BRATISLAVA. Keď sa 1. mája 1948 v Prahe neďaleko Obecného domu zoradilo 55 cyklistov, ešte nevedeli do čoho sa púšťajú. Bola pred nimi dlhá cesta do Poľska.

Neveľký pelotón vyprevádzal do Varšavy stovky fanúšikov. 

Podmienky boli vtedy skromné. Cyklistov sprevádzali dve autá s rozhodcami, dve autá funkcionárov, dve nákladné autá s mechanikmi a náhradnými bicyklami, autobus s novinármi a na konci zberný autobus pre odpadlíkov. Trasu zabezpečovali štyri policajné motorky. 

Lenže spojenie medzi sebou nemali žiadne. Preto dochádzalo ku kurióznym situáciám. 

Keď sa pri jednom železničnom priecestí spustili závory, Eman Krejčů ich stihol podliezť. Prechádzajúci vlak však autám i motorkám znemožnil pokračovať. Pretekár šliapal ďalej, nečakal. Do cieľa tak prišiel o desať minút skôr ako auto s rozhodcami. 

Na rozbitých cestách si cyklisti zvykli meniť defekty sami, nečakali na mechanikov. Keď sa Poliakovi Leskiewiczovi minuli náhradné duše, ktoré mal so sebou, šliapal do dediny, kde si požičal bicykel od hasičov a na ňom prišiel do cieľa s veľkou stratou. 

Preteky mali 1106 km rozdelených do sedem etáp. Žltý dres lídra po vzore veľkej Tour de France si vybojoval Augustin Prosenik.

V rovnakom čase sa konali preteky v opačnom smere z Varšavy do Prahy. Vyhral ich ďalší Juhoslovan Alexander Zorič. 

Pred 75 rokmi vznikli slávne Preteky mieru. Cyklistické podujatie, ktoré patrilo vo Východnom bloku medzi najprestížnejšie a najsledovanejšie.

V Slovenskom olympijskom a športovom múzeum pri príležitosti tohto výročia pripravili výstavu.  

Športom za mier a priateľstvo 

Už prvý ročník, ktorý sa skladal vlastne z dvoch súťaží medzi Prahou a Varšavou, mal veľký ohlas. 

„Boj, ktorý sa odohrával v dňoch 1. – 5. mája na cestách medzi Varšavou a Prahou nemá v dejinách slovanskej cyklistiky obdobu a svojim významom a usporiadaním sa zaradila ‚Slavjantour‘ medzi najväčšie cyklistické preteky v Európe,“ napísal 7. mája 1948 denník Rudé právo. 

VIDEO: História Pretekov mieru

Organizáciu Pretekov mieru zabezpečovali tri ústredné denníky komunistických strán Rudé právo, Trybuna ludu a Neues Deutschland.

Preteky boli zhmotnením komunistickej ideológie. Vyzdvihovali mier, silu kolektívu, podriadenie jednotlivca. Pri štarte etáp boli veľké transparenty s nápismi ako: „Športom za mier a priateľstvo medzi národmi.“ 

Logom pretekov sa stala Piccasova holubica.

„Ako športovci sme tú politickú líniu nevnímali. Pre nás to bolo veľké športové podujatie," spomína bývalý účastník pretekov Dušan Zeman.  

Sen každého cyklistu

Napriek ideologickému balastu si rokmi vybudovali úroveň a mali nespornú športovú kvalitu. Volali ich aj Tour de France Východu. V mnohých ohľadoch boli sa slávnym pretekom mohli rovnať.

V prvých rokoch spájali Prahu s Varšavou. V roku 1952 sa pridal Berlín. No v osemdesiatych rokoch sa pretekalo aj v bývalom Sovietskom zväze.  

Dĺžka pretekov sa postupne navýšila až na 2000 km. V osemdesiatych rokoch trvali preteky 15 dní a už sa blížili dĺžkou trojtýždňovým etapovým súťažiam. 

Preteky mieru boli pre českých i slovenských cyklistov vrcholom sezóny.  

„Štartovať na nich bol sen každého cyklistu. Popularita pretekov bola obrovská. Prenosy v rozhlase trvali šesť hodín. Vysielala ich aj televízia a dojazdy zvykli bývať na zaplnených štadiónoch,“ opisuje účastník Pretekov mieru 1989 a šéf Slovenského zväzu cyklistiky Peter Privara. 

„Skutočne nimi žili všetci ľudia aj pol roka vopred. Boli to extrémne sledované preteky. Už od jesene, kedy sa bojovalo o nomináciu, sa objavovali správy. V zime sme chodili potom do tepla na prípravu,“ opisoval Dušan Zeman.  

Zeman bol zverencom legendárneho trénera Kamila Haťapku a v roku 1972 výrazne pomohol k celkovému víťazstvu Vlastimilovi Moravcovi. 

Rusi mu vraveli: Kamikadze

Moravec pred poslednou etapou viedol pred sovietskym pretekárom Dmitrijom Neľubinom o 5 sekúnd. Bol to mizivý náskok.

Navyše na prémiách sa šprintovalo o bonifikácie.