Prečo sa Veronika rozhodla neštartovať v slalomoch Svetového pohára v Kranjskej Gore a vo Flachau?
„Hlavným dôvodom bolo, že mala pri tréningu určité bolesti. A tiež to, že nebola ešte celkom pripravená. Bol to skutočne optimistický plán začať už v Kranjskej Gore. Ona chcela súťažiť, aj keď nebola úplne pripravená, aby získala späť súťažné návyky a pocity. Mala však bolesti, preto sa vrátila do nemocnice v Lyone skontrolovať, čo sa stalo. Nakoniec to nebolo nič vážne.“
Radila sa s niekým alebo to bolo len jej rozhodnutie?
„Išla za doktorom a rozhodli sa spoločne. Mala dobré pocity a vie, čo si môže dovoliť. Naozaj sme boli optimistickí. Treba si však na rovinu povedať, čo sa stalo. Podstúpila operáciu modernou metódou.
Ale takisto ako pri iných operáciách sa išlo dovnútra kolena. Znamená to, že potrebuje čas. Za normálnych okolností by sa vrátila na lyže až o šesť mesiacov.“
Vďaka čomu sa Veronika postavila na lyže už po troch mesiacoch od operácie?
„Chcelo to veľmi veľa práce po technickej i mentálnej stránke. Človek musí získať istotu, kedy má odbočiť vpravo, vľavo, vpravo, vľavo. So slalomovými bránkami trénovala len sedem dní. Lekár urobil skvelú robotu a aj Veronika tvrdo trénovala.
Každý deň šesť hodín s fyzioterapeutom, potom ťažké kondičné tréningy. Každý deň bol náročný, dala do toho maximum. Pre koleno je všetko nové a musí sa oň starať v každom kroku. V hlave musí takisto vytlačiť a prelomiť bloky. To, čo za taký krátky čas dokázala, je pre mňa obdivuhodné.“
Bol by to priveľký risk, keby sa vrátila už v Kranjskej Gore alebo vo Flachau?
„Nemyslím si, že by to bol veľký risk. Koleno je veľmi silné, po fyzickej stránke je pripravená. Ale cieľom nie je zjazdiť kopec zhora nadol. Chce viac. Potrebuje byť pripravená na olympijské hry.
Plán bol, aby si vyskúšala súťažnú trať, ale ako som povedal, bolo to príliš optimistické. Náš hlavný cieľ je to, aby bola schopná ísť olympijský slalom.“
Prekvapilo vás, že sa dala do poriadku tak rýchlo?
„Áno, je to malý zázrak. Sú za tým dva dôvody.