Záhadná, nevypočítateľná a fascinujúca. Aj taká bola olympiáda v Pjongčangu

Po príchode na olympiádu sme museli výrazne pridávať vrstvy oblečenia. Pocitová teplota klesala až k mínus tridsiatim stupňom. Navyše fúkal nepríjemný vietor. V prvý týždeň sa presúvali viaceré disciplíny.

Vyvrcholilo to veternou smršťou, pri ktorej sa ľudia pridŕžali zábradlí, aby ich neodfúklo. Novinárov vyháňali organizátori z veľkokapacitných stanov. Obávali sa, že môžu spadnúť. Po víchrici sa všetko zmenilo.

Výrazne sa oteplilo, svietilo slnko, ľudia si rozopínali bundy a dávali dole čapice.

Zo slovenského pohľadu má olympiáda niekoľko vrcholných momentov. Prvým bolo víťazstvo hokejistov nad Olympijskými športovcami z Ruska.

Fascinujúce boli výkony a milé vystupovanie biatlonistky Anastasie Kuzminovej, ktorá získala tri medaily - jednu zlatú a dve strieborné. Emotívny bol plač Paulíny Fialkovej po zbabranom streleckom výkone v zmiešanej štafete.

Nevídané bolo aj uvoľnenie Veroniky Velez-Zuzulovej po prvom kole slalomu, keď sa jej nechcelo odísť od novinárov, či neskôr jej kamenná tvár po posledných pretekoch kariéry.

Nepochopiteľná bola olympiáda z pohľadu komunikácie, keďže so šoférmi autobusov či taxikármi sa dohovoriť nedalo vôbec a s dobrovoľníkmi len čiastočne.

Kórejčania o olympiádu veľký záujem nejavili. V niektorých mestách dokonca ani nevedeli, že prebieha. Domácich najviac zaujímalo rýchlokorčuľovanie a krasokorčuľovanie. Na hokeji často pôsobili ako platený komparz.

Na tribúnach najviac zaujala dokonalá synchronizácia severokórejských roztlieskavačiek. Keď prišli do olympijského parku, viac ich zaujímal obchod so suvenírami, kde dokázali čakať v rade aj niekoľko hodín.

Na olympiáde bolo bezpečne. Vojnový konflikt medzi Južnou a Severnou Kóreou akoby ani nebol.

Najmrazivejšia a najzáhadnejšia zimná olympiáda posledných desaťročí je na konci. Kamsahamnida Južná Kórea.