, čo poviete?
so 20:00
so 07:35
so 07:03
