Futbalový Rambo má za sebou posledné minúty na ihrisku

KOŠICE. Nedeľnajší zápas V. ligy skupiny Košicko-gemerskej medzi ambicióznym tímom FK Kechnec a FK Košická Nová Ves (5:1) mal svoj náboj nie iba v tom, že išlo o majstrovské body pre oba popredné tímy tabuľky, ale išlo i o derniéru domáceho futbalistu Mikuláša Riapoša.

Už pred zápasom sa s ním rozlúčili funkcionári klubu či predstavitelia obce Kechnec, no i fanúšikovia domácich, ale aj jeho fanklub z Družstevnej, odkiaľ populárny Miki pochádza.

Najprv, akoby s ním plakalo i nebo, lebo prvá polhodinka sa niesla v znamení výdatného dažďa.

Živou vodou pokropeným domácim futbalistom to neprekážalo, práve naopak. Keď na ukazovateli času naskočila 30. minúta, rovno s ňou zasvietilo priebežných 4:0.

„Som rád, že to tak vyšlo. Často sa totiž stáva, že pri akejkoľvek slávnostnej udalosti sa domácim nezvykne dariť. Chlapci mi asi na rozlúčku nechceli pokaziť radosť,“ rozhovorila sa teraz už legenda košických regionálnych ihrísk.

A nepreháňame. 36-ročný Mikuláš Riapoš totiž obliekal dres až 15 rôznych tímov v kraji. A všade platil za úderné kladivo.

Tradovalo sa o ňom, že položí hlavu i tam, kde sa iní báli vložiť nohu.

Najmä vďaka tejto svojej vlastnosti platil vždy medzi kanonierov svojho tímu, no často i celých súťaží.

„Nikdy som si podrobnú štatistiku neviedol, ale gólov bolo určite požehnane. I v Kechneci mi ich za jeden a pol sezóny narátali 35. Dvadsiatka na súťažný ročník bola pre mňa akási norma,“ pochválil sa renomovaný strelec, ktorý ale nemal šťastie na rôznych agentov, ktorí mu sľubovali hory doly, prestupy do vyšších líg, ale...

„Nikdy sa nič konkrétne neudialo. A keď sa už niečo ukazovalo, tak sa zapýtali sumy, z ktorých sa ľuďom na druhej strane zatočila hlava. Škoda, avšak toto už nezmením,“ ľutoval Rambo zelených trávnikov.

Nič neľutuje

Vždy ho to lákalo k súperovej bráne, kde sa cítil najlepšie, kde rozdával, no i prijímal údery.

„Mal som to v povahe. Nikdy som sa nebál. Takto som sa dostal do šancí a tie s radosťou premieňal. Od najmladšieho veku má k tomu viedol môj prvý a najobľúbenejší tréner Stanislav Výrostko a ja som mu jeho pokyny rád plnil,“ nezabudol na svojho objaviteľa.

Druhým futbalovým otcom mu bol tréner Jozef Vlčej. Spolu s ním prešiel rôznymi klubmi a s radosťou spomína na gólovo plodné roky najmä v Buzici.

Veľkú eufóriu zažíval i pri zrodení futbalového boomu v Moldave.

„Nič neľutujem, boli to parádne roky, keď ma nezaujímalo nič, iba futbal a góly. Spolu s Romanom Jurkom sme rozdávali radosť tisícom fanúšikov pri Bodve. Tam mali ľudia hru hier naozaj radi. Ale všetko sa raz končí. I moja kariéra. Zdravotné problémy mi už nedovolili ani dokončiť súťažný ročník tu v Kechneci. Ďakujem všetkým a verím, že i oni chápu mňa. Už to proste nejde,“ povedal na záver Mikuláš Riapoš, ktorý v 67. minúte nastúpil na svoje posledné minúty vo futbalovej kariére symbolicky s kapitánskou páskou, ktorú prevzal od striedaného Janočka, no do gólovej koncovky sa nedostal.