Keď pred niekoľkými týždňami v Bilbau dobehol do cieľa a hlásateľ zakričal: "Stal si sa ironmanom", vedel, že koniec jeho kariéry sa blíži. Slovenský triatlonista RICHARD VARGA je k tomuto rozhodnutiu blízko. Začal sa venovať trénerstvu a teší sa na to.

Mrzí ho však, ako niektoré veci v slovenskom športe fungujú. "Od Tokia po dnešok bolo moje najnáročnejšie obdobie. Som len človek a mal som pocit, že mi niekto niečo ukradol.

Akoby mi zobral aj to, na čom som tvrdo pracoval. Možnosť reprezentovať, dosiahnuť výsledok. Bol to veľmi zlý pocit," opisuje obdobie od tokijských hier slovenský reprezentant. 

Pred niekoľkými týždňami ste prvý raz dokončili prvý dlhý triatlon v Bilbau. Čo sa vám premietalo v hlave, na čo ste mysleli v závere? 

Mentálne som bol pripravený. Mal som variant A a variant B. Ten prvý bol, že všetko ide dobre a pokúsim sa dosiahnuť čo najlepší výsledok. Veril som, že to môže dobre dopadnúť.

V tréningoch sa mi darilo, nevidel som dôvod, prečo by to nemalo vyjsť. Lenže zo skúseností na predošlých súťažiach vždy prišla nejaká kríza ako svalové kŕče a nevedel som identifikovať, čo ich spôsobuje.

O to viac som aj v Španielsku dbal na pitný režim a na dopĺňanie energie a minerálov. No svaly mi aj tak tuhli. Plán mi utekal. Preto som sa prepol na plán B – preteky aspoň dokončiť. Musel som akceptovať signály svojho tela a prispôsobiť sa tomu.

Predtým to nebol môj cieľ. Viem, že dokážem dokončiť ironmana. Môj cieľ je dosiahnuť výsledok a kvalifikovať sa na Havaj. Nechcem byť účastník, chcem byť pretekár. A keď to neviem, tak tam nemám, čo robiť. 

Tentokrát som to chcel aspoň dokončiť. Hoci na behu som trpel, ale snažil som sa to čo najviac oddialiť. Išiel som si svoje tempo.

A na maratóne potom prišlo rozhodnutie, že je vaša rozlúčka s triatlonom?

Vždy viete v príprave urobiť viac, ale ja som tomu obetoval tak veľa, že neviem, či som ochotný dať ešte viac. Mám dve deti, rodinu, športom si nezarábam, som prakticky amatér a mám na krku hypotéku. Vlani v Mexiku som bol v stave, že možno nebudem schopný zaplatiť účty. Nemal som peniaze a všetko som stavil na tie preteky. Išiel som „all in“.

Vyhodili ma z ŠCP a vnímal som to tak, že ak sa mi podarí na pretekoch v Cozumeli uspieť, všetci sa priklonia na moju stranu, získam sponzorov, pôjdem na Havaj a obráti sa to na dobré. A ak nie, tak bude koniec a nik po mne ani neštekne. (preteky v Mexiku Varga nedokončil – pozn.). Do Španielska som išiel s rovnakým vedomím. 

Boli to vaše posledné preteky ako profesionála?

Zvažujem koniec kariéry. Na jeseň ešte mám v pláne ísť Triatlon pre všetkých a plánujem ísť ešte do Thajska. 

Do akej miery bol pre vás počas kariéry dôležitý výsledok a do akej miery to bolo o samotnej ceste?

Oboje. Ak nemáte výsledok, nemáte si za čo ten šport užívať. Aj to bola motivácia. Moje nastavenie bolo pripraviť sa čo najlepšie, využiť svoj potenciál a proti tom dosiahnuť aj dobrý výsledok.

Preto som bol často po pretekoch sklamaný. Vedel som, že môj výkon výsledku nezodpovedal. Ak by som vyhral a vedel som, že to nebol dobrý výkon, netešilo by ma to tak. Preto ma v závere kariéry olympijský triatlon frustroval. A riadne. 

Na behu ma obmedzovalo zranenie, nemohol som sa kvalitne pripraviť. A to ovplyvnilo výsledok. Nebolo to o troch športoch, ale o tom, ako viete bežať na konci. 

Hovorí sa, že olympijský triatlon je súťaž plavcov v behu. 

Áno, alebo bežcov v plávaní. 

Vrcholový šport vraj nie je mentálne zdravé prostredie, pretože svoju hodnotu vníma športovec iba cez svoje výsledky, ktoré sú ovplyvnené mnohými okolnosťami. Ako to bolo u vás? 

Každý sa identifikuje s tým, aké má úspechy. Už keď som bol malý, bol som slovenský rekordér v plávaní a ľudia ma vnímali ako kvalitného športovca. Každý sám seba hodnotí podľa svojich úspechov. Pritom ľudsky nezáleží na tom, aké máte výsledky.

Ste rovnaký človek. Športovec premieta na seba pocity podľa úspechov alebo neúspechov. Keď sa vám nedarí, psychicky ste dole. Nie ste dostatočne dobrý. Pritom ide len o šport. V tomto bol unikát Peťo Sagan. Dokázal sa nad to povzniesť. Ja som to nedokázal a bol som skôr športovec. 

Čiara medzi úspechom a neúspechom je tenká. Ukázalo sa to pri kvalifikácii na OH v Tokiu, kde ste skončili prvý pod čiarou. Lenže v Tokiu niektorí športovci na súťaž ani nenastúpili a tesne pre OH vyšlo najavo, že ruskí triatlonisti dopovali. Vás tieto okolnosti poškodili. Ako ste sa cez to preniesli?

Od Tokia po dnešok bolo moje najnáročnejšie obdobie. Som len človek a mal som pocit, že mi niekto niečo ukradol. Akoby mi zobral aj to na čom som tvrdo pracoval. Možnosť reprezentovať, dosiahnuť výsledok. Bol to veľmi zlý pocit. 

Dokonca aj štát to vníma, že som do Tokia nepostúpil a tým pádom som nezískal podporu. A nik z kompetentných za nami neprišiel, aby sa nás zastal.

Stačilo mne a Romane vyjadriť podporu (Gajdošovú z Tokia vyradila Ukrajinka, ktorá mala pozitívny dopingový nález – pozn.). Nemusela to byť ani finančná odmena. Nik za nami neprišiel a to vo mne zanechalo nepríjemný pocit. Toto ma mrzí viac ako to, že niekto dopoval. Ako sa k nám správajú ľudia na Slovensku. Nedostal si sa na olympiádu, máš smolu a nezmestíš do nejakej tabuľky. 

Vašou neúčasťou na olympijských hrách sa zrejme oslabila vaša pozícia v Športovom centre polície. Vlani vás zo ŠCP prepustili. Ešte ste sa pokúšali o kvalifikáciu do Paríža, ale boli ste na otcovskej dovolenke s malou dcérou. To od začiatku vyzeralo ako nereálny plán.