Okrem toho ho poznáme ako zábavného chlapíka. Je taký aj v šatni? 

Hral som s ním vo Vegas, v Seattli a aj za tím Európy na Svetovom pohári. Poznáme sa veľmi dobre. Viem presne, aký je a ako miluje smiech. Táto sezóna nedopadla podľa našich predstáv, takže sme spolu často dreli a veľa sme sa spolu nasmiali. Potom mi povedal, že účasť na šampionáte nevníma ako voľbu - proste je to jeho povinnosť prísť a pomôcť rodnej krajine. 

Už ste sa rozprávali aj tu v Ostrave? 

Hráči rôznych reprezentácií sa často stretávajú. Napríklad s brankárom Grubauerom sme sa už stihli vidieť viackrát. Je to trochu divné, len pred zopár týždňami sme hrali za jeden tím a teraz nastupujeme proti sebe. Ale to je to čaro majstrovstiev sveta.

Už ste spomenuli tím Európy na Svetovom pohári 2016. Bol to trochu uletený nápad zozbierať hráčov rôznych národností a urobiť z nich spoločný tím. Ako si na to spomínate? 

To bolo niečo úžasné. Hralo tam 169 najlepších hráčov na svete a potom ja... Pýtal som sa sám seba, čo tam vlastne robím. (úsmev)  

Tušil som, že mám šancu dostať sa do tímu pre moju schopnosť brániť v oslabeniach, ale zároveň bol v NHL aj môj krajan Antoine Roussel, ktorý hral v podobnej role a v tom čase to bol asi najlepší Francúz v lige. Preto, keď mi zavolali, najprv som bol prekvapený, ale hneď som povedal, že prídem, a to aj v prípade, že by som vôbec nemal hrať. 

Potom si pamätám, že sme krátko pred Svetovým pohárom hrali olympijskú kvalifikáciu. V tej sme prehrali s Nórskom a vypadli. Mojím súperom bol Mats Zuccarello, s ktorým sme sa krátko potom stretli na letisku a spolu sme sedeli v lietadle, lebo z nás v nasledujúcich troch týždňoch boli spoluhráči. 

A potom som sa dostal do kabíny. Neveril som, že sa mi to len nesníva. Sedeli sme v tomto poradí: Hossa, Kopitar, ja, Chára, Streit, Gáborík. Odfotil som si to a povedal som si: Vau! Toto bude zábava. 

Spomínam si dokonca aj na prvý tréning. Zdeno Chára šiel strieľať a nikto nechcel stáť pred bránkou. Tak som si, ja naivný, povedal, že tam idem. Povedal mi, aby som sa nehýbal. Prvý príklep z prvej mi napálil rovno do brucha. Zložil som sa na ľad a rovno sa mi pribehol ospravedlnil. Povedal som, že je to v poriadku a môže pokračovať. Našťastie ma potom už netrafil, ale vtedy som pochopil, ako tvrdo ten chlap strieľa. 

Celý zvyšok turnaja bol ako zo sna. Boli sme si navzájom úplne rovnocenní. Spojili sme sa hráči z ôsmich národov, o ktorých si všetci mysleli, že sú druhoradí. Ale mali sme tam úchvatné mená - víťazov Stanley Cupu ako Chára, Kopitar, Hossa a ďalších. Napriek tomu na nás hľadeli s dešpektom, lebo sme boli najhoršie zarábajúci tím. 

Ale išli sme postupne. Vyhrali sme jeden zápas, potom druhý, potom sme sa ocitli v semifinále, povedali sme si, že uvidíme a zrazu sme vyhrali a boli sme vo finále. Nakoniec si niektorí asi povedali, že je dobré, že sme nevyhrali, lebo ak by vyhral “národný tím” zložený z rôznych krajín, nevyzeralo by to dobre. Napriek finálovej prehre sú moje spomienky krásne.

Ako si spomínate na Miroslava Šatana, ktorý bol generálnym manažérom toho tímu? 

Mal som pred ním veľký rešpekt. Nepoznal som ho osobne, ale keď ma zavolali do tímu, nechápal som, ako vôbec pozná moje meno. 

Najprv mi zavolal tréner Ralph Krueger a pozval ma do tímu. S Mirom som sa po prvýkrát stretol cestou do výťahu. Keď som tam šiel nastúpiť a videl som ho, ako v ňom stojí, až som uvažoval, či doň vleziem. (smiech) 

Povedal mi, aký je šťastný, že som prijal pozvanie a že budem súčasťou tímu. A ja som stále len nechápal, ako sa ku mne vlastne dostal. Parádne zážitky.

Rozprávali sme sa o minulosti, ale čo vaša budúcnosť? 

Asi by ste povedali, že už som starší hráč... 

Záleží, ako sa cítite vy. 

Cítim sa dobre. V minulosti som si prešiel zraneniami a pre tie som sa musel dostávať späť do formy, v ktorej som teraz. Úprimne, mám pocit, že sa stále zlepšujem. A som z toho nadšený. Mám jedálniček na mieru, dobre spím, starám sa o svoje telo. Ako 39-ročný sa zobúdzam s menšími bolesťami než som sa zobúdzal, keď som mal 25 rokov. 

Dúfam teda, že si ešte dokážem nájsť miesto v NHL, niekde, kde by ma potrebovali. Chcel by som tam odohrať ešte aspoň jeden rok. Keď máte môj vek, chcete síce stále ďalej hrať, ale všetko závisí od toho, ako na to zareaguje vaše telo. 

V roku 2030 by Francúzsko malo hostiť zimnú olympiádu. Znie to trochu ako sci-fi, ale čo tak ukončiť kariéru pred domácimi fanúšikmi? 

To sa už zrejme nepodarí. 

Odkedy som sa dostal do národného tímu, to bolo v Klagenfurte, keď sme bojovali o olympiádu v Turíne, rozhodli sa, že skrešú počet účastníkov na dvanásť, aby boli na turnaji len najlepšie reprezentácie. A nikdy som sa na olympiádu nekvalifikoval. 

Vtedy som ešte na NHL ani len nemyslel. Ale olympiáda, to bol pre mňa najväčší sen. Každé štyri roky som ako chlapec z Európy sledoval olympijské hry v televízii a tam som sledoval ten najlepší hokej. Chcel som tam ísť, vždy, ale nikdy sa mi to nepodarilo. 

A asi to už ani nevyjde. Jasné, nikdy nehovor nikdy. Ale chcem byť aj otec, nielen hokejista. 

Stále z vás môže byť druhý Chára alebo Jágr. 

Asi to nie je pre každého byť ako Jágr. Navyše Jágr bol výnimočný. Patril k najlepším na svete a aj keď sa s vekom zhoršoval, stále je taký dobrý, že aj v sedemdesiatke bude lepší hokejista ako ja.

Prvýkrát ste sa na majstrovstvách sveta zúčastnili v roku 2004, taktiež v Česku. Na tie asi nikdy nezabudnete. 

Áno, hrali sme v Prahe. Pritom chýbalo málo, aby som sa tam nedostal. Tesne pred štartom šampionátu ma vyškrtli zo zostavy s tým, že som mladý a dobrý, ale chcú hrať na istotu. V tom čase som ešte nevedel veľa vecí, napríklad to, ako dobre brániť a moje prechody od jednej bránky k druhej mi na medzinárodnom leveli neboli veľmi platné. 

Bol som s tým zmierený. Vrátil som sa domov. Jedného dňa som sa zobudil asi o jedenástej, lebo som bol mladý a v tom čase som si rád pospal, a mal som asi tridsať zmeškaných hovorov. Volali mi, aby som okamžite šiel do Prahy, lebo sa ktosi zranil a potrebujú ma. Tak som sa do Česka dostal na záver šampionátu. 

Pamätám si, že sme bývali na hoteli so všetkými hráčmi. Bolo tu veľa hokejistov z NHL, ale v tom čase som o tej lige veľa nevedel a nikoho som nepoznal. Chalani mi ukazovali, ktorý je Luongo, ktorý je Giguere, ale ja som tomu veľa pozornosti nevenoval. 

Spomínam si na jeden moment, keď som stál v bufete v rade a zrazu ma niekto predbehol. Tak som utrúsil: Jasné, len sa predbehni... A potom som si všimol jeho zápästia. (berie do rúk mobil a ukazuje, aké boli veľké) Boli obrovské! Pozrel som sa bližšie, kto si to vlastne predo mnou naberá šalát a bol to Jágr. Okamžite som prestal mať problém s tým, že sa predo mňa vopchal. 

Jediná nepríjemná spomienka je, že sme vypadli z elitnej kategórie. Ale na MS v Česku azda ani nemôžete mať zlé spomienky. Ľudia tu chodia na hokej, sú radi, že majú takú možnosť, do toho si vypijú, takže sú šťastní.

Do NHL ste sa dostali až oveľa neskôr, ako 29-ročný. V tomto ste unikát. Ako sa vám to podarilo? 

Som človek, ktorý nerozmýšľa nad tým, čo by sa mohlo stať, kým to nie je definitívne. Stretol som sa napríklad so zástupcami Montrealu, podal som si ruku s asistentom generálneho manažéra, povedali mi, že ma chcú a vezmú ma, ale pokiaľ to nebolo nikde čierne na bielom, nemohol som mať istotu. 

V roku 2014 som hral na majstrovstvách sveta v Minsku a celý tím, ale špeciálne môj útok s Da Costom a Rousselom, mal úžasný turnaj. Po šampionáte prišli Philadelphia Flyers s tým, že ma chcú podpísať. 

Išiel som tam s malou dušičkou, že sa tu možno udržím pár mesiacov. Ak by som nehral dobre, do decembra by som bol naspäť v Európe. Agent mi prízvukoval, aby som do toho dal všetko, lebo keď sa mi to podarí, vyslúžim si rešpekt od všetkých. Tak som si teda povedal, že to skúsim. 

Potom som sa dostal do prvého tímu. A pýtal som sa, kde sa až toto môže skončiť. Vidíte sami, odohral som tam desať rokov.

Je ťažké pre nedraftovaného hráča presadiť sa v NHL? 

Omnoho ťažšie ako keď ste draftovaný. Dnes navyše dostanete aj v Európe veľmi dobré ponuky, ktoré vás nútia zamyslieť sa, či to vôbec chcete v Amerike skúšať. Bol to aj môj prípad. Mal som 29 rokov, hral som vo Švédsku a bol som tam usadený. Kúpil som si dom, mal som podpísať dlhé predĺženie zmluvy. 

V Philadelphii to bolo tak, že ma rešpektovali už len preto, lebo som sa rozhodol skúsiť to. Cítil som to a to mi veľmi pomohlo. Keď som tam bol, dbal som na to, aby som pomáhal s vecami, ktoré odo mňa žiadali. Neskúšal som hrať inak. Musel som upustiť od ofenzívnych manierov, ktorými som bol známy v Európe, ale bol som ochotný to urobiť, aby som sa udržal.

Francúzi v NHL nie sú práve častým zjavom. Boli spoluhráči v pohode s tým, že im priviedli hráča z tejto krajiny? 

To bol dôvod, prečo som veľmi nechcel ísť do Kanady. Vo frankofónnom meste by mi pri každej chybe vyhadzovali na oči, že som Francúz. Ale v USA som bol len “import”. To isté, čo Tuna (Tomáš Tatar, pozn. red.). Nikoho nezaujíma, odkiaľ som. A druhý dôvod, prečo sa rozhodnúť pre USA, bol, že mám manželku Švédku, ktorá vlastní aj americký pas.

Malého chlapca z predmestia Paríža si predstavujeme, ako sníva o tom, že sa stane hviezdou futbalového PSG či víťazom Tour de France. Prečo ste si vy vybrali hokej? 

Bol som vždy trochu divný. Keď sa ostatným niečo páčilo, mňa to nezaujímalo. Bol som taký rebel. Napríklad som nosil dlhé vlasy. 

Nerád som behal, takže futbal nebol nič pre mňa. A hokej bol úplne iný. Nikto to nepoznal. Už moja sestra skúšala hokej a keď sme to so starším bratom videli, chceli sme hrať tiež. Mama si to však nemohla dovoliť, nemali sme na to peniaze. 

Variantom bolo verejné korčuľovanie. S bratom sme tam raz prišli, naháňali sme sa a veľa sme korčuľovali. Predtým sme sa naučili jazdiť na kolieskových korčuliach. Pamätám si, ako za mamou prišiel tréner a pýtal sa jej, kedy sme sa naučili korčuľovať. Pritom sme na ľade stáli po prvý raz. 

Tak nás zavolal opäť: Príďte budúci utorok. Prišli sme a hodinu sme s ním trénovali. Driloval nás a hoci som bol celý čas na zadku, bola to ohromná zábava. Tréner si potom zobral bokom mamu a povedal jej: Hokej alebo krasokorčuľovanie. Títo chlapci to majú v sebe. A odvtedy hrám. 

Váš brat tiež hrá hokej? 

Hral, dlho sme hrali spolu. Nemal však taký drajv ako ja a osudným sa mu stali zranenia. V 90. rokoch vo francúzskom hokeji, špeciálne v malých kluboch, neexistovalo čosi ako rehabilitácia. Poranil si si členok? Tak príď o tri týždne. A potom si si ten členok zlomil znova...

Vedeli ste niečo o hokeji, keď ste s ním začínali? 

Mal som šesť a pol roka a nevedel som absolútne nič. Ale vyzeralo to “cool” byť na ľade a nebehať. V tom čase sme mali na ľade len jeden tréning do týždňa, častejšie som trénoval až od 11 rokov. 

Ak sme sa s hokejom chceli niekam dostať, museli sme s bratom trénovať každý deň po škole na kolieskových korčuliach. To ma zocelilo, lebo trénovať so starším bratom bolo vždy náročné, mal som po sebe jazvy. 

Hokej som začal milovať, keď som si na ľade uvedomil, že sa mi v mojej vekovej kategórii hrá veľmi ľahko. Strieľal som veľa gólov a kto by nerád strieľal veľa gólov? 

Hnal ma aj prístup mojej mamy. Povedala mi: Urobíme všetko preto, aby sme ti mohli kúpiť výstroj. Ale nebudeš tam chodiť len preto, aby si sa zabával. Budeš trénovať na 120 percent. Ak nie, peniaze využijeme na jedlo. S bratom sme rozumeli, že doma pre nás museli veľa obetovať. Museli sme rýchlejšie dospieť.

Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že sa hokejom budete živiť a že si vďaka tomu zarobíte veľa peňazí? 

Ako mladý som netušil, čo je to veľký kontrakt. Môj prvý kontrakt som vnímal ako veľký, a to som dostával 200 dolárov a hokejky. Najviac si na tom vážim, že môžem vďaka hokeju pomáhať svojej rodine a nielen finančne, ale aj učiť ostatných, čo som sa za ten čas naučil. 

Vraveli ste, že ste mali šťastie, že ste sa dostali do NHL. Nemali ste však šťastie na Stanley Cup, hoci ste dvakrát hrali vo finále. Prečo? 

(dlhé ticho) Je to komplikované. V súťaži je 32 organizácií s rovnakými platovými možnosťami, talent v mužstvách je teda relatívne taký istý. Samozrejme, máte tímy, v ktorých hrajú najlepší hráči na svete, ale jeden hokejista to nevyhrá. V podstate ide o to, ktorý tím sa najlepšie popasuje s prekážkami, ktoré ho na tejto ceste čakajú. 

Hral som v prvej sezóne vo Vegas, keď nás stmelila tragédia (masová streľba v meste roku 2017, pri ktorej zomrelo 58 ľudí). Bojovali sme za mesto, to bola naša motivácia. Do hokeja sme dávali všetko. Boli sme tím bez hviezd, boli sme pokorní. 

V play-off sme nastupovali do každej sérii ako outsider. Hrali sme proti LA, hovorili nám, že prehráme. Proti San Jose nám to hovorili opäť. Proti Winnipegu? To už sme ani my neverili, že máme šancu. A keď sme sa dostali do finále, až vtedy nám začali predpovedať výhru. Bohužiaľ, niektorí hráči už to nezvládli. Namiesto sústredenia sa na hokej sme sa už videli s pohárom. 

Do Tampy Bay som prišiel potom, ako Bolts vyhrali dva Stanley Cupy. Každý nám predpovedal, že tretí nevyhráme. Že nie? Tak sa dívajte! Opäť sme prešli do finále, ale v tom sme boli omnoho vyčerpanejší ako Colorado. Hrali sme pred finále viac zápasov, mali sme tuším 13 zranených hráčov. Proste sa napokon okolnosti zišli lepšie pre nich.

Aké to bolo, prehrať proti Coloradu, ktorého dres ste si ešte o rok skôr obliekali? 

Bolo to trochu divné. Pred sezónou som však bol voľným hráčom. Urobili sme rozhodnutie s manželkou, kde chceme byť ako rodina. Keď som predtým šiel do Colorada, rozhodoval som sa podľa toho, ktorý tím mal najvyššie šance vyhrať. 

Do Tampy Bay som sa išiel učiť. Chcel som pochopiť, ako dokážu vyhrávať Stanley Cupy, čo z nich urobilo taký úspešný tím a ako tí chalani dokázali takto pozdvihnúť svoju hru. Ale áno, vidieť, ako nad nami vyhráva Colorado vo finále, bolo naprd.

Ako si spomínate na ďalšieho slovenského spoluhráča Erika Černáka? 

Skvelý spoluhráč. Ako Európania sme mali blízky vzťah, spolu s Ondřejom Palátom a Janom Ruttom. Síce som často nerozumel ani slovo, o čom sa bavia, keď spustili vo svojom jazyku, ale aj tak sme spolu strávili veľa času.

Je Stanley Cup stále váš najvyšší cieľ? 

Nikdy nebol mojím najhlavnejším cieľom. Tým bola vždy účasť na olympiáde. Stanley Cup sa stal mojou métou až vtedy, keď som pochopil, že ma kluby chcú, aby vyhrávali. Kedysi som tomu nerozumel, veď ja nikdy nedám veľa gólov. Poučili ma, že potrebujú aj ľudí, ktorí sú ochotní blokovať strely či brániť oslabenia. A to ja dokážem. No až do príchodu ku Coloradu som netušil, že je to také podstatné. 

Chcem vyhrať pohár? Áno. Chcem hrať za tím, ktorého ambíciou je vyhrať Stanley Cup? Samozrejme. 

Ak mám byť úprimný, veľmi rád prichádzam reprezentovať na majstrovstvá sveta, ale radšej by som hral vo finále Stanley Cupu. Hoci som v tom prehral už dvakrát a stále ma to škrie, je to ako droga. Drogy nenávidím, ale finále Stanley Cupu je tá najlepšia závislosť. Keď stretnete jediného hráča na majstrovstvách sveta, ktorý vám povie, že chce byť radšej tu ako vo finále Stanley Cupu, klame.

Odohrali ste niekoľko zápasov v jednom mužstve so Shaneom Wrightom. Čo naňho vravíte? Dostane sa v pohode z toho, že sa nestal jednotkou draftu? 

Myslím si, že áno. Tento rok bol lepší než bol predtým. Je to rovnaké ako so Slafkovským, aj ten bol tento rok omnoho lepší. Našiel spôsob, ako byť platným hráčom. Naučil sa využívať svoje telo, lebo pochopil, aký je veľký. Je to skvelé. 

So Slafkovským sa neradno zahrávať. Vie si pokryť puk aj proti najlepším obrancom. Shane nemá takú fyzickú výbavu. Stále sa však môže dostať na Slafovu úroveň. Vezmite si Brada Marchanda. Aj proti nemu je veľmi ťažké hrať. Ale Slaf dospel rýchlejšie. 

Slafkovský má 20 rokov a musí sa popasovať s obrovským tlakom. Viete si čosi také predstaviť na sebe? 

Vôbec nie. Mám veľký rešpekt pred hráčmi, ktorí sa dostanú do NHL v takom mladom veku a pochopia, že musia makať, aby sa v lige udržali. Nie je to nič ľahké. 

Keď si spomeniem na svoju prvú sezónu, tuším pred 38. zápasom ma tréner nechal na tribúne. Vtedy som si uvedomil, že hokej je vec číslo jeden. Že to nie je hobby. Že musím byť disciplinovaný. A to som už mal 29, nie 20. 

Keď ste jednotkou draftu ako on, vždy pri sebe máte dvadsať ľudí, ktorí sa s vami chcú porozprávať, ktorí chcú podpis, máte ponuky, ako si zarobiť tu a tam, každý od vás niečo chce, ako žraloci, každý chce svoj kúsok koláča. Sústrediť sa v jeho situácii na hokej, pred tým mám rešpekt. Ľudia si neuvedomujú, koľko tlaku musí zniesť. Väčšina z jeho kritikov by na jeho mieste nevydržala ani päť minút.

Čo by pre vás znamenala výhra nad Slovenskom? 

Bola by to veľká vec. Slovensko je stále roky pred nami. Zdolali sme ich v Minsku a bolo to pre nás ako zázrak. To sú presne tie zápasy, pre ktoré hráte hokej, veď veľa hráčov od nás hrá vo francúzskej lige. Výhra by znamenala, že sa posúvame a že aj noví hráči chápu, že sa môžeme priblížiť ku krajinám ako Dánsko či Nórsko. 

Slovensko vnímame ako inú kategóriu. Vychovalo všetky tie legendy, ktoré síce už nehrajú, ale vyrástli im noví perspektívni hráči, ktorí budú hrať v NHL dlhé roky. Je to tím, ktorý je lepší ako my. Ale práve víťazstvá proti takýmto mužstvám chutia viac. 

Uťahovali by ste si z Tomáša Tatara, keby ste zvíťazili? 

Ó, to veru áno, a vy nie? (smiech) Nemalo by to konca-kraja. Keď vyhrá on? Nikoho to nebude zaujímať. Ale keby sme vyhrali my? Kamarát, máš to spočítané.