KAMIL KARAŠ (33) hral za FC, VSS i Lokomotívu Košice. Nastúpil aj v pamätnom súboji proti AS Rím. Keď mu po neúspešnej baráži Prešov nepredĺžil zmluvu, vybral sa iným smerom.

Bývalý mládežnícky reprezentant Slovenska po kariére futbalistu presedlal na právo. Aktuálne hrá len na poloamatérskej úrovni za treťoligový klub Stará Ľubovňa Redfox Football Club.

Ukončili ste profesionálnu kariéru a z Prešova ste prestúpili do Starej Ľubovne. Prečo ste sa tak rozhodli? Máte len 33 rokov.

Po konci minulej sezóny, v ktorej sa nám v poslednom barážovom zápase nepodarilo postúpiť do najvyššej súťaže, sa mi skončila zmluva. Keďže sa klub rozhodol nepokračovať v spolupráci, po určitom čase som prikývol na ponuku Starej Ľubovne.

Dostal som niekoľko ponúk a tá z Ľubovne sa mi zdala najviac zaujímavá.

Či už z dôvodu pomoci klubu, kde som začínal, ale aj pre ciele, ktoré by tento klub chcel dosiahnuť.

Aktuálne ste na treťom mieste. Aké máte ambície?

Je pravda, že na prvý pohľad nie je toto umiestnenie na nováčika zlé, ale bodov mohlo byť viac. Už to však nezmeníme, preto je dôležité, aby sme sa poučili z chýb a v jarnej časti sa snažili posunúť v tabuľke na vyššiu alebo najvyššiu pozíciu.

Koho vnímate ako najväčšieho konkurenta v boji o postup?

Súťaž je veľmi vyrovnaná, čo potvrdila aj jesenná časť, po ktorej rozdiely medzi mužstvami nie sú veľké. Keď sa pozrieme na tabuľku, najväčšími konkurentmi budú prvé dve mužstvá – Stropkov a Rimavská Sobota.

Ale v súťaži je naozaj viacero dobrých mužstiev, ktoré majú na vyššie umiestnenie ako doteraz.

V zime k vám prestúpil bývalý reprezentant Erik Jendrišek. Ako to vnímate?

Erik je veľké meno slovenského futbalu a každý, kto sleduje futbal, vie, aké úspechy, či už na klubovej alebo reprezentačnej úrovni, dosiahol. Pre nás hráčov v kabíne, ale aj pre vedenie klubu, znamená veľa, že sa rozhodol pre Starú Ľubovňu.

Všetci veríme, že sa bude v mužstve cítiť dobre a spolu dosiahneme čo najviac víťazstiev.

Aj vy ste boli reprezentant Slovenska. Aké sú vaše spomienky na národný tím?

Na reprezentáciu spomínam veľmi rád. Reprezentoval som síce len v mládežníckych kategóriách od U17 do U21, ale vždy sme boli výborná partia.

Na reprezentačných zrazoch bola stále dobrá nálada. Škoda, že sa nám nepodarilo dosiahnuť spoločný úspech v podobe účasti na ME U21, v baráži sme vypadli po dvojzápase s Holandskom.

Som rád za každý štart v reprezentácii, ale asi najradšej spomínam na zápas proti Kazachstanu, ktorý sme v Senci vyhrali 6:0 a vďaka ktorému sme si zabezpečili účasť v spomínanej baráži na ME U21.

Pamätný je tiež turnaj V. Lobanovského v Kyjeve, na ktorom som skóroval a po penaltách sme ho vyhrali.

Mrzelo vás, že ste sa nedostali do A-tímu?

Mojim snom bolo odohrať zápas aj za A mužstvo slovenskej reprezentácie, ale možno pre niektoré nesprávne rozhodnutia v kariére, možno pre chýbajúce šťastie sa mi to, žiaľ, nepodarilo.

Jasné, že ma to mrzí. Keďže som bol v mládežníckych kategóriách reprezentant, bol som na dobrej ceste. Ale zrejme som nemal šťastie a dostatočne vysokú kvalitu.

Prvé futbalové kroky ste urobili tam, kde hráte dnes. Ako si na ne spomínate?

V Starej Ľubovni som pôsobil od malého chlapca po žiacke kategórie. Na toto obdobie tiež rád spomínam.

Či už na trénerov Reľovského, Mariančíka, Kačmarčíka, Jarabinského, Vandžuru, tak aj na chlapcov alebo bývalého, žiaľ, už nebohého prezidenta JunoŠportu, pána Jaceníka, vďaka ktorému sme ako chlapci absolvovali množstvo turnajov vo viacerých krajinách Európy.

S profesionálnym futbalom ste sa zoznámili vo vtedajšom FC VSS Košice.

Do Košíc si ma vybral tréner Albert Rusnák, ktorý mi dal vo futbalovej kariére najviac. Prechod zo Starej Ľubovne do ligového dorastu v Košiciach bol spočiatku ťažký.

S trénerom to bolo náročné, pretože bol na mňa príliš prísny, ale s odstupom času viem, že mi to dalo veľa. A pomohlo mi to byť lepší hráčom.

18-ročný ste hrali v pamätnom zápase proti AS Rím. Aký to bol pre mladého chlapca pocit?

Bolo to krásne obdobie. Tréner Ján Kozák si ma vybral do áčka a dokonca mi dal šancu v takom veľkom zápase. Pred vypredaným štadiónom som bol najmladší hráč v mužstve.

Vtedy som si to ani neuvedomoval, aký zápas som odohral. Bol som šťastný, lebo sa nám podaril doma krásny výsledok a mne sa hralo dobre proti veľkým hviezdam AS Rím na čele s Francescom Tottim, De Rossim a Lucianom Spalettim na lavičke.

Totti v dvojzápase dal päť gólov a prakticky sám zariadil Talianom postup.

Presne tak. Totti je futbalová legenda. Pamätám si, že keď som bol vedľa neho, vravel som si, že sa ho musím dotknúť. Aby som si mohol povedať, že som sa dotkol Tottiho.

On toho v zápase veľa nenabehal, prechádzal sa, ale mal vynikajúci výber miesta a neskutočnú strelu, preto nám dal päť gólov. Ale aj De Rossi, Claudio Pizarro, Menez alebo Mexes boli perfektní, svetoví hráči. V Ríme pätnásť minút pridali a dali nám päť gólov.

Čo vás ešte v pamätnom dvojzápase zaujalo?

Doma sme boli s hráčmi Ríma dohodnutí, že si vymeníme dresy. Nemohli sme meniť zápasové dresy, tak sme dostali náhradné.