Napodobňoval Hašeka, rástol pri Selännem. Svoju kariéru zasvätil Francúzsku

MICHALOVCE. Počas letnej prestávky sa realizačný tím hokejového extraligistu z Michaloviec výrazne obmenil. Spomedzi kormidelníkov v ňom zotrval iba hlavný tréner Miroslav Chudý.

Ako posledný pribudol na striedačku HK Dukla Ingema tréner brankárov Mojmír Božík, keď na tomto poste nahradil Imricha Petríka, ktorý v materskom klube vydržal jednu sezónu.

Hokejovým priaznivcom je meno Božík veľmi známe, veď Mojmír starší patril v 80. rokoch minulého storočia k najlepším obrancom v Československu.

Jeho syn síce až takú úspešnú kariéru nemal, ale v hokeji si toho tiež preskákal dosť.

Ako ste sa ocitli v Michalovciach?

„Oslovil ma manažér klubu Peter Tirpák s tým, či by som nechcel zobrať túto funkciu, keďže môj predchodca skončil. Slovo dalo slovo, takže som tu.“

V lete ste začali trénovať vo vranovskom klube HC Bulls. Tam ste skončili?

„Vo Vranove som zostal, mám tam na starosti brankárov, som hlavný tréner siedmakov a asistent pri šiestakoch. Momentálne tam však nechodím, keďže vláda nám neumožňuje viesť tréningový proces. Keď sa protiepidemiologické opatrenia uvoľnia, budem opäť pendlovať medzi Vranovom a Michalovcami.“

Ako sa vám spolupracuje s triom brankárov Tomáš Tomek, Stanislav Škorvánek a Vladimír Glosár?

„Zatiaľ je to super, všetko ide bez problémov. Vieme sa stále dohodnúť, že na čom budeme pracovať, či už pri tréningoch alebo po pozápasových rozboroch.“

Kedy ste sa dali na trénerstvo?

„Ešte keď som chytal v zahraničí, tak sme mali v zmluvách zakotvené, že sa musíme venovať aj mládeži. S trénovaním som teda začal už vo Francúzsku a po návrate na Slovensko som v klube Sršne Košice viedol žiacke tímy.

Potom som sa dozvedel o kempoch organizovaných Jánom Lašákom, na ktorých sa stretávajú brankári zo všetkých reprezentačných kategórií. V rámci tohto projektu sa robia aj vzdelávacie programy pre trénerov brankárov. Začal som ich navštevovať a veľmi mi to pomohlo.“

Prečo ste sa už v 34 rokoch rozhodli ukončiť hráčsku kariéru?

„Dlho som bol vonku. Vo Francúzsku som strávil trinásť rokov. Prestalo ma to tam napĺňať, bol som tam sám. A už ma unavovalo to nekonečné cestovanie. Každý víkend som prakticky presedel v autobuse. Okrem toho ma začal bolieť aj chrbát. Po tréningoch a zápasoch to bolo z fyzickej stránky trápenie.“

Neuvažovali ste ani nad tým, že by ste si ešte zachytali nižšiu súťaž na Slovensku?

„Ani veľmi nie. Tréner Milan Staš ma síce pred časom ťahal do Humenného, chvíľku som tam trénoval, ale povedal som si, že stačilo.“

Nechýba vám to?

„Keď pozerám na chlapcov na tréningoch alebo zápasoch, tak trošku ma to ťahá na ľad. Sem-tam sa ešte postavím do bránky, či ma puk stále vie trafiť, ale do súťažného kolotoča by som sa už nevrátil. To nehrozí.“

Váš otec je držiteľ dvoch bronzových medailí z MS s československou reprezentáciou a dvojnásobný víťaz federálnej ligy s Košicami. On vás priviedol k hokeju?

„Samozrejme. Od detstva som trávil veľa času na zimnom štadióne. Čo si pamätám, tak spočiatku som ľad brázdil s tzv. žehličkami, ktoré som si iba jednoducho pripol na topánky.“

On bol obranca, ale vy brankár. Prečo?

„Odmalička ma to stále viac ťahalo medzi tri žrde ako do poľa. Či už sme hrali hokej alebo futbal. Vždy som sa snažil napodobniť legendárneho Dominika Hašeka.“

Často sa vás počas kariéry pýtali na slávneho otca?

„Na Slovensku som s otázkami na neho stretával, ale vo Francúzsku veľmi nie. Hoci aj tam pôsobil niekoľko sezón, nebolo to také, ako u nás doma.“

Čomu sa aktuálne venuje?

„Do leta bol manažér mládeže v HC Košice. V štruktúrach klubu zostal aj v tejto sezóne, ale priznám sa, že neviem presne, akú funkciu vykonáva teraz. Musíte sa to opýtať jeho (smiech).“

Otec sa narodil v Liptovskom Mikuláši, vy v Bardejove, avšak žijete v Košiciach. Vysvetlíte nám to?

„Keď otec prišiel hrať do Košíc, spoznal sa s mojou mamou, ktorá tam študovala na vysokej škole. Dres vtedajších VSŽ si obliekal dlhé roky, až sa v metropole východu aj natrvalo usadil.

A prečo som sa ja narodil v Bardejove? Odtiaľ pochádza mama. V čase, keď bola vo vysokom štádiu tehotenstva, otec mal reprezentačné povinnosti, tak odišla za svojimi rodičmi domov a tam som sa vypýtal na svet.“

Vy sa považujete za Košičana?

„Čistokrvný určite nie som, sčasti som Lipták a sčasti rusnák. Dá sa povedať, že som Košičan, aj keď veľa rokov som bol mimo. Ako malý chlapec som tri roky žil vo Fínsku, keďže tam otec hrával, a potom som dlho chytal vo Francúzsku.“

Práve v krajine tisícich jazier ste začínali s hokejom. Ako si spomínate na to obdobie?

„Veľa si toho nepamätám. Predsa, mal som iba šesť rokov, keď sme tam odišli. Dva roky sme žili v Helsinkách a jeden v Kokkole. V Jokerite bol otcovým spoluhráčom Teemu Selänne, ktorý v tom čase štartoval svoju skvelú kariéru.

Na neho sa nedá zabudnúť, veď krátko na to sa okamžite stal veľkou hviezdou NHL. Spomínam si aj na brankárov Markusa Ketterera a Ariho Sulandera či českého centra Otakara Janeckého.“

Vo Francúzsku ste počas trinástich rokov vystriedali päť klubov – Avignon, Brest, Dijon, Nantes a Montpellier. Aké to tam bolo?

„Predovšetkým to bola výborná skúsenosť. Roky mimo domova človeku niečo dali, ale aj zobrali. Našiel som tam pozitíva i negatíva. Tak je to všade. Za to obdobie, čo som bol vo Francúzsku, išla úroveň tamojšieho hokeja neskutočne hore.

Keď som tam prišiel, v televízii nedávali žiadne hokejové zápasy, pretože to považovali za agresívny šport, ktorý nechcú propagovať. Časom sa to však zlepšilo a hokej sa dostal do popredia.“

Neuvažovali ste nad tým, že sa vo Francúzsku natrvalo usadíte, keď už ste tam tak dlho pôsobili?

„Poznám zopár chlapcov, ktorí tam zostali žiť, ale mňa to stále ťahalo domov. Tí chlapci však mali stabilnú robotu, takže motivácia zotrvať tam im nechýbala. Mňa vo Francúzsku nič nedržalo. Mohol som tam ešte ostať hrať aj naďalej, keďže s Montpellierom som bol dohodnutý, ale prišli do toho nejaké okolnosti, pre ktoré som sa vrátil domov.“

Dalo sa vo Francúzsku dobre zarobiť?

„Kedy ako. Keď som tam odchádzal, na Slovensku sa ešte platilo korunami. V začiatkoch to bolo super, ale postupne, keď už aj k nám prišlo euro a do Francúzska sa začali hrnúť hráči z celej Európy aj zo zámoria, tamojší trh padol úplne dole a už sa tam veľmi chodiť neoplatilo.

Niektorí chlapci chodili do roboty a hokej hrali zadarmo. Bolo ťažké udržať si svoje podmienky, keď na váš flek čakalo ďalších tridsať hráčov.“

Na ktoré momenty v kariéry najradšej spomínate?

„Vo Francúzsku sa mi podarilo postúpiť s troma klubmi. Najprv s Brestom z tretej do druhej najvyššej súťaže, v ktorej sme ako nováčik hneď hrali finále. Potom s Nantes, rovnako z trojky do dvojky a tiež sme v prvej sezóne skončili vysoko, boli sme štvrtí. Na tieto pekné časy nemožno zabudnúť. A do tretice som slávil postup aj s Montpellierom.“