Reprezentácia nacvičovala rohy na školskom dvore. Pri hymne tréner skoro plakal

Bol druhým trénerom slovenskej futbalovej reprezentácie po Jozefovi Venglošovi a počas bohatej kariéry pôsobil na Cypre, v Malajzii, na Maldivách či v Katare.

Už 83-ročný JOZEF JANKECH v rozhovore porozprával zážitky z celého sveta a podelil sa aj o názor na súčasné národné mužstvo. 

Trénovali ste slovenský národný tím v rokoch 1995 až 1998. Je podľa vás súčasná reprezentácia lepšia či horšia?

Výkony reprezentácie pred šampionátom boli rôzne. Aj keď sme postúpili, herne to nebolo na takej úrovni ako predtým. Neviním z toho trénera. Káder v časoch Vladimíra Weissa a Jána Kozáka bol iný. Niektoré posty stále nie sú vyriešené.

Pritom dvadsaťjednotka pod vedením Pavla Hapala bola celkom dobrá. Čakal som, že Hapal dá dohromady mladých so skúsenejšími hráčmi a vedľa nich aj tí mladí vyrastú. Starí hráči však povypadávali a iba málo mladíkov sa chytilo v zahraničných kluboch.

Kto je podľa vás kľúčový hráč reprezentácie? Je to stále Marek Hamšík?

Aj Hamšík raz skončí. Ešte svoje miesto ustojí, ale už by bolo treba myslieť na to, že raz tu nebude. Ukázalo sa, že keď nehral, naša hra nebola taká organizovaná, hlavne v strednom pásme ihriska.

Je to dobrý hráč, no už bude končiť. Na to mali myslieť tréneri, či už Hapal, alebo aj Kozák. Aj on málo dával nových hráčov. Jano tiež išiel za výsledkom, na jednej strane je to pochopiteľné. Ak nemáte výsledky, dajú vás preč.

Nerozhoduje, ako ste hrali, koľko striel ste mali na bránku, ale to, či ste vyhrali a koľko bodov máte. Zažil som to na vlastnej koži. Hoci musím povedať, že národné mužstvo sa najlepšie trénuje.

Prečo?

Vyberiete si, koho chcete. Nemôžete povedať: Nemám ľavého obrancu. Však v lige hrá desať ľavých obrancov, tak si vyberte.

V čom bola práca reprezentačného trénera pred pätnástimi rokmi iná, ako dnes?

Mali sme vtedy veľmi ťažké pozície. Neboli vopred určené asociačné termíny. Po vylosovaní skupiny sme sa v priebehu krátkej doby museli so súpermi dohodnúť na zápasoch. Pritom každý štát hral ligu inak.

Pamätám si, že sme boli s asistentom Jožkom Barmošom prosiť o Tibora Jančulu v Salzburgu, lebo ho nechceli pustiť hrať za národné mužstvo. Museli sme ísť aj za Vladimírom Kinderom do Anglicka.

Vtedajšie pravidlo znelo, že klub musí uvoľniť hráča len na štyri zápasy za rok. Museli ste si vybrať, na ktoré štyri. Možno ste naraz nepotrebovali aj Dubovského, aj Moravčíka… Boli to veci, ktoré si dnešní tréneri ani nevedia predstaviť.

Zažili ste aj iné ťažkosti?

Veci, čo sú dnes samozrejmosťou, vtedy ešte neexistovali. Niekedy sme nemali kde trénovať. Chodili sme na sústredenie do Pezinka. Mohli sme trénovať na miestnom ihrisku, ale keď pršalo, do šestnástky sme ísť nesmeli.

Aby sme im nezničili trávnik. Pred zápasom so Španielskom sme preto nacvičovali rohové kopy a trestné kopy na školskom dvore.

Ktorý bol váš najpamätnejší zápas?

Keď sme v kvalifikácii na majstrovstvá sveta 1998 doma vyhrali nad Čechmi 2:1. Vtedy sme boli veľmi blízko postupu. V skupine sme mali Česko, Španielsko, Juhosláviu, Faerské ostrovy a Maltu.

Pamätám si však aj inú príhodu, keď sme hrali v Portugalsku. Eusébio prišiel ako kráľ, vyobliekaný chodil po recepciách, kým naša hviezda, neskôr ocenený ako hráč storočia, „Bimbo“ Popluhár zbieral mokré a špinavé prádlo po hráčoch. Bol kustódom reprezentácie a bol rád, že to má, lebo aspoň chodil s nami.

Ako sa on mohol cítiť v tom zápase, keď mu Eusébio prišiel podať ruku, lebo voľakedy hrali spolu za výber sveta? Týchto ľudí sme nevedeli oceniť a zaplatiť.

Myslíte si, že už sa to zlepšuje? Existuje Sieň slávy slovenského futbalu, v marci do nej uviedli aj vás.

Bolo to dobré riešenie. Nie preto, že som tam ja, ale že takto oceníme ďalších výborných hráčov.

Okrem slovenskej ste trénovali aj reprezentáciu Maldív. Ako ste sa tam dostali?

Najprv som trénoval klub v Malajzii, kam som išiel po Venglošovi. Celkovo sa mi to stalo trikrát. Ani to nebola ľahká robota. Po ňom som išiel z Třinca do VSS Košice, potom do Malajzie, a po Venglošovi som išiel robiť aj k národnému mužstvu. Boli sme aj dobrí priatelia.

Funkcionári z Maldív poznali moju prácu z Malajzie a oslovili ma. Najprv som váhal, lebo som hovoril takou uličnou angličtinou a v národnom mužstve potrebujete robiť aj nejaké plány či pripraviť dokumenty. Napokon som však podpísal štvorročnú zmluvu.

V treťom roku sme hrali majstrovstvá Južnej Ázie. Zúčastnilo sa osem mužstiev. Turnaj bol v Bangladéši a Maldivy sa dostali do finále, kde sme sa stretli s domácimi.

Skončilo sa to 1:1, prehrali sme na jedenástky. Bol som vyhodnotený za najlepšieho trénera Ázie za mesiac február. Naozaj sme tam hrali veľmi dobre.

Prečo ste sa potom vrátili domov na Slovensko?

V Ázii vypukla vojna a futbal sa zastavil. Nehrali sa majstrovstvá Ázie, iba ligové súťaže. Hovoril som si - čo tam budem robiť? Prišiel som domov, trénoval som Slovan, s ktorým sme postúpili do ligy.

Lenže mi z Maldív stále volali. Vymenili troch trénerov za rok, ani jeden sa im neľúbil. Presviedčali ma. Dobre mi to padlo.

Vždy je iné trénovať národné mužstvo, než klub. Tam vám spravia také podmienky, aké chcete, čo v klube nie sú schopní urobiť. Sústredenie, prípravné zápasy? V národnom mužstve nie je problém.

Tak som išiel nazad druhýkrát. Znovu sme išli na majstrovstvá Južnej Ázie a čo čert nechcel – vyhrali sme. Gratuloval mi prezident, stal som sa čestným občanom Maldív.

Pred tromi rokmi mali výročie tohto triumfu a chceli to osláviť. Polovica mužstva, ktoré som trénoval, už robí funkcionárov. Poslali letenku pre manželku aj pre mňa. Manželka už nechcela podstúpiť 12-hodinovú cestu, tak som išiel s vnukom.

Maldivy väčšina ľudí pozná ako dovolenkovú destináciu. Aký tam bol život futbalového trénera?

Ťažký. Bolo len osem ligových mužstiev. Čo z toho vyberiete? Hrali dvojkolovo, to je štrnásť zápasov za rok. Takže program som lepil ja ako tréner národného mužstva. Bola veľká výhoda, že som tých hráčov mal skoro stále pohromade.

Keď bol ramadán, išli sme na sústredenie, lebo v zahraničí pre nich ramadán neplatil. Tam mohli jesť a piť celý deň. No ramadán trvá mesiac, a sústredenie iba štrnásť dní. Cez ramadán sme doma trénovali o polnoci.

Celý deň nejedli, po západe slnka sa najedli, vymotali sa na ihrisko najedení. Na to som musel dbať. Ráno zase išli spať. Bolo zvláštne zvyknúť si na to. Aj ja som musel cez deň spať, aby som v noci vládal.

Za mojich čias na Maldivách nebola ani druhá liga, teraz už ju majú. A v najvyššej súťaži už je desať mužstiev. Pomaly sa to teda rozširuje.

Ostrovy sú krásne. Bungalovy, reštaurácie, krásne pláže. Na dva bližšie ostrovy som mal voľný prístup aj s manželkou a rodinou. Inak tam musíte mať povolenie.

Na akej úrovni bola ich reprezentácia?

Prirovnal by som ju napríklad k Faerským ostrovom. Skoro každé mužstvo malo zahraničného trénera. Pri národnom mužstve pôsobilo v minulosti aj veľa Maďarov.

Hlavné mesto Male je tiež samostatný ostrov, má tak 2,5 krát 3 kilometre, žije tam 200-tisíc obyvateľov a všetko musia stavať do výšky. Predsa si tam našli miesto pre tri futbalové ihriská.

Počas kariéry ste pôsobili aj v Katare. Čo si myslíte o tom, že práve tam sa budú konať majstrovstvá sveta v roku 2022?

Oni majú toľko peňazí, že všetko spravia. Ihriská budú vetrané, nebude tam také teplo. Keď sme tam boli my, panovali 48-stupňové horúčavy. Pod stromom ste sa potili.

V Katare nebolo zle, ale futbal ich až tak nezaujímal. Vlastne žiadny šport, kde bolo treba trošku drieť. Takí boli aj funkcionári a práve ich deti hrali. Keď syn prišiel domov unavený, už sa im to nepáčilo.

Z dvadsiatich hráčov došli na tréning načas traja či štyria. Jeden funkcionár mi vravel: „Viete čo, pán tréner? Kto príde neskoro, tomu dajte len kolečká behať!“ No ja som ich potreboval naučiť hrať futbal!

Vedeli vo vašich zahraničných pôsobiskách niečo o Slovensku?

V tom čase ešte veľmi nie. Možno keď som bol na Cypre, lebo to bol môj prvý zahraničný angažmán, ešte za čias socializmu a Československa.

Vtedy sa dalo ísť von za zásluhy na dva roky cez štátnu agentúru Pragosport. Bol som tam po prevrate, po napadnutí Cypru Turkami. My sme boli v gréckej časti.

Trénoval som mužstvo Nea Salamina. Nemali ihrisko. Začali sme na dvore bývalej tureckej školy, odkiaľ Turkov vyhnali. Bolo to treba upraviť, burina siahala do pol pása.

Keď prišiel tréner zo Slovenska, uverejnili v novinách inzerát, že Salamina robí nábor futbalistov. Prišlo 50 detí, ale aj také, ktoré nikdy nehrali futbal, ale chceli za Salaminu hrať.

Ako ste sa popasovali s ťažkými podmienkami?

Myslel som si, že v zahraničí sa zdokonalím v angličtine, ale moji hráči tiež nevedeli po anglicky. Boli to chudobní chlapci, niekto vedel viac, niekto z menej. Takže nakoniec som sa naučil po grécky.

Boli tam dvaja vysokoškoláci, jeden z Brna a druhý z Juhoslávie, oni mi na začiatku prekladali tréningy. Mali sme veľkú tabuľu, normálne na ulici, pred reštauráciou, ktorú sme mali ako klubovňu. Tam som im kreslil a ukazoval taktiku.

Nepomysleli ste si, čo tam vlastne robíte?

Boli to veľmi dobrí ľudia. Chudobní, ale veľmi dobrí. Po dvoch rokoch som sa mal vrátiť domov. Bol tam zjazd strany a bývalý minister Alois Indra bol šéf československej delegácie.

Ja som bol v komunistickom klube a moji chlapci chceli, aby som ešte zostal. Indra ma zavolal a hovoril mi: „Nebaľ sa domov, zostaň tu, ja to vybavím.“

Boli sme tam asi piati tréneri z Československa. Ostatní sa museli vrátiť domov, ja som ostal ešte rok.

Platili nás Cyperčania, ale všetky peniaze išli do Pragosportu. My sme odtiaľ dostávali v našej mene rodinné prídavky. Strhávali z toho ešte na dôchodok. Okrem toho sme dostávali len bony. Ale aj tak to stálo za to.

Doma bol maximálny plat trénera 5800 - 5900 korún, ale to ste už museli mať najvyššiu kvalifikáciu. Keď ste v zahraničí dostali tisíc bonov a predali ste ich za 15 korún, tak ste mali 15-tisíc.

Čo považujete za vrchol svojej kariéry?

Jednoznačne slovenskú reprezentáciu. Je jedno, či to robíte rok alebo päť rokov, viesť vlastnú reprezentáciu je vrchol. Ale musím povedať, že keď som bol na Maldivách, aj tam ma hrialo pri srdci, keď hrali hymnu.

Pomyslel som si, taký malý národ a sme tam, reprezentujeme. A doma pri našej hymne som skoro plakal. Národné mužstvo je predsa národné mužstvo.