Hral v Dánsku, v Libanone či Thajsku, teraz pracuje v IT. Musíte mať plán B, vraví

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život...

MATEJ PODSTAVEK (32) je prvý slovenský futbalista, ktorý pôsobil v Libanone. Už počas kariéry, v ktorej hral za Duklu Banská Bystrica, České Budějovice, Podbrezovú či dánske kluby FC Fredericia a Thisted FC myslel na to, čo bude po nej. Uplatnil sa v IT sektore ako tester softvéru.

„Hráči by mali myslieť, čo bude, keď raz s futbalom skončia. Pochopiť by to mali tiež tréneri a kluby. Malo by byť v ich záujme, aby sa hráči rozvíjali všestranne“ tvrdí aktuálne stopér štvrtoligovej Lokomotívy Košice.

Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

V ankete Jedenástka jesene 2023 ste získali najviac, jedenásť hlasov. Čo to pre vás znamená?

Zostal som milo prekvapený. Vnímam to ako uznanie mojej roboty a celého tímu. Najviac si cením, že za mňa hlasovali tréneri súpera. Pretože súper ti nedá nič zadarmo.

Zimujete na druhom mieste tabuľky, na Medzev strácate jediný bod. Spokojný?

Tréner nás dobre pripravil, futbal nás bavil a všetko do seba zapadlo. Takže myslíme pozitívne. V jarnej časti sa chceme pobiť o postup do tretej ligy. Nepôjdeme však do toho bezhlavo.

Poučili sme sa zo zápasov, ktoré sme nezvládli a verím, že na jar to bude rozhodujúci faktor.

Koho vnímate ako najväčšieho konkurenta v boji o postup?

Spomínaný Medzev, ale aj Poprad, ktorý sa tiež netají svojimi ambíciami. Očakávam, že z tejto trojice vzíde víťaz.

Máte za sebou zaujímavú kariéru, hrali ste za kluby z Česka, Dánska, Thajska či dokonca Libanonu. Spomínate na svoje futbalové začiatky?

Začínal som v dedinke Čierny Balog. Vďaka dobrej spolupráci s Duklou som sa vo veku šestnásť rokov presunul do Banskej Bystrice. Pekné mesto, rodinný klub a priateľské prostredie. Na Duklu mám dobré spomienky.

V doraste vám oznámili, že do áčka s vami nepočítajú a museli ste ísť hrať štvrtú ligu za Tisovec. Ako ste to vnímali?

To je pravda. Na nikoho sa však nehnevám. Nemal som potrebnú výkonnosť, preto som sa musel rozohrať. Po pol roku som hral dokonca piatu ligu za Čierny Balog a následne tretiu za Kremničku.

Napriek tomu, že som bol v nižších ligách, bavilo ma trénovať a mal som chuť do futbalu. Tréningy v týchto súťažiach nie sú na požadovanej úrovni, preto som musel veľa trénovať individuálne.

Nevedel som, či to bude stačiť, ale dával som do toho všetko.

Povedali by ste v piatej lige, že čoskoro budete stabilným hráčom najvyššej súťaže a zahráte si vo viacerých krajinách?

V kútiku duše som v to veril, pretože hodiny som poctivo trénoval. Dúfal som, že sa moja práca vyplatí. A postupne to prišlo.

Premiéru v najvyššej súťaži ste si odkrútili v septembri 2012, šancu v drese Dukly vám dal tréner Norbert Hrnčár.

Pamätám si na ten zápas. Naskočil som síce len na pätnásť minút, ale bol to dobrý duel. Remizovali sme 2:2.

Bol som vďačný za tento moment. Postupne som začal nastupovať aj v základnej zostave.

Po dvoch sezónach ste sa však rozhodli odísť do Českých Budějovíc. Prečo?

Dukla v tom čase mala svoje problémy a keďže sa mi skončila zmluva, odišiel som na týždňovú skúšku do Česka. V Budějoviciach so mnou boli spokojní, takže som podpísal zmluvu.

Po sezóne nastalo v klube veľa zmien, keďže zostúpil do nižšej súťaže. Klub sa rozhodol hráčsky káder prebudovať a ja som tiež cítil, že zmena by mi prospela.

Zo slovenských a českých trávnikov ste sa vytratili. Ako ste sa dostali do druholigového dánskeho klubu FC Fredericia?

Bola to zaujímavá situácia. Môj brat žije v Dánsku a rekreačne si chodí zahrať malý futbal. V tíme hral s jedným pánom, ktorý zastupuje profesionálnych hráčov. A nejako sa to upieklo. Zaujímavé, aký je svet malý. Keď prišla možnosť, neváhal som. A bola to dobrá voľba.

Na akej úrovni je druhá dánska liga?

Niečo medzi našou Niké ligou a druhou ligou. Lepší druholigisti z Dánska by sa v Niké lige nestratili.

Hrával som stabilne a aj výsledkovo sa nám celkom darilo, takže som bol spokojný. Najradšej spomínam na pohárový súboj s FC Kodaň, v ktorom sme podali výborný výkon. Víťazný gól strelil favorit až v predĺžení. V Dánsku je trochu iný prístup k futbalu ako na Slovensku...

Ako to myslíte?

Všetci sme boli profesionáli, ale každý mladý športovec má tiež možnosť študovať na vysokej škole.

Tréneri prispôsobujú tréningový proces hráčom, čo u nás nie je bežné. Na Slovensku aj v druhej lige tréner a kluby chcú, aby hráči obetovali futbalu všetko. No naspäť dostávajú veľmi málo...

Mladým hráčom predávajú predstavu budúceho prestupu, čo sa niekedy aj udeje, ale to percento je veľmi malé.

V Dánsku nevychovávajú len dobrých futbalistov, ale aj ľudí, ktorí sa budú vedieť zaradiť do života. Každý má možnosť vybrať si. Veci majú vyriešené systémovo a pre nás by mali byť príkladom.

Treba si tiež priznať, že máme len jednu súťaž, ktorá môže byť považovaná za profesionálnu. Niké ligu.

Je však ľahké rozprávať, čo je zle a sám presne neviem, kde by sa mohlo začať s nápravou. Nehovorím, že každý hráč musí mať vysokú školu, ale sú tu rôzne kurzy a formy školení. Vďaka ním si futbalisti rozšíria obzory a môžu zistiť, čomu sa chcú venovať neskôr.

Malo by byť v záujme klubov a trénerov, aby sa hráči rozvíjali všestranne.

Využili ste v Dánsku nejaký kurz alebo školenie? Ako to na ňom vyzeralo?

Zhruba rok som študoval športový manažment na vysokej škole v Aalborgu. Bol to program cez FIFpro (celosvetová organizácia zastupujúca 65-tisic profesionálnych futbalistov, pozn. redakcie), všetky prednášky sa nahrávali pre študentov, ktorí nemohli prísť osobne.

Známych je viacero prípadov, keď futbalisti po kariére padli na dno a mali problém začleniť sa do spoločnosti. Čo by ste im poradili?

Zarábali, dosiahli istú pozíciu, vybudovali si rešpekt, no zrazu sa to skončí. A musia začať prakticky od nuly.

Prechod do pracovného života môže byť naozaj náročný. Je to rana pre ego a veľká zmena v živote. Niektorí sa s tým popasujú lepšie, iným to ide ťažšie...

Nerád by som niekomu radil a poučoval ho. Mne sa vyplatilo zabudnúť na to, čo bolo. Našiel som si inú životnú oblasť a pracujem s takým nasadením, ako som bol zvyknutý na tréningoch.

Trochu sme odbočili. Po angažmáne v Dánsku ste sa stali vôbec prvým Slovákom, ktorý si zahral v Libanone. Pre slovenského futbalistu neobvyklá destinácia...

Dostal som sa tam cez bývalého spoluhráča z Banskej Bystrice Davida Střihavku. On v Libanone hral a vďaka nemu prišla možnosť odísť do Al-Ansar SC, jedného z najslávnejších libanonských klubov.

Mal som isté obavy, no v tom čase tam bolo obdobie mieru. Keď ma David ubezpečil, že sa nemám čoho báť, ponuku som prijal.

Iná kultúra, iný svet. Čo vás v Libanone zaskočilo, prekvapilo? Vraj vám po prestupe prišlo na facebooku tisíc žiadostí o priateľstvo...

Áno, to je pravda. Oni sociálne siete milujú.

Ich život je úplne iný. Miestni do polnoci sedia vonku pri jedle, rozprávajú sa a vstávajú o jedenástej na obed.

Ľudia dávajú najavo oveľa viac emócií. Buď sa nenávidia alebo milujú.

Stredná vrstva v spoločnosti sa trochu stráca a medzi rodinami sú veľké rozdiely. Libanončania sa delia na bohatých a chudobných.

Bohatí si žijú v luxuse a chudobní bývajú v ťažkých podmienkach na okraji mesta.

Videli ste to na vlastné oči?

Keď sme cestovali na zápasy, išli sme aj cez miesta, kde bola chudoba veľmi viditeľná. Sám by som sa tam určite nevybral.

Čím vás ešte Bejrút prekvapil?

Hoci ide o arabské mesto, žije tam aj veľa kresťanov. Je to tam uvoľnenejšie ako v okolitých krajinách. Mnohí označujú Bejrút za Paríž Blízkeho východu.

Mesto ponúka rôzne pohľady. Na jednej strane vidieť zbombardované obytné zóny po vojne, no na druhej, krásne, novopostavené budovy. Veľmi zaujímavé miesto.

Vo finále miestneho pohára v roku 2017 ste zdolali Safa SC 1:0. Strelili ste jediný gól a stali sa najlepším hráčom zápasu. Aký to bol pocit?

Boli to obrovské emócie. Na štadióne bolo možno 16-tisíc ľudí, takže to bolo skvelé.

Výnimočne som nedal gól hlavou, ale nohou (smiech). Odrazená lopta prišla ku mne, z prvej som vystrelil a skončilo to v bránke.

VIDEO: Matej Podstavek rozhoduje finále pohára v Libanone

Aké štadióny sú v Libanone?

Čo sa týka futbalovej infraštruktúry, Libanon je pozadu, keďže v minulosti mal väčšie problémy a na rozvoj športu sa akosi zabudlo. Sociálne zariadenia, tribúny a všetko okolo štadiónov by potrebovalo renováciu.

Ľudia však na zápasy prišli a neriešili kvalitu štadióna, bufetov a podobne. Prišli fandiť svojmu klubu.

Na libanonské derby chodí aj desaťtisíc priaznivcov. Na bežné zápasy ich prišlo tisíc-dvetisíc.

A čo platové podmienky?

Sú lepšie ako v priemerných kluboch na Slovensku i v Česku. Každý klub môže mať len troch cudzincov, takže si ich môžu dovoliť zaplatiť o čosi lepšie ako domácich.

Počul som o prípadoch, keď hráčom nevyplatili peniaze. Mne sa to však našťastie nestalo.

Po konci v Libanone ste boli na skúškach v škótskom Kilmarnock FC, anglickom Coventry City FC a chorvátskom HNK Cibalia. Ako si na ne spomínate?

Coventry hralo v tom čase štvrtú ligu, ale klub bol na profesionálnej úrovni, akú som nikde nezažil.

Starostlivosť o hráčov bola veľká. Každý hráč nosil ráno moč a robil sa jeho rozbor. Sledujú sa všetky ukazovatele a vyhodnocuje sa napríklad únava hráčov.

Konkurencia v kádri bola obrovská. Tréner mal k dispozícii tridsať futbalistov, ktorí dreli. Podobné to bolo aj v Škótsku, no tam sa to skončilo už po niekoľkých dňoch.

A čo sa týka Chorvátska, to je nadlho…

Skúste.

Celé to bolo zamotané. S ďalšími hráčmi zo Slovenska nás nabaláchal jeden športový riaditeľ.

Keď sme tam prišli, naznačili nám, že nie všetky zápasy budeme vyhrávať, respektíve určité časti zápasu budú dopredu dané. Celé to poriadne smrdelo, preto sme z toho ihneď vycúvali.

Keď sa niektoré veci dostali na verejnosť, začalo to byť celkom divoké. Nakoniec sme boli šťastní, že sme z klubu mohli v pokoji odísť.

Ponúkali vám za predané zápasy odmenu?

Ku konkrétnym dohodám nedošlo, pretože sme nemali záujem. Rozhodne to neľutujem. Takéto veci človeka vždy dobehnú.

Vrátili ste sa teda do známeho prostredia, tentoraz do dánskeho klubu Thisted FC.

V dánskej druhej lige ma už poznali. Je to o niečo menší klub ako Fredericia, ale bol som šťastný.

Na Dánsko mám celkovo dobré spomienky, nielen futbalové. Keďže tam s rodinou žije môj brat, mohli sme sa častejšie navštevovať.

Štyri mesiace ste strávili aj v thajskom Police Tero FC, no neodohrali ste ani jeden ligový zápas. Prečo? Čo sa stalo?

Po roku v Dánsku som kývol na možnosť hrať v Thajsku. Nevyšlo to úplne podľa plánu. Klub sa s jedným hráčom nevedel dohodnúť na ukončení zmluvy, čím bola blokovaná kvóta pre počet cudzincov a ja som mohol hrať len pohárové zápasy.

Hrali sme tam dva poháre, takže nejaké zápasy som odohral, no keď sme z nich vypadli, zostal som bez zápasovej praxe. V týchto krajinách je to tak, že buď to vyjde alebo nie. A toto nevyšlo.

Keďže som nechcel čakať niekoľko mesiacov do začiatku novej sezóny a miestni nechceli platiť hráča, ktorý nehrá, dohodli sme sa na ukončení spolupráce.

Na poslednú chvíľu som sa v rozbehnutej súťaži dohodol s Podbrezovou.

Thajsko, ďalšia exotická krajina. Ako sa vám tam žilo?

Pre obrovskú vlhkosť som bol spotený už na rozcvičke. Trénovalo sa mi tam preto veľmi ťažko.

Adaptácia trvala dlhšie ako som čakal. Hrá sa tam iný štýl a všetci hráči sú nízkeho vzrastu. Keďže som vysoký, veľmi som tam nezapadol. I keď hlavičku som nemal problém vyhrať (smiech).

Angažmán v Thajsku mi pripomínalo dovolenku, všade som chodil v šľapkách.

Žil som v Bangkoku, ktorý je známy nočným životom, ľudia sú na uliciach do neskorých hodín. Mal som tam vlastné auto a šoférovať v takom meste je zážitok na celý život.

Tiež ma zaujalo, že nie v každej domácnosti sa varí. Miestni sa stravujú na ulici, kde sa spolu po práci vždy stretnú.

Krajina má aj svoje temné stránky. Napríklad korupcia. Nie vždy má posledné slovo polícia. Ak sa niekomu nepáčite, ľahko sa dostanete do problémov. Domácich preto treba rešpektovať a musíte sa správať slušne.

Hrávali ste v Banskej Bystrici, prečo ste sa rozhodli pre Podbrezovú?

Pochádzam z Brezna, takže Podbrezová je na skok. S niektorými ľuďmi v klube som sa navyše poznal.

Jeseň bola celkom fajn, no v zime nastali veľké zmeny a v jarnej časti sme nakoniec vypadli.

Podbrezová to vtedy asi potrebovala. Zmenilo sa celé fungovanie klubu, vedenie získalo viac času, aby mohlo znova vybudovať štruktúry a pozrime sa, kde je Podbrezová teraz. Na akej úrovni. Miroslav Poliaček a ostatní tam urobili výbornú robotu.

V Podbrezovej ste nehrávali. Preto ste odišli do štvrtoligovej Lokomotívy Košice?

Posledný rok, dva som cítil, že to nie je ono. Na tréningoch som sa nedokázal zlepšovať tak, ako kedysi. Tiež som si uvedomil, že vlak, v podobe prestupu o akom som sníval, mi ušiel.

Dal som si preto od futbalu na pol roka pokoj. Chcel som si ujasniť, ktorým smerom sa vydám. Futbal som nehral, ale nesedel som doma. Vzdelával som sa a snažil sa uplatniť na trhu práce.

Odcestoval som za vtedy priateľkou, dnes manželkou, do Prahy, kde som si hľadal zamestnanie. Absolvoval som možno desiatky pohovorov. Nebolo to ľahké obdobie. Veľmi mi v tom čase pomohla manželka, ktorá mi bola oporou, za čo sa jej chcem poďakovať.

Zameral som sa na oblasť IT, ktorá mi bola vždy blízka, či už vďaka blogu, ktorý som si spravoval alebo vďaka blízkym, ktorí v IT pracovali.

Po viacerých odmietnutiach som zobral prácu v logistike a plánovaní a tiež som pokračoval v kurzoch zameraných na vývoj a testing softvéru.

Vyplatilo sa, po čase som dostal ponuku zo softvérovej firmy v Košiciach. Keďže manželka pochádza z Košíc, rozhodli sme sa tam presťahovať.

Ako som neskôr zistil, oblasť IT má mnoho smerov a každý si v nej vie nájsť miesto. Treba sa neustále vzdelávať, práca je dobre finančne ohodnotená a človek sa môže realizovať.

Takže takto sa muž z Horehronia dostal do Lokomotívy Košice...

Keďže futbal mám veľmi rád a časom mi chýbal, vďaka Pavlovi Jurčovi som začal trénovať s Lokomotívou. Po pár tréningoch domáci navrhli, aby som nastúpil do zápasov. A ja som súhlasil.

Pán tréner Milan Lalkovič rešpektuje, keď zostanem dlhšie v práci alebo ostanem doma s dcérkou, za čo mu ďakujem. Neviem si predstaviť, že by som popri rodine a práci ešte hral na vyššej úrovni. Takto je to dobre.

Futbalista a IT sektor. Nebol to nezvyčajný prestup?

Ani nie. Aj keď začiatky boli náročné.

Popri hraní som si písal blog, spravoval stránku a robil nejaké drobnosti pre kamaráta. Najťažšie bolo spracovať, uzavrieť jednu kapitolu a uveriť tomu, že aj v inej oblasti to môže byť dobré a možno ešte lepšie. Keď má človek chuť a motiváciu, všetko sa dá.

Veľa hráčov na to má hlavu, potrebujú len usmerniť a poradiť. Dôležité preto je, aby popri hraní mali futbalisti chuť a najmä možnosť vzdelávať sa. Potom by prechod po kariére na trh práce zvládli ľahšie.

V čom spočíva vaša práca, čomu sa presne venujete? Koľko hodín denne trávite za počítačom?

Pracujem vo firme, ktorá vyvíja softvér. Moja hlavná úloha je písať automatizované testy, ktoré zaručujú kvalitu doručených aplikácií. Pracovná doba je štandardná - osem hodín. V začiatkoch to bolo aj viac, no dlhodobo to bez menších prestávok počas dňa nejde.

Kam by ste sa chceli vo svojej profesii posunúť?

V najbližšom čase by som sa chcel naučiť viac o bezpečnosti v online priestore - cybersecurity a využiť poznatky v každodennej práci. Tiež by ma bavilo byť mentor pre ľudí, ktorí začínajú, podobne, ako kedysi ja. Napríklad viesť vstupný kurz do IT pre športovcov. Plánov je veľa, času trochu menej, tak uvidíme, čo sa nakoniec podarí.

Ako ste sa dostali k písaniu blogov?

Začalo sa to myslím už v Libanone, kde som po tréningoch mal množstvo času, ktorý som chcel využiť. Veľa kamarátov sa ma pýtalo, ako sa mi tam žije, ako to tam vyzerá. Keďže som mal kopec zážitkov, rozhodol som sa o nich napísať a články som zverejnil. A tak to plynule išlo ďalej.

Mnohí futbalisti po kariére podľahnú hazardu či alkoholizmu. Čomu to pripisujete?

Keď hráte futbal, prežívate eufóriu a adrenalín. Keď skončíte, táto emócia vám chýba. Človek potom napätie hľadá inde.

Keď sa s tým neviete vyrovnať, porozprávajte sa so svojimi blízkymi. Alebo vyhľadajte odbornú pomoc. Nezáleží na tom, na akom mieste ste, vždy existuje cesta von.

Čo by ste poradili futbalistom, ktorí rozbiehajú kariéru? Aby nemali problém s prechodom do zamestnania?

Prvý krok je, aby vnímali, že život je oveľa viac, než futbal. Aby aktívne hľadali inú oblasť, ktorá ich zaujíma a baví.

Nemusí každý hneď študovať na vysokej škole, ale sú rôzne kurzy, či už online alebo offline, ktoré vedia pomôcť.

Futbal môžete z rôznych dôvodov skončiť rýchlo a keď to náhodou príde, budete pripravení na plán B.

Články zo seriálu Život po kariére prináša Sportnet.sk a finančná skupina PARTNERS.