Olympionička Danka Barteková: Ženám zbraň do rúk patrí

Kto by povedal, že jemná a krásna DANKA BARTEKOVÁ dokáže mať na tvári aj iný výraz než priateľský úsmev. Sama je prekvapená, čo jej srší z očí, keď drží v ruke brokovnicu a sústreďuje všetky zmysly na terč. Špičková športová strelkyňa bude reprezentovať Slovensko na londýnskej olympiáde.

Váš otec je vraj poľovník. Bolo to pre vašu kariéru rozhodujúce?

Áno, aj vďaka tomu bola moja cesta na strelnicu pomerne jasná. Poľovníctvo je otcovo veľké hobby. Popri práci si vždy stíha odskočiť do hory.

Na poľovníkov majú mnohí ťažké srdce.

Nie celkom tomu rozumiem. Funguje to asi z prípadu na prípad. A nie je to len o zabíjaní zvierat, o tom, že si niekto zaplatí a príde si streliť. Dôležitá je predovšetkým starostlivosť o chotár a revír. Praví poľovníci sa starajú, prikrmujú, zabezpečujú, aby bol revír zdravý. Robila som si poľovnícke skúšky, takže už viem, čo to vyžaduje. A ocino, keď ide do chotára tisíckrát, tak možno raz niečo prinesie. Chodí predovšetkým dozerať, aby bolo všetko v poriadku.

Ľudí hnevá napríklad strieľanie psov.

Je to vážna téma, sledujem ju, týka sa to aj nás. Ale myslím si, že sa to často vníma veľmi jednostranne. Žiadny normálny človek nezabije psa, ktorý voľne pobehuje, má obojok a správa sa udomácnene. Na druhej strane, nemá v chotári čo robiť, ak nie je na vodidle a v kilometrovom okolí nie je človek, ktorý sa oňho stará. Ak ide o evidentne zatúlaného psa, môžu sa s tým spájať rôzne riziká. Nie som za odstrel psov, ale odtiaľ potiaľ.

Chodili ste ako dieťa s otcom na poľovačky?

Nie, vôbec. Poľovnícky lístok mám asi päť rokov. Déčkový zbrojný preukaz, čiže na poľovné účely, som si urobila z čisto praktických dôvodov. Otec má doma kopu zbraní, a - nechcem to zakríknuť - keby sa nebodaj niečo stalo, aby ich bolo na koho prepísať. To bola druhá maturita! Dostala som neuveriteľné množstvo materiálov o zveri, chotári, o kalendári, ktoré som si musela naštudovať. Boli to dva týždne intenzívneho učenia a aj tak som mala pocit, že som prišla na skúšky úplne vymletá.

Prečo?

Nikdy v živote som nedržala v rukách trofej srnca, nemám žiadne skúsenosti. Takže som tú skúšku brala radšej s humorom.

Takže ste sa obetovali pre rodinu. Sestra nechcela?

Som z našej dvojice ten väčší kaskadér.

Aký máte vzťah k otcovmu koníčku?

Je to tichá tolerancia. Strieľať do živej zveri nemám chuť ani odvahu. A tak spolu so sestrou strieľame na asfaltové holuby. Viem, že otec si do hory chodí oddýchnuť a berie to ako úžasnú psychohygienu. Musí to byť preňho skutočný relax.

Na olympiáde v Pekingu skončila ôsma, v Londýne podľa nej môže vyhrať každá z osemnástich súťažiacich, keď sa dobre vyspí a vyjde jej to.

Čo vaša psychohygiena?

Napríklad vlani som na spestrenie začala robiť lukostreľbu, ale musela som od nej upustiť, lebo ma to ovplyvňovalo pri brokovej streľbe - napínali sa mi svaly, ktoré sa nemali. Našťastie, ešte sú tu filmy, veľa hudby, domáce grilovačky, knižky, a hlavne vyložiť si nohy a neriešiť nič. Alebo naopak, rozmýšľať, upratovať si hlavu. Najradšej rozmýšľam na pretekoch. Cez deň si odstrieľam, potom si večer sadnem a mám čas len pre seba. Vtedy iné ani nemôžem robiť.

Aké knižky vás bavia?

Konečne som si už aj ja kúpila Steva Jobsa. A inak ma bavia biografie. A veľmi rada mám fantasy - som veľký fanúšik Harryho Pottera a Pána prsteňov, asi ako mnohí. Je to únik od reality.

V športovej streľbe fungujete spolu so sestrou. Ste jeden z viacerých prípadov športových dvojičiek, ktoré dosiahli vrcholové výsledky. Prečo ste začali trénovať spolu?

Dostali sme sa k tomu tak, že otec strieľaval takzvané poľovnícke kolá. To je vlastne zjednodušená podoba nášho športu. Chodievali sme cez víkendy s ním, takže sme si jeho súťaženie užívali ako rodina a držali sme mu palce. Okrem toho nás mamina zamestnávala, aby sme popri škole niečo robili, takže sme chodili na plávanie a k tomu pribudol aj klavír. Ten potom musel pre streľbu ustúpiť. Strieľať sme začali, keď sme mali trinásť rokov, skôr by to nešlo, pre správny vývin chrbtice.

Bol to nápad rodičov?

Rodičia nám povedali, že ak chceme, je tu takáto možnosť, nech sa rozhodneme. A keď budeme venovať streľbe dostatok času a energie, tak nás budú podporovať. Dali sme sa na to a odvtedy náš život začal byť len o škole, streľbe a o ničom inom. Celé letné prázdniny, keď iné decká chodili po zábavách, my sme chodili o desiatej spať, aby sme ráno boli na tréningu svieže. Bola to obeť, ale začali prichádzať výzvy a výsledky. To nás nepustilo. Začalo nás to baviť.

Aká bola v tejto disciplíne konkurencia?

Keď sme začínali, na Slovensku strieľala iba jediná žena - Andrea Stranovská, ktorá cestovala po celom svete. Keď sa vrátila z Japonska, obdivovali sme ju a zdalo sa nám, že aj naša budúcnosť by mohla byť takáto - robiť športovú streľbu profesionálne. A skutočne prišli prvé úspechy, medaily, neskôr majstrovstvá Európy a sveta. Náš tréner Juraj Sedlák, ktorý je s nami od začiatku, nás vodil na všetky preteky von, do zahraničia. Buď nám to platili rodičia, alebo neskôr sme už reprezentovali pod hlavičkou štátu. Vtedy sme trošku začali motivovať aj ostatných trénerov, aby začali vodiť do zahraničia svoje juniorky. A tým nám otvorili kategóriu. Boli sme teda priekopníčky v kategórii junioriek, lebo dovtedy strieľali len ženy. Išlo to postupne hore, ťahalo nás to čoraz viac trénovať, strieľať. Minimálne jedna medaila ročne bola.

Aký je medzi vzťah medzi vami a sestrou?

V papieroch máme, že sme jednovaječné dvojičky, ale asi nie sme, lebo sa vôbec nepodobáme. Sestra je dokonca o desať centimetrov vyššia. Až do maturity sme boli vždy a všade spolu, chodili sme spolu do školy, na tréningy, mali sme spoločnú izbu, takže sme boli na seba navyknuté. To puto bolo treba preseknúť, tak som išla študovať do Banskej Bystrice a ona do Bratislavy. V športe sme si boli navzájom konkurenciou. Tá, čo lepšie zastrieľala, motivovala do budúcna tú druhú. Hovorí sa, že každý má svojho súpera - buď takého, s ktorým začínal, alebo s ním súťaží, a keď ho porazí, tak vie, že sa prekonal. Pre mňa je to sestra a ja pre ňu.

So sestrou, dvojičkou Lenkou pri vyhlásení najlepších športovcov rezortu ministerstva vnútra v roku 2010. Lenka má teraz materskú pauzu.

A potom ste sa doma preto nerozprávali?

Doma sme to vôbec neriešili, nenosili sme si „prácu domov“.

Čo robí teraz vaša sestra?

Momentálne má štrnásťmesačného synčeka, dala si v športe dvojročnú prestávku. Nedávno strieľala na svetovom pohári v Lonate. Nedosiahla výsledok, s ktorým by bola spokojná, ale ja si aj tak myslím, že je úžasné, ako popri materstve zvláda ešte niečo navyše. Všetka česť, že sa vrátila, veľmi jej držím palce, aby sa dostala do formy, v ktorej bola pred materskou, keď skončila tretia na majstrovstvách Európy v kategórii žien. Dúfam, že tento výsledok začne znova obhajovať.

Ste v olympijskom tíme, ktorý nás už o pár týždňov bude reprezentovať v Londýne. Aká je to pre vás méta?

Beriem to tak, že je to jeden z vrcholov sezóny, nič viac, nič menej. Nechcem si nič zbytočne nahovárať. Sú to preteky ako každé iné, len trochu viac medializované. Samozrejme, na tie dva dni sa musím výborne nachystať. Príprava na nedávne majstrovstvá Európy v Larnace na Cypre bola výdatná, robila som, čo som mohla, aby som bola v čo najlepšej forme. Ešte je čas doladiť sa a upokojuje ma, že pre to robím všetko.

Športová streľba nemá len jednu podobu, vy ste takzvaná skeetarka. Čím sa líši skeet a trap?

Strieľam z brokovnice na asfaltové holuby, tanieriky s jedenásťcentimetrovým priemerom, ktoré sú hore dnom. Strieľame ich v pohybe - vrhačka ich vystrelí, hýbu sa do istých uhlov. Skeetové strelisko sa odlišuje od trapového tým, že máme inak položené stanovištia a inak terče vyletujú. Trap má päť stanovíšť v rade a terče vyletujú spred nich zo zeme, buď rovno, doprava, alebo doľava, strelec vopred nevie, kadiaľ poletí. U nás na skeete máme strelisko do poloblúka, odkiaľ nám vyletujú terče stále tým istým smerom, a stanovište meníme my, strelci. Terče letia rýchlosťou asi 80 kilometrov za hodinu. Strieľať treba pred ne, aby sa v letku stretli s brokom.

Prečo robíte práve skeet?

Je mi to ako šité na mieru. Je to viac na presnosť, precíznosť, ladnosť pohybu, je to elegantnejšia disciplína. Trap je živelnejší, viac o momentálnej reakcii, o prispôsobení sa terču – len čo vyletí, vy neviete, ktorým smerom, musíte ho prečítať a prispôsobiť sa mu. Mne v skeete veľmi vyhovuje, že viem, kam terč poletí, ale musím urobiť stále ten istý pohyb a techniku natrénovať tak, aby som ho urobila vždy rovnako. Práve tá jednotvárnosť, ktorú skeet vyžaduje, mi veľmi vyhovuje. No občas si v rámci tréningu strelím trap, vždy je dobré mať zmenu, trochu si „zaloviť“. Som v trape taký lepší amatér.

Ako dokážete urobiť vždy ten istý pohyb?

Opakovanie si vyžaduje určitý typ sústredenia. Mám osem stanovíšť, na každom robím niečo iné, ale základný pohyb je ten istý. Keď začínam, mám pažbu dolu pri boku, zavolám si na terč, ktorý mi do troch sekúnd vyletí, a až vtedy môžem nahodiť a zalíciť. Ten pohyb musí byť stále rovnaký, musím ho mať natrénovaný tak, že nesmiem rozmýšľať nad tým, ako ho dám. Muška sa mi nesmie pohnúť. Vždy musím flintu dať tam, kde som začínala, a zakaždým ju opäť zodvihnúť k plecu. Keď si predstavíte, že máte tep 170 a čakáte na terč, tie tri sekundy sa vám zdajú ako večnosť, všetko počujete päťkrát hlasnejšie, všetko vás to ovplyvňuje, a vy sa musíte sústrediť na to, že terč vyletí, urobiť ten istý pokojný pohyb a urobiť ho dvadsaťpäťkrát za sebou.

Aké to bolo, keď ste prvý raz chytili do ruky zbraň?

Bolo to niekedy v roku 1998, v apríli. Mala som trinásť rokov, išla som na tréning sama, bez sestry, lebo ochorela. Cestou ma psychicky pripravoval mamin brat, ktorý vtedy pracoval v Slovenskom poľovníckom zväze a tiež bol strelec. Hovoril mi, že to bude hrozné, že keď vystrelím, strašne ma to kopne a že brokovnica má veľkú silu, takže som tuším potom vystrelila so zavretými očami, strašne som sa bála. Potom si vravím - toto je celé? Veď je to v pohode! Samozrejme, pocítili to plece aj líce. Všetci začiatočníci robia tú chybu, že sa flinty boja, dávajú ju preč od ramena a tým viac ich to potom kopne.

V roku 2003.

Nikdy vás to neprestalo baviť?

Bola jedna sezóna bez úspechu, vtedy som rozmýšľala, čo na tej strelnici vlastne robím a nemala som z toho potešenie, bola to pre mňa len práca. Samozrejme, aj to sa hneď odrazilo na mojich výsledkoch a tým sa ešte viac podporila moja kríza. Nakoniec som si povedala, buď nájdem znova zmysel toho, prečo to robím, alebo sa na to môžem vykašľať. Nakoniec som krízu prekonala, po nasledujúcom úspechu bola už zažehnaná.

Ktorý úspech si najviac vážite?

Asi majstrovstvá Európy v roku 2008, keď sa mi podarilo spraviť finálový svetový rekord. Strelila som vtedy 99 zo 100. Tento výsledok je zatiaľ neprekonaný, zatiaľ ma ženy vo svete len vyrovnali. Takže som bola prvá. Na druhej strane, bolo to mesiac pred olympiádou v Pekingu, takže rekord prišiel takpovediac v nepravý čas. Zvýšil sa mediálny tlak, aj tlak mňa samej na seba.

Ako ste prežívali Peking?

Skončila som ôsma, veľmi sklamaná, pretože som sa nedostala do šesťčlenného finále, pričom som išla z pozície favoritky. Nezvládla som to, no neskôr, spätne som si povedala, že v našom športe sa dostane na olympiádu len osemnásť žien a už to, že som medzi nimi bola a skončila som v prvej polovici, je výborný výsledok.

Najviac si váži úspech z majstrovstiev Európy 2008, kde spravila svetový rekord, keď strelila 99 zo 100, a získala dve zlaté medaily.

Čo nastávajúca olympiáda?

Poviem to možno hlúpo, ale z tých osemnástich môže vyhrať každá, keď sa dobre vyspí, keď bude dobrá konštelácia hviezd, keď jej to vyjde, keď bude pripravená. Ja urobím všetko pre to, aby som sa dobre vyspala a bola dobre pripravená, ale to ostatné sa uvidí až tam. Keď skončím posledná s tým, že som tam nechala dušu, tak to bude v poriadku.

Ako športovec prežíva chvíle, keď musí víťaziť nad emóciami?

Viem trafiť každý terč a musím terče trafiť za sebou. Je veľa dôvodov, prečo sa to nemusí podariť. Že som nervózna, že mi nie je dobre, že mi niekto niečo zlé povedal, že som si niečo nepríjemné prečítala v správach, že ma čosi rozhodilo, že robím na seba tlak, že chcem a že musím. Toto všetko však treba eliminovať a povedať si: mám jeden dôvod, prečo to chcem trafiť, a to je, že to viem. A že to trafím teraz a tu. Človek to musí dostať zo seba v pravý moment. Trvá veľmi dlho, kým sa to naučí, a aj keď je už presvedčený, že to vie, vždy ho môže niečo prekvapiť. Nad vnútorným stresom treba mávnuť rukou a povedať si, nič sa nedeje, idem strieľať. Ale nie je to ľahké. Zakaždým je to vnútorný boj.

Ako vás preteky vyčerpajú?

Jedny preteky strieľam trikrát po polhodine, potom ešte polhodinu finále, čiže strieľam dve hodiny. Z toho dňa prídem o niekoľko kíl ľahšia, hotová, unavená, zničená, v prípade, že niečo vyhrám, oslavy v ten deň neprichádzajú do úvahy, idem si ľahnúť a spím. Tento šport je citlivý na koncentráciu a nedá sa v ňom vybúriť, stále ide o tlmenie emócií. Hlavne negatívnych, ale aj pozitívnych. Už keď si môžem myslieť, že je všetko v pohode, tak sa môžem upokojiť príliš, a to tiež nie je dobre.

Ste útla žena, na prvý pohľad si človek nevie predstaviť, ako vás brokovnica môže poslúchať.

Keď mám v ruke zbraň, vyzerám úplne inak, a to si všímam nielen ja, ale aj ľudia okolo. Medzinárodná strelecká federácia nám začala robiť záznamy z pretekov a strašne sa teším, keď si pozriem ten z Lonata, kde sme nedávno boli, lebo som strieľala finále a bola som taká naštartovaná, že ten výraz tváre musel byť šialený. Inak sledujem záznamy hlavne z profesionálneho hľadiska, všímam si postoje, chyby, ktoré robím.

Ako vyzerá váš deň?

Ráno tréning, zvyčajne mám takých 150 nábojov, podľa toho, koľko potrebujem, aby som sa cítila dobre. Potom prídem domov a dávam si druhú fázu - beh. Neznášala som ho, ale je to najlepší spôsob, ako sa uvoľniť. Sme asymetrický šport, dostávam nárazy do pravého ramena, to znamená, že to treba vyrovnávať. Na to máme zimu a vtedy cvičíme symetricky, činky, posilka, všetko pod dohľadom trénera. A plávanie, uvoľniť si chrbát. Z tréningu odchádzam vždy so stuhnutým telom, hlavne horná časť dostane poriadne zabrať, takže treba veľa regenerovať. Pred pretekmi som skoro každý deň na masérskom stole.

Študovali ste medzinárodné vzťahy a diplomaciu. Kam smerujete?

Pre mňa to bola super voľba. Pôvodne som chcela študovať jazyky a právo. Nakoniec som si povedala, prečo to nespojiť do jednej školy, kde sa bude bazírovať aj na jazykoch, ale aj na základoch politológie, práva, ekonómie. Neskôr som si uvedomila, že je to fajn, ale asi by som nebola schopná opustiť šport len tak, veď z môjho najväčšieho hobby sa postupne stáva práca, dokonca životné naplnenie. Tak som si našla športovú diplomaciu. Veľmi rada by som sa uplatnila v tejto oblasti.

Čím je športová diplomacia príťažlivá?

Beriem to tak, že šport a politika spolu súviseli od nepamäti. Keď sa konali olympijské hry, nastalo prímerie, štáty prestali bojovať, aby umožnili účasť všetkým výborným športovcom z účastníckych krajín. Páči sa mi apolitickosť olympijského výboru, ale na druhej strane má právo zasahovať, rokovať, zmierňovať napätie, spriateľovať krajiny. Hrozby bojkotov alebo štrajky ako športovkyňa neschvaľujem, lebo cítim, že vtedy sa bráni univerzálnosti športu. No keď šport aspoň trochu pomôže zažehnať nejakú krízu, je to víťazstvo. Nakoniec, vidno to aj v tom, koľko športových hviezd sa dostalo do služieb ambasádorov dobrej vôle, koľko ich propaguje očkovanie v krajinách tretieho sveta, či bojuje proti domácemu násiliu. Športovci sú uznávaným artiklom.

Za čo by ste chceli bojovať vy?

Asi za rovnaké podmienky pre všetkých športovcov a zrovnoprávnenie mužov a žien v športe. Keďže kandidujem do komisie športovcov v Medzinárodnom olympijskom výbore, možno budem mať šancu posunúť dopredu projekty v krajinách tretieho sveta. Je tam obrovské množstvo športových talentov, ktoré majú oproti nám veľmi neférové podmienky. Napriek tomu dosahujú super výsledky.

Odkedy existuje ženská kategória v športovej streľbe?

Guľová streľba bola už na prvej olympiáde, broková sa stala olympijskou disciplínou v roku 1968 v Mexiku. Bola to zmiešaná disciplína až do momentu, keď v Barcelone vyhrala Číňanka, trafila dvesto terčov z dvesto.

Nepovažujete streľbu za mužskú disciplínu?

Mne sa to páči. Možno to bude znieť čudne, ale ženám zbraň do rúk patrí. Vyzerajú elegantne, nie sú to mužatky! Streľba má v sebe niečo ženské - precíznosť, eleganciu, intuíciu. Samozrejme, muži majú aj v tejto disciplíne lepšie výsledky, tak ako v každej inej, vďaka svalom a možno tomu, že vedia lepšie vypnúť.

Aké podmienky majú športoví strelci na Slovensku?

Je to asi takto: keby som bola spokojná s tým, že ako svetová trojka v športovej streľbe chcem mať takú životnú úroveň, akú teraz mám, tak je to fajn. Akurát, že keby som bola svetová trojka v tenise alebo v atletike, žijem úplne inak. Skôr je to o tom, že si poviem, dobre, tento šport sa nedá robiť pre peniaze, a kým mám všetko hradené od štátu, nemám sa na čo sťažovať. Ale je jasné, že ak chcem mať vyšší životný štandard, nemôžem žiť len zo streľby. Týmto sa streľba pre mňa stáva zamestnaním, dostávam plat, ako keby som sedela osem hodín v kancelárii. Čiže som rada, že mám prácu, ktorá ma baví a dokážem si splniť ambície, ktoré mám.

Stíhate popri toľkom trénovaní vzťahy?

Momentálne nie, a ani nechcem, som sústredená na streľbu. Ale ak náhodou stretnem niekoho, z koho sa mi podlomia kolená, bolo by to super. Inak mám svoj život rozbehnutý na všetky strany, so školou aj s rodinou. Je toho toľko, že mi je aj takto fajn.

Láska vám v športe pomáha alebo vás skôr rozhádže?

Minule mi pomohla, tak dúfam, že aj najbližšie to tak bude. Keby ma mala ovplyvňovať v zlom, tak asi nebude pravá.