RUSTENBURG. Afrika žije futbalom a inak tomu nebolo ani v deň historicky prvého zápasu Slovenska na Majstrovstvách sveta.
Po sérii teplých dní sa práve v utorok dostavil studený front, sprevádzaný silným vetrom - akoby predzvesťou nášho zlyhania v závere zápasu. Našťastie, páliace slnko zohrievalo nielen zhruba šesť stoviek slovenských, ale aj o niečo väčší počet novozélandských a ďalších 22 tisíc fanúšikov.
Štadión v Royal Bafokeng sa nachádza zhruba 20 km od Rustenburgu, v podstate uprostred ničoho. Po odparkovaní auta nás vyzdvihli minibusy, ktorých bolo neúrekom, čím nám značne uľahčili cestu na štadión. Ostrovčeky fanúšikov v bielo-modro-červených farbách, boli striedané rovnako optimistickými fanúšikmi s čierno-bielymi vlajkami s papraďou ako symbolom Nového Zélandu.
((vid1))
Okrem húfov domácich nadšencov futbalu okolo nás prechádzali všetky možné národnosti od Mexika, Kolumbie, Brazílie a Turecka, až po Austrálčanov, ktorí ako väčší brat prišli povzbudiť nášho prvého súpera.
Hneď na úvod sme na svoju stranu strhli dav domácich školákov, ktorým zrejme pre nie až tak vysokú atraktívnosť nášho súboja darovali organizátori lístky. Výsledkom bol asi stočlenný dav pochodujúcich školákov, vedených ich triednymi učiteľmi, nadšene skandujúcich: "Slovenskó, Slovenskó". V priebehu pár sekúnd sme boli svedkami prekvapených výrazov v tvárach nielen našich, no hlavne súperových divákov, ktorí na chvíľu uverili, že budú v tom vriacom kotli azda sami so svojou austrálskou podporou.
Cesta na štadión prebehla bez problémov a zrazu sme sa ocitli v našom sektore. Na naše prekvapenie nebol nejako oddelený, práve naopak, rodiny miestnych boli medzi nami a v skandovaní nám vehementne pomáhali. Po väčšinu času však za pomoci ich hlavného nastroja, a tak akékoľvek pokusy o európsky typ povzbudzovania zlyhali.
((vid2))
Na štadióne prevládala priateľská atmosféra s optimizmom na všetkých stranách. Naši pomaľovaní fanúšikovia v dresoch a klobúkoch, vyzbrojení šálami a vlajkami, boli veľmi vďačným terčom fotografov a kameramanov, ale aj domácich, ktorí nepoľavovali v snahe fotiť sa s každým jedným Slovákom, o Slovenkách ani nehovoriac.
Obrovsky aplauz pri nástupe našich futbalistov, ako aj spievanie štátnej hymny, patria k bežným obrázkom futbalu a zápas sa mohol začať. Priebeh už všetci poznáme rovnako aj jeho smutný zaver. Zaujímavým faktom bolo, že po vyrovnaní sa všetci domáci fanúšikovia v okolí stotožnili s našou agóniou a veľmi úprimne trpeli s nami. Po konečnom hvizde sme však chlapcom nemohli nepoďakovať za fakt, že sme vôbec tu, aj keď laxnosť v prístupe v závere zrejme nikoho nenechala spokojným.
