Jamrichová: Chcem robiť, čo ma baví. Ak to nebude tenis, vyberiem si niečo iné

RENÁTA JAMRICHOVÁ sa stala len treťou Slovenkou v histórii, ktorá vyhrala juniorský grandslamový turnaj, keď triumfovala v Melbourne na Australian Open. Šestnásťročná rodáčka z Trnavy bola hosťom špeciálneho vydania podcastu Sportnet. 

Už ste vstrebali, čo sa vám podarilo?

Zatiaľ asi ani nie, ale snažím sa to nejako prijať a pochopiť, že už sa to stalo. A sústredím sa už na ďalšie veci.

V Melbourne ste boli prvá nasadená, čo znamená, že ste najväčšia favoritka v turnaji. Išli ste tam vyhrať?

Chcela som veľmi vyhrať, ale nechcela som tam ísť s nejakým veľkým tlakom, lebo by to zhoršovalo moju hru. Ale 4-5 dní pred turnajom som hrala s babami sparingy a skoro všetko som prehrala. Takže som si vravela, nevadí, ak to pôjde, tak pôjde, keď nie, tak nie. Ale napokon to vyšlo.

To nie je zlý prístup, žiadny stres a nakoniec ste prišli domov aj s pohárom. Aký to bol turnaj? Bol ťažký? Na ceste za titulom ste stratili iba set.

Je to grandslamový turnaj, tie sú vždy ťažké, každý chce vyhrať a podať najlepší výkon. V porovnaní s minuloročným Wimbledonom bolo už obsadenie slabšie, tým že hráčky ročníka 2005 už odišli. Ale určite sa to dá porovnávať s minuloročným US Open. Skôr som išla od zápasu k zápasu, každú loptu som snažila hrať naplno. Nevnímala som turnaj tak, že ešte jeden zápas, ešte dva, ešte set. Len som hrala, ako sa mi darilo.

Ale pocitovo ste už herne možno niekde inde ako súperky.

Myslím si, že úrovňou hry som bola od nich ďalej. Bolo to skôr o psychickom, nastavení, či zvládnem udržať svoj level, a či sa toho nezľaknem alebo tak.

Aká pozornosť sa venuje juniorom na grandslamoch?

Myslím, že práve na grandslamových turnajoch sa fakt snažia, aby sme zistili, aké to je vo veľkom tenise. Podmienky máme skoro také, aké majú veľkí hráči. Na ostatných juniorských turnajoch je organizačná úroveň slabšia.

Máte aj spoločné šatne so ženami?

Máme. V tréningových centrách majú veľkí hráči vlastné šatne v hlavnom areáli, ale často chodia práve s nami, juniormi, aj do fitka, do šatní, aj sa najesť do nášho centra, aby tam mali pokoj.

Koho ste videli, alebo s kým ste sa rozprávali? Kto si vás všimol, že vás poznal, že aha, to je jednotka.

Tak to asi nikto. Raz som cvičila vo fitku a došla tam Sabalenková, tak som sa iba odtiahla, vyzerala, že chce byť práve tam, kde som bola ja. Niektorí sú zdvorilí a odzdravia, keď ich pozdravím, ale niektorí vás úplne ignorujú. A ja nie som ten typ, že potrebujem selfie so Sabalenkovou.

Finále sa hralo na najväčšom štadióne. A vám sa úvod finále úplne nevydaril. Bolo to tým, že naozaj ste prišli na obrovský štadión Roda Lavera a že teraz, wow, ja hrám naozaj vo finále a proti domácej a zrazu bolo 1:4?

Určite to bolo aj tým, ale treba povedať, že som o deň skôr hrala semifinále. Čo bolo pre mňa také malé finále. Myslela som na to, že predtým som semifinále dvakrát prehrala. Teraz som už fakt chcela vyhrať a postúpiť do finále. A potom som do toho už naozajstného finále nastúpila trošku, nie že laxne, ale spravila som zopár ľahkých chýb.

Na začiatku som myslela, že dobre, odohrám zápas tak, ako mi to vyjde, ale nebola som do toho zahryznutá, že som fakt chcela vyhrať. A samozrejme, hrala som proti domácej, takže publikum jej fandilo, ale potom som uvedomila, že je to len jeden brejk, že stále hrám o titul. Dostala som sa do dlhších výmen a začala som ju viac rozhadzovať, nech to nemá tak na rakete. Vrátila som brejk a vyhrala som 6:4. Tak som si povedala, že to už vyhrám, nie? A vyhrala som to.

Pamätáte si na prvé, čo vám napadlo, keď ste premenili mečbal?

Pamätám si, že som čakala, že bude niečo ďalej. Ďalší gem, alebo ďalšia lopta. Akoby som nechápala, že už je hotovo. Ten turnaj sa skončil a už proste...som ho vyhrala.

Priamo na dvorci vás vystískala Daniela Hantuchová, ktorá v Melbourne medzi dospelými hrala najvyššie semifinále. Je to niečo, čo by ste chceli dosiahnuť? Napodobniť možno Danielu alebo Dominiku Cibulkovú, ktorá tam hrala finále?

Určite, áno. Je pre mňa zaujímavé vidieť ju na grandslamoch, vlastne ešte aj hrať. Keď je Daniela na Slovensku, tak si s ňou občas zahrám. Je skvelé, čo všetko dokázala.

Veľmi predbieham, máte 16 rokov, ale vedeli by ste si predstaviť seba v jej úlohe po kariére? Byť moderátorka, komentátorka?

Keby som skončila kariéru s tým, čo ona dokázala, tak by som sa niekam zapatrošila, niekde na koniec sveta. Najlepšie s rodinou alebo s blízkymi. A tam by som proste len žila.

Nenudili by ste sa? Po roku by ste vás žrali mrle.

Tam by som športovala. Daniela má veľmi nabitý program. Je od rána do večera hore a popri tom ešte hrá zápasy. Ale ju to baví, fakt ju to napĺňa. Aj hrá tenis, aj komentuje, má program, ako keby pokračovala v kariére.

No a to bude o 20 rokoch možno chýbať aj vám. Alebo neplánujete hrať tak dlho? Aké sú vlastne plány 16-ročnej hráčky, ktorá len vstupuje do veľkého tenisu?

Neviem, možno ma to prestane baviť.

To hrozí?

Neviem, keď nebudem šťastná, tak...

Definujte šťastie. Čo znamená byť šťastná?