Ďalší pán na holenie. Doma dostal po futbale bitku, na Slovensku mu zaň platili

Príbeh tohto chlapíka by vydal aj na knihu alebo na film. Určite by ste sa pri ňom viackrát zasmiali a občas by ste s ním mali možno súcit. Bývalý futbalista BABATOUNDE BELLO spomínal na Ligu majstrov, na útek z domu a prezradil, ako si zháňal prácu po skončení kariéry.

Stretávame sa v holičstve alebo, ak chcete, u barbiera či barbera. Tri kreslá, pred nimi zrkadlá, za nimi sedačka a nad ňou obraz generála, víťaza televíznej ankety Najväčší Slovák.

Viete, kto to bol?

„Štefánik? Keď som sem nastúpil, samozrejme som sa na neho spýtal. Viem, kto bol, čo robil, kde žil,“ odvetí Babatounde Bello.

Pochádza z Nigérie. Väčšinu kariéry odohral v drese Žiliny, získal s ňou tri tituly, nastúpil v Lige majstrov, strelil gól do siete FC Chelsea na Stamford Bridge a obliekol si aj reprezentačný dres Beninu, krajiny na západnom pobreží Afriky. Kontakt s futbalom si udržuje aj po skončení profesionálnej kariéry, ale momentálne ho živí práca s nožnicami a britvou.

„Venujem sa tomu už vyše roka a zatiaľ ma tu baví. Prvý človek, ktorého som strihal, bol kamarát. Skončilo sa to katastrofou, ale našťastie bola zima a nový účes ukryl pod čiapkou. Chodí ku mne doteraz,“ usmeje sa bývalý futbalista.

Namiesto univerzity futbal

Bello - tak mu tu všetci vravia, keďže krstné meno znie trochu ako jazykolam – vyrastal v hlavnom meste Nigérie Lagos, v štvrti Mushin. Odmalička miloval futbal, no nenašiel pochopenie u rodičov, ktorí bazírovali na vzdelaní.

„Hrával som vonku s kamarátmi. Keď som prišiel domov, často som dostal bitku. Potom som ušiel a aj týždeň som prespával na ulici a vrátil som sa až, keď som bol hladný. Darmo som rodičom vysvetľoval, že univerzita nie je pre každého a štúdium nie je záruka úspešného života.

Poznal som veľa ľudí, čo vyštudovali, ale boli bez práce. Bývali sme v nebezpečnej štvrti, dennodenne som vídaval opilcov či narkomanov. Táto skúsenosť mi stačila. Nikdy som nefajčil, ani som nebral drogy,“ vysvetľuje.

Keď mal šestnásť, opustil rodinu a vybral sa s jedným batohom do susedného Beninu. „Tu mi dali šancu. Hoci som bol útly a vážil som päťdesiat kíl, vzali ma do futbalovej akadémie, ktorá sa volala Soleil, čiže Slnko.“

Tu ho v roku 2006 objavil vtedajší tréner MŠK Žilina Pavel Vrba.

Vrba: Bolo to dobrodružstvo

„Doteraz neviem, kde sa tam vzal, čo tam robil,“ spomína na nečakanú návštevu úspešného českého trénera. Jej okolnosti vysvetlil v telefonáte Pavel Vrba.

Iniciátorom služobnej cesty do Beninu bol rodák z tejto krajiny Georges Gansé. V Žiline vyštudoval, usadil sa tu a neskôr sa stal osobným tajomníkom dlhoročného žilinského primátora Jána Slotu.

„Netušil som, do čoho idem, aj pre mňa to bolo dobrodružstvo. Strávil som v krajine necelý týždeň, býval som u šéfa miestneho futbalového zväzu. Sledoval som hráčov, ktorý sa tam pripravovali v kempe a napokon som ukázal na troch, ktorí vyzerali, že sú šikovní,“ opisuje tréner Vrba.

„Trénovali sme na takom strašnom ihrisku, že sa to ani nedá opísať. Ale stvárali sme na ňom také kúsky, že tréner Vrba nechápal. Vybral si troch z nás, povedal, že sa ozvú a odišiel. Vôbec som to neriešil, pravdupovediac som neveril, že ho ešte niekedy uvidím. Ale o niekoľko dní sme naozaj cestovali na Slovensko. Zatelefonoval som domov, že som v Československu a som v poriadku. Tak sme sa to v škole učili a netušili sme, že ste sa rozdelili,“ vraví Bello.

S Vrbom nie je v kontakte, no vraví, že mu je nesmierne vďačný za šancu, ktorú mu dal.

Najlepší zápas na Letnej

V Žiline odohral osem rokov, trikrát sa tešil z titulu, vyhral aj Slovenský pohár. Pôsobil aj v Česku (Dukla Praha, Jihlava, Frýdek – Místek ) a na záver kariéry ešte v Spartaku Trnava. Vrchol zažil v sezóne 2010/2011, keď sa Žilina prebojovala do skupinovej fázy Ligy majstrov.

Slovenský šampión vyradil v predkolách postupne maltskú Birkirkaru, bulharský Litex Loveč a v prestížnom súboji aj Spartu Praha.

„Zápas na Letnej bol asi najlepší, aký som v žilinskom drese zažil. Súper bol veľmi sebavedomý, oni naisto počítali, že cez nás prejdú. My sme boli, naopak, pokorní a skromní. Vyhrali sme 2:0 a oslavovali s množstvom našich fanúšikov. Ale sparťania si aj po prvom zápase trúfali, verili, že v odvete uspejú a postúpia. Lenže vyhrali sme aj doma 1:0 a potvrdili sme, že výhra v Prahe nebola náhoda,“ zanietene vysvetľuje Bello.

„Ešte aj o mesiac neskôr to bola v kabíne téma, veď sme vyradili silnú Spartu,“ dodá.

V Londýne debatoval s Drogbom

Žiline vyžrebovali do skupiny anglického i francúzskeho šampióna - FC Chelsea a Olympique Marseille a k nim ruský Spartak Moskva.

„Prvý zápas bol doma proti FC Chelsea. Kým sme vybehli na trávnik, obzeral som si v tuneli štadióna hráčov, proti ktorým nastúpime. Dovtedy som ich videl iba v televízii. Potom znela hymna Ligy majstrov a na tele som mal zimomriavky. K tomu plný štadión, skvelá atmosféra, museli by ste to zažiť,“ hovorí.

Otvárací zápas F-skupiny Ligy majstrov sledovali v televízii aj Bellovi rodičia v Nigérii. „Bolo to prvý raz, čo ma videli hrať futbal. Nikdy ma v ňom nepodporovali. Pamätám si, že v Nigérii mal zápas veľký ohlas, lebo v kádri FC Chelsea bol ďalší Nigérijčan Mikel John Obi a v žilinskom zasa ja.“

Liga majstrov bola pre žilinských futbalistov priveľké sústo. V skupine skončili bez bodu a so skóre 3:19. Jeden z troch gólov Žilinčanov strelil práve Babatounde v zápase na Stamford Bridge proti FC Chelsea.

Bellov gól v zápase FC Chelsea - MŠK Žilina v Lige majstrov

„Keď sme pre zápasom na tom štadióne trénovali, predstavoval som si, ako bude vyzerať na druhý deň, plný fanúšikov. A bolo to naozaj úžasné. Ľudia spievali chorály, nikto nikomu nenadával, bolo to celkom iné ako na Slovensku.“

Hostia sa držali statočne. Po peknej spolupráci kapitána Róberta Ježa s Babatounde Bellom viedli v prvom polčase 1:0. Krátko po prestávke domáci vyrovnali a o víťazstve rozhodli až v 86. minúte gólom Maloudu.

„Nebol to zlý výsledok, myslím, že aj domáci fanúšikovia náš výkon ocenili,“ spomína Bello.

Po zápase ho čakala ešte dopingová kontrola, kde sa stretol s Didierom Drogbom a keďže ani jednému z nich sa nedarilo tento proces urýchliť, krátili si čas rozhovorom. „Čakal som, že keď je taký slávny, bude sa správať trochu povýšenecky, ale vôbec. Bol milý, pochválil ma za gól, aj za výkon mužstva, debatovali sme o Afrike a tak.“

Kuriér, aj robotník vo fabrike

Keď skončil v Trnave s profesionálnym futbalom, mal iba 27 rokov. Čakala ho dilema mnohých športovcov po skončení kariéry: Čo ďalej?

„Vrátil som sa do Žiliny, asi mesiac som sa zdržoval doma, lebo som bol po operácii kolena. Ale potom som už neobsedel. Našiel som na internete, že hľadajú kuriéra. Vravím žene, nech tam zavolá, ale odvetila, že mám volať ja. Tak som telefonoval s nejakým pánom, a keď som na druhý deň prišiel do Strečna, tak sa na mňa desať minút pozeral, či som to naozaj ja, čo telefonoval. Potom sa priznal, že si myslel, že som bol v telefóne opitý. Takto som začal.“

Ako vyzerala práca kuriéra?

„O šiestej ráno som prišiel do Strečna, vyzdvihol som zásielky a vozil som ich kade -tade. Najväčší problém bol pre mňa nájsť niektoré adresy, viackrát som zablúdil. Pozeral som sa okolo seba a vravím si, veď tu som už bol. Ale po pol roku mi to už išli celkom dobre.“

Po odchode zo špeditérskej spoločnosti si nové uplatnenie našiel bývalý futbalista v žilinskej celulózke.

„Poslal som asi sto životopisov, ale nikto nereagoval. Vo fabrike ma poznalo veľa ľudí, lebo chodievali v Žiline na futbal. Prvé dva mesiace som chodil do práce oveľa skôr, aby som sa zaučil.

Aj potom som si často veľa úkonov odfotil, alebo nakrútil video na mobil, aby som im lepšie porozumel. Prestavovali sme stroje podľa toho, čo sme vyrábali – či toaletný papier, utierky, alebo ďalšie výrobky. Musel som však odísť pre chorobu pľúc a prašné prostredie fabriky mi neprospievalo. Vedúci pri rozlúčke tvrdil, že mu za mnou bude ľúto,“ hovorí Bello.

Holič cez youtube

K profesii holiča sa dostal náhodou. „Našiel som na youtube video, ako sa strihajú vlasy. Potom som chodil niekoľko mesiacov na kurz do Trenčína a prax som získaval vďaka ochotným kamarátom. Ešte som nemal nikoho, kto by sa sťažoval. Robím všetko, strihám, upravujem brady, holím s britvou. Vyhýbam sa iba farbeniu vlasov - pre spomínanú chorobu pľúc,“ vysvetľuje.

Časť peňazí, ktoré zarobí, putuje domov, do Nigérie.

„U nás je zvyk, že deti sa musia starať o rodičov, podporovať ich. Ak poviem, že teraz nemám, nabudúce sa pripomenú, či som nezabudol. Hneď prvú výplatu, čo som dostal ako futbalista v Žiline, som poslal rodičom. Aj prvý počítač si kúpil otec z mojej výplaty. Pracoval ako architekt, minulý rok zomrel. Mama mala obchod s kozmetikou a drogériou,“ vysvetľuje.

Tréner v piatej lige

Kontakt s futbalom si udržuje doteraz, ako tréner Slovana Brvnište v piatej lige.

„Nepovedal by som, že som tréner. Iba sa snažím odovzdať, čo som sa naučil. Niekedy sa nás zíde na tréningu iba dvanásť. Chlapci hrajú pre radosť,“ tvrdí Babatounde Bello.

S tým, čo ako futbalista dosiahol, je spokojný. „Možno som nehral za nejaký veľkoklub, ale nastúpil som v Lige majstrov, Európskej lige, mám tri tituly, hral som Africký pohár. Myslím, že je to dosť,“ bilancuje.